Keď je každý deň desivo rovnaký: 419 dní v zajatí na Donbase

Predstavte si, že ste Ukrajinec. Vaše rodné mesto v Luhansku obsadia podivní prišelci so zbraňami a zmanipulujú časť obyvateľstva, aby začali vykrikovať, že chcú patriť do Ruska a že vo vláde v Kyjeve sú všetci fašisti. Zorganizujú pár demonštrácií a obsadia kľúčové budovy ako sídlo tajnej služby či polície.

Na čelo obsadeného regiónu postavia proruské vedenie, nachystajú referendum ako na Kryme. K prevzatiu moci im pomôže aj slabá morálka miestnej polície či armády. Do mesta začnú prúdiť neoznačené vojenské konvoje spoza východnej hranice a moderné ruské tanky.

Separatisti postupne rozbehnú otvorený vojnový konflikt proti ukrajinskej armáde a tým, ktorí s tým otvorene nesúhlasia, sa začnú vyhrážať. Niektorí radšej utečú, iní sa s novou situáciou zmieria, a niektorí skončia v zajatí za špionáž.

Mladej 31-ročnej novinárke z Luhanska Marii Varfolomejevovej sa stalo práve to. Proruskí separatisti z takzvanej Luhanskej ľudovej republiky ju držali od 9. januára 2015 v zajatí celkovo 419 dní bez toho, aby ju mohla navštíviť rodina. Po dlhých vyjednávaniach, po sťahovaní do piatich rôznych väzníc, raz na samotke, raz s odsúdenými zločincami, ju v marci tohto roka vymenili za dvoch ruských občanov.

Tak ako sa teraz chystá výmena v Rusku odsúdenej pilotky Nade Savčenkovej za dvoch ruských rozviedčikov.

Usmievavá blondína

Jedna z prvých vecí, čo urobila na slobode, je viditeľná: hnedé vlasy si prefarbila na blond.

„Keď ma držali v zajatí, spísala som si zoznam vecí, ktoré chcem určite urobiť. Toto bola jedna z nich, z kategórie malá radosť, že sa skrášlim. Keď som to spisovala, myslela som si – aké nereálne méty,“ rozpráva teraz už s úsmevom uvoľnená Luhančanka na kyjevskom Námestí nezávislosti, na majdane.

Ešte pred pár týždňami bolo všetko inak. Sedela v zajatí a v jej rodnom meste v televízii ju ukazovali ako najväčšieho nepriateľa národa. Rozprával o nej v televízii minister vnútra samozvanej Luhanskej ľudovej republiky. Z mladej novinárky sa stal symbol zradcu. Do poslednej chvíle neverila, že ju nakoniec vymenia za zajatcov na druhej strane.

„Toľkokrát mi v zajatí hovorili, že už je dohoda o výmene, že pôjdem na slobodu, a toľkokrát to padlo. Prvý raz minulý rok v lete, potom to padlo, a opakovalo sa to znovu a znovu. Hovorili mi, že som prvá na výmenu, a nakoniec aj tak vždy vymenili ostatných a mňa nie. Aj preto som deň pred prepustením všetko brala s rezervou, ďalšie sklamanie by ma len psychicky položilo,“ spomína Máša Varfolomejevová na posledný deň v Luhansku.

„Hovorila som si, aké by to bolo skvelé, keby ma po vyše roku aspoň pustili na ulicu. Celý čas som sedela, ležala, stála medzi štyrmi stenami bez čerstvého vzduchu. Ako veľmi som chcela počuť zvuky mesta a sledovať, ako sa postupne mení príroda s ročnými obdobiami!“ spomína na bezfarebné dlhé dni a noci v zajatí.

Deň, keď ju zatkli

Niekto by to nazval hlúpou chybou, niekto naivnou drzosťou. Všetko sa to začalo 9. januára 2015, keď ju kolega z Luhanska, ktorý v tom čase žil v Charkove, poprosil, aby odfotografovala zopár domov v meste.

Maria bola vtedy v Luhansku niekoľko týždňov. Vrátila sa tam z Kyjeva, aby sa postarala o babku. Jej noviny, Svobodnyj reporter, kde pracovala, prestali vychádzať, odkedy sa v Luhansku zjavili zelení mužíčkovia.

„Ani nemuseli volať do redakcie, všetko šlo rýchlo. Atmosféra strachu bola taká silná, že bolo jasné, že ako proukrajinské noviny budeme musieť skončiť,“ rozpráva. Keď separatisti zorganizovali referendum o nezávislosti, noviny už nevychádzali. Maria spolupracovala s ukrajinskými médiami, ktoré po anexii Krymu s napätím sledovali vývoj v okupovanej časti Donbasu.

Scenár z ukrajinského polostrova, kde väčšinu obyvateľov tvoria Rusi, sa na východe Ukrajiny neopakoval. Nevyšiel ani projekt Novoruska – toto označenie už ruský prezident Vladimir Putin prestal používať. Doneck a Luhansk sa nespojil v jedno, zato dohoda z Minska priniesla prímerie len na papieri.

Máša si už v tom čase zvykla na to, že musí byť opatrná. Vymenila ukrajinskú symboliku za „georgievskú čierno-oranžovú stužku“ a na plochu mobilu si dala vlajku Doneckej ľudovej republiky. Mala aj „vhodný“ profil na sociálnej sieti VKontakte, nie taký ako na Facebooku, kde sa nechala odfotiť v šatke nenávidených nacionalistov z Pravého sektora.

Keď na ulici, o ktorej jej povedal kolega novinár, hľadala vo dvore medzi tromi domami ten správny, zastavila sa. Pýtala sa ľudí, ktoré je to číslo. Vytiahla fotoaparát a malér, ktorý napokon trval 419 dní, bol na svete.

