Denník N

Storočie írskych vzostupov a pádov

Je ťažké posmievať sa niekomu, kto vás predbehol a je úspešnejší. Írom sa to podarilo aj napriek tomu, že pred sto rokmi patrili k najchudobnejším na svete.

Autor je novinár a prekladateľ

Keď 24. apríla 1916 vypuklo v Dubline takzvané Veľkonočné povstanie, Írsko bolo jednou z najchudobnejších krajín na svete. Bolo zdecimované britskou nadvládou, hladomorom z polovice 19. storočia a masovým vysťahovalectvom. Značná časť obyvateľstva žila v hrozných podmienkach a úmrtnosť novorodencov v Dubline bola vyššia ako v ktoromkoľvek inom významnejšom európskom meste.

Ak by vtedajší neúspešní povstalci vstali z hrobu, dnešné Írsko by nespoznali. Napriek otrasom na prelome desaťročí je dnes bohatším štátom ako Veľká Británia a vôbec jedným z najbohatších štátov v Európe. Je to síce jediná európska krajina, ktorá vstúpila do 21. storočia s menším počtom obyvateľov ako do dvadsiateho, ale z krajiny emigrantov, ktorá má o tretinu menej obyvateľov ako v roku 1841, je štát, kde je každý ôsmy obyvateľ prisťahovalec.

Dávno sú preč časy, keď Angličania odmietali prenajímať izby alebo domy Írom. Ešte v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch boli v Británii celkom bežné nápisy „No blacks, no dogs, no Irish“. Dnes je práveže módne hlásiť sa k Írsku alebo aspoň k írskemu pôvodu. Írske puby sú značkou samy osebe. Nájdete ich aj v tých najmenej očakávaných končinách sveta. Oslavy sviatku svätého Patrika sa stali globálnou udalosťou. Tmavé pivo z istého dublinského pivovaru pozná vari každý. V Spojených štátoch sa azda každý prezidentský kandidát snaží v archívoch vyhrabať dôkazy, že jeho predkovia prišli zo smaragdového ostrova. Do Dublinu smerujú státisíce turistov. V meste má európsku centrálu firma Google a pobočky desiatok IT či finančných firiem.

Napriek tomu zostáva Írsko rozpoltenou krajinou, a to fyzicky aj symbolicky. Stále totiž existujú dve Írska. Na juhu prevažne katolícka Írska republika a na severe stále prevažne protestantské Severné Írsko, ktoré je súčasťou Spojeného kráľovstva. Aj keď už v Belfaste, Omaghu alebo Derry (pre unionistov Londonderry) nevybuchujú bomby, spolu s Cyprom je to posledná rozdelená krajina v Európe. Rozdelenie nie je také krvavé a bolestivé ako v minulosti, ale existuje.

Aj samotná Írska republika má modernú i tradičnú tvár. Katolícka cirkev stále prevádzkuje 97 percent štátom financovaných škôl a írske ženy odchádzajú na potrat do Británie, pretože interrupcie sú s výnimkou ohrozenia života matky zakázané. Zároveň sa však v roku 2011 len 47 percent obyvateľov označilo za nábožensky založených a v roku 2015 tri pätiny zúčastnených voličov odsúhlasili legalizáciu manželských zväzkov párov rovnakého pohlavia.

Klamári, pijani, teroristi?

Ako je možné, že stereotyp necivilizovaného ryšavého, hlučného, negramotného pijana, ktorý je určite ešte aj pápežským špiónom alebo sabotérom v službách Írskej republikánskej armády, dnes už takmer vymizol? Hlavné dôvody sú zrejme dva. Tým prvým je prosperita. Kým boli Íri chudobní (a teda často aj špinaví a nevzdelaní), boli ľahkým terčom pohŕdania, výsmechu a diskriminácie. Len ťažko sa však môžete posmievať niekomu, kto vás predbehol. A Íri to dokázali. O úctu a uznanie však museli naďalej bojovať. Staré predsudky sa nedali len tak ľahko vykoreniť.

Ešte aj na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov čelili Íri pomerne neskrývanej diskriminácii. Britská Komisia pre rasovú rovnoprávnosť zaznamenala prípady, keď írskej žiadateľke o zamestnanie oznámili, že vzhľadom na svoj pôvod sa jej pravdepodobne bude cnieť za domovom a z práce utečie. Inej zase náborová agentúra odkázala, že ako Írka je nespoľahlivá, a istá firma sa potenciálneho írskeho zamestnanca hneď po otázke o národnosti spýtala, či má problém s alkoholom.

V prieskume z roku 1994 osem z desiatich Írov žijúcich v Británii tvrdilo, že sa v ich prítomnosti hovorili vtipy zosmiešňujúce Írov alebo protiírske poznámky. Keď sa Peter Mandelson stal v roku 1999 ministrom pre Severné Írsko, bývalá premiérka Margaret Thatcherová ho varovala, aby bol opatrný, pretože všetci Íri sú podľa nej klamári.

Povesti Írov isto nepomohli ani teroristické útoky Írskej republikánskej armády (IRA) od konca 60. rokov prakticky až do polovice 90. rokov. Konflikt, ktorý mnohí považovali za podobne „neriešiteľný“ ako situáciu na Blízkom východe, sa však podarilo uhasiť a mierový proces v Severnom Írsku môžeme s odstupom času považovať za relatívne úspešný.

Stále sa síce objavia provokácie, napríklad pri pochodoch oranžistov, ale to, že Martin McGuinness, niekdajší veliteľ IRA, zasadol v severoírskej vláde s reverendom Ianom Paisleym, jedným z najradikálnejších unionistov, a nakoniec sa stali priateľmi, by ešte pred dvoma desaťročiami vyzeralo ako fantazmagória. Podobne ako podanie rúk medzi kráľovnou Alžbetou a McGuinnessom, svojho času označovaným za človeka, ktorý je najväčšou hrozbou pre Britániu.

Pragmatické kompromisy

Pražský rodák Alfred Dubs, dnes člen britskej Snemovne lordov, pôsobil v čase mierových rokovaní na ministerstve pre Severné Írsko. V dávnejšom rozhovore mi povedal, čo bolo podľa neho kľúčom k zmiereniu: „Ak chcete mier, komunity musia navzájom komunikovať. Nikdy to nedosiahnete silou. Nemusíte mať radi ľudí, s ktorými komunikujete, ale musíte to urobiť a zistiť, či sa dá nájsť východisko.“ Íri, republikáni aj unionisti akosi dokázali prehltnúť staré pocity krivdy a nenávisti.

Možno v tom bola aj istá miera pragmatickosti. Už aj v predchádzajúcich obdobiach ekonomická nevyhnutnosť v podobe výstavby železničnej trate alebo odvodňovania pôdy znamenala, že Írska republika a Severné Írsko do istej miery spolupracovali. Ľudia na oboch stranách vždy reagovali na aktuálny vývoj a podľa toho sa sťahovali za prácou alebo chodili nakupovať tam, kde bolo lacnejšie.

Ešte v 90. rokoch politológovia a ekonómovia tvrdili, že v teoretickom prípade zjednotenia by si Írska republika nemohla dovoliť dotovať Severné Írsko tak, ako to robila a robí Británia. V nasledujúcom desaťročí už tento argument až taký presvedčivý nebol. Aj napriek prasknutiu realitnej bubliny v Írsku koncom prvého desaťročia v 21. storočí nie je dnes už ekonomická sila najvážnejšou prekážkou zjednotenia ostrova. Stále ním zostávajú sentimentálne dôvody lojality k Londýnu a monarchii na strane unionistov a republikánske princípy nacionalistov.

Zaujímavým zrkadlom postojov írskej verejnosti, katolíckej aj protestantskej, unionistickej aj republikánskej, je šport. Futbal, ragby, pozemný hokej a kriket boli v minulosti považované za „britské športy“, kým galský futbal a hurling mali nálepku galských alebo keltských športov. Donedávna sa dokonca na dublinskom štadióne Croke Park nesmeli hrávať negalské športy. Futbal a ragby tam mali premiéru až v roku 2007. Šport však Írov nielen rozdeľuje, ale aj spája. V ragby a krikete totiž existuje len jeden spoločný reprezentačný tím. Futbalisti majú stále dve reprezentácie – a obidve postúpili na blížiace sa majstrovstvá Európy. Spája ich osoba Martina O’Neilla. Súčasný tréner Írska sa narodil na severe ostrova a v drese Severného Írska hral na majstrovstvách sveta 1982.

O Íroch sa niekedy hovorí, že sú povahovo podobní Slovákom. Záľuba v speve, tanci a alkohole je na oboch stranách nesporná. Aj uplynulé storočie ukazuje na mnohé paralely. To írske bolo krvavejšie, ale obidva národy sa z takmer beznádejnej situácie spred sto rokov stali slobodnými a zažívajú prosperitu, o akej ich prarodičia ani nesnívali. Zažili však aj niekoľko tvrdých pristátí, ktoré sú varovaním, že nič nie je garantované a to nasledujúce storočie nemusí byť o nič menej turbulentné. Go n-éirí an t-ádh leat! Veľa šťastia, Írsko!

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre, Svet

Teraz najčítanejšie