Denník N

„Berte deti do prírody, nič im nehrozí.“ Ako ma Černobyľ ožiaril poznaním

Na archívnej snímke z 12. mája 1986 helikoptéra rozpraššuje chemikálie na elimináciu radiácie zo zničeného reaktora jadrovej elektrárne Černobyľ. Foto – TASR/AP
Na archívnej snímke z 12. mája 1986 helikoptéra rozpraššuje chemikálie na elimináciu radiácie zo zničeného reaktora jadrovej elektrárne Černobyľ. Foto – TASR/AP

Na jar 1986 sa ukázalo, že komunistický režim je oveľa horší, než sa dovtedy dalo predstaviť.

Autor je editorom týždenníka Respekt,
predsedom redakčnej rady Denníka N

Bolo prvého mája 1986, konformné davy pochodovali okolo tribún, kým naša hŕstka nekonformných sa rozložila na ľudoprázdnej lúke za mestom. Môj dvojročný syn s kamarátom behali okolo nás a ochutnávali jarnú trávu. To sme ešte nevedeli, že na ňu práve padá rádioaktívny prach z Černobyľa.

Počas nasledujúcich dní ma ožiarilo niečo iné ako gama lúče – bolo to poznanie, že komunistický režim je úplne iný, než som si doteraz myslel. Až do tých dní som predpokladal, že sa správa racionálne, keď rozlišuje medzi svojimi nepriateľmi a ľahostajnou väčšinou. Chápal som, prečo prenasleduje svojich protivníkov, medzi ktorých ma oprávnene zaradil, a prečo sa, naopak, usiluje nakloniť si onú väčšinu dodržiavaním spoločenskej zmluvy o tom, že ju nechá v pokoji žiť, ak ona formálne uzná jeho legitimitu. Chápal som, že môj život preň nemá cenu, pretože na jeho prežitie sú dôležité len životy ľudí z konformného davu.

Keď sme sa vrátili z lúky, videl som v televízii pochmúrneho moderátora, ktorý vážnym hlasom hovoril o tom, že sa nič vážne nestalo. Nasledujúci deň som videl v televíznom štúdiu štátnu hygieničku (volala sa Dana Zusková a aj po tridsiatich rokoch, keď som

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Černobyľ

Komentáre

Teraz najčítanejšie