Ako sa neskôr ukázalo, dom bol jednou zo základní proruských ozbrojencov. Tí z neho vyšli, chytili mladú novinárku, obvinili ju, že je špiónka, a na slobodu už nepustili.

Jej kolega novinár v rozpore so svojimi predošlými tvrdeniami dnes tvrdí, že vedela, do akého nebezpečenstva ide. „Mne hovoril, že sú to obyčajné domy. Tak som tam išla bez strachu. Teraz otočil – vraj som vedela, do čoho idem, že ja som urobila chybu a nie on. Mnohí ľudia ho preto teraz nemajú radi a zrušili si s ním priateľstvo na Facebooku. A prečo ma poslal odfotiť ten dom? Ktovie, možno sa stretával s nejakými ľuďmi z vojenských štruktúr, možno ho o to niekto poprosil…“

Prvá noc a potom dlhé mesiace

V zajatí držali Mariu Varfolomejevovú na piatich rôznych miestach. „Prvá noc nebola dôležitá, hneď na druhý deň ma odniesli inam, kde som strávila prvý mesiac. Držali ma v pivnici ministerstva vnútorných vecí. Najskôr ma dlho vypočúvali, obviňovali ma, že som špiónka. Snažili sa ma zastrašiť pištoľou. Netrvalo však dlho a uvedomili si, že som nevinná. Hovorili mi, že mi rozumejú, že som nič vážne neurobila. Po týždňoch sa však situácia začala meniť. Rozprávali, aké ťažké je ma teraz prepustiť, keď som taký dobrý príbeh do televízie,“ hovorí a spomína, ako využili fotografie z jej sociálnej siete.

„Spájali ma s Pravým sektorom, vykresľovali ma ako tú, čo je pôvodcom všetkého zla a členom kyjevskej chunty, ktorá zabíja Donbas. No, a potom prišiel druhý dôvod, prečo ma nechceli pustiť. Stala som sa dobrým výmenným artiklom, uvedomili si, že ak bude treba, za niekoho ma vymenia,“ rozpráva.

Mladá novinárka si momentálne viac užíva slobodu a premýšľa, či zostane v novinárskej profesii alebo skúsi niečo iné.

Teraz na slobode váha, či sa do svojho rodného mesta, kde žila od narodenia 20 rokov, ešte vôbec niekedy vráti. Na začiatku konfliktu na jar 2014 postupne všetci jej kamaráti ušli preč. Pre mnohých to tam bolo nebezpečné, začali ich zadržiavať, niektorých uniesli a neskôr prepustili. To, čoho sa báli, sa stalo nakoniec jej samotnej.

Maria monštrum

„Pre mňa to bolo veľmi ťažké. V Luhansku zo mňa urobili monštrum. Hovorili mi: ‚Maria, ty si zabila naše mesto, zabíjaš našich ľudí! Ako nám to môžeš robiť? Si monštrum!‘“ rozpráva Luhančanka s trpkým úsmevom.

Rozveselí ju pohľad na jedálny lístok. Sedíme v jednej z reštaurácií blízko majdanu a bulváru Chreščatyk, kde chodievajú dobrovoľníci bojujúci na Donbase.

Tak napríklad tradičná ukrajinská polievka sa tu volá Soljanka od krvavého pastora, krémová „hybridná“ polievka dostala názov Utečenka – očitá svedkyňa podľa ženy, ktorá sa opakovane objavovala ako svedok na rôznych miestach v ruských televíznych reportážach. A krymská s krevetami dostala meno IchTamNet (Oni tam nie sú).

Varfolomejevová sa teraz na tom smeje a vychutnáva si kyjevskú kuchyňu.

„V zajatí som dostávala stále rovnaké, nie veľmi chutné jedlo, väčšinou pohánku bez chute. Keby nebolo otca, ktorý mi posielal balíčky, asi by som úplne vychradla. Keď som dostala od bacharov poriadny zemiak a nie kašu, hovorila som si: ‚Aká pochúťka! Konečna zmena, aký zážitok!‘ – a radovala som sa z takých detailov.“

Na začiatku, po tom osudnom 9. januári 2015, si myslela, že je to nedorozumenie, no keď sa z jednej noci strávenej v zajatí stali týždne a neskôr mesiace, začala si uvedomovať, že je to nadlho. Všetko bolo jasné, keď takzvaného ministra vnútra ukázali v televízii aj s jej fotografiou. Tú reportáž jej neskôr ukazovali. „Vtedy som pochopila, že som sa dostala z kategórie bežný kriminálnik do kategórie nebezpečný kriminálnik.“

Ticho v hlave

„Nálada sa mi často menila. Hneď na začiatku som dostala strach, čo sa bude diať. Ocitla som sa v prostredí ľudí, ktorí mi hovorili, že ma nenávidia. Potom som sa trochu upokojila. Začala som sa modliť. Čítala som si z Biblie – keby som neverila v Boha, asi by som sa zbláznila. Deň pred mojím prepustením som bola skeptická. Náhodou som vtedy otvorila Bibliu a tam čítam, že zajatých čoskoro oslobodia, nezomrú v jame a dostanú bochník chleba. ‚Bože, keby to tak bolo!‘ hovorila som si,“ spomína na poslednú noc v luhanskej väznici.

Hovorili jej: „Ty si taká chudá, tenká, teba je škoda biť. Keby si bola chlapec, neváhali by sme, ale teba nebudeme.“ Väčšinou sa o ňu starali ľudia z miestnej milície.

„Prvý týždeň mi neverili, ale keď zistili, že som normálny človek, zmenili prístup. Nebili ma ako niektorých iných zajatých. Rozhