„Berte deti do prírody, nič im nehrozí.“ Ako ma Černobyľ ožiaril poznaním
Na jar 1986 sa ukázalo, že komunistický režim je oveľa horší, než sa dovtedy dalo predstaviť.
Autor je editorom týždenníka Respekt,
predsedom redakčnej rady Denníka N
Bolo prvého mája 1986, konformné davy pochodovali okolo tribún, kým naša hŕstka nekonformných sa rozložila na ľudoprázdnej lúke za mestom. Môj dvojročný syn s kamarátom behali okolo nás a ochutnávali jarnú trávu. To sme ešte nevedeli, že na ňu práve padá rádioaktívny prach z Černobyľa.
Počas nasledujúcich dní ma ožiarilo niečo iné ako gama lúče – bolo to poznanie, že komunistický režim je úplne iný, než som si doteraz myslel. Až do tých dní som predpokladal, že sa správa racionálne, keď rozlišuje medzi svojimi nepriateľmi a ľahostajnou väčšinou. Chápal som, prečo prenasleduje svojich protivníkov, medzi ktorých ma oprávnene zaradil, a prečo sa, naopak, usiluje nakloniť si onú väčšinu dodržiavaním spoločenskej zmluvy o tom, že ju nechá v pokoji žiť, ak ona formálne uzná jeho legitimitu. Chápal som, že môj život preň nemá cenu, pretože na jeho prežitie sú dôležité len životy ľudí z konformného davu.
Keď sme sa vrátili z lúky, videl som v televízii pochmúrneho moderátora, ktorý vážnym hlasom hovoril o tom, že sa nič vážne nestalo. Nasledujúci deň som videl v televíznom štúdiu štátnu hygieničku (volala sa Dana Zusková a aj po tridsiatich rokoch, keď som