Heroine
Lucie Jarkovská
Klitoris je niekedy oslavovaným a inokedy zatracovaným orgánom. Naše poznatky o ňom a spôsob, akým ho skúmame, totiž odrážajú dobové predstavy o ženách ako takých – a predovšetkým predstavy o ich práve na rozkoš.
Klitoris by mohol byť metaforou ženskej sexuality všeobecne, stačí si spomenúť už len na proces jeho objavovania. V roku 1998 obletela svet fantastická správa o objave urologičky Helen O’Connellovej z austrálskeho Melbourne. Ešte ako medičku ju v osemdesiatych rokoch rozčuľovali anatomické učebnice, v ktorých nachádzala detailné zobrazenie a opis penisu, zatiaľ čo o klitorise sa mohla dočítať maximálne v poznámke pod čiarou.
Tento stav ilustroval prístup medicíny a vedy všeobecne: človek rovná sa muž a mužské telo je to, čo sa dá považovať za normálne. Všetko ostatné je podmnožinou, odvodeninou, odchýlkou od normálu a vysvetľuje sa iba vo vzťahu k pôvodnej norme. To odrážal aj opis klitorisu, ktorý sa chápal ako malý, zakrpatený, nedokonalý penis.
Na okraji vedeckého záujmu
Helen O’Connellovú takáto perspektíva poburovala a rozhodla sa skúmať anatómiu klitorisu počas svojho doktorátu. Výsledkom jej štúdií bola v roku 1998 správa, že klitoris nie je žiadny „gombík“, ale pomerne veľký orgán, ktorý sa nachádza z väčšej časti vo vnútri tela, zvonka vidíme iba asi 10 percent jeho objemu.
O’Connell zistila, že ide o uzlinu zloženú z 8 000 nervových buniek, čo predstavuje najväčšiu koncentráciu v ľudskom tele. Vo všetkých ľudských telách. Penis má k dispozícii iba zhruba polovicu nervových zakončení, takže aj keď je klitoris o niečo menší, je výrazne citlivejší. Keď však chceme rozumieť klitorisu a ženským pohlavným orgánom vôbec, najlepšie urobíme, keď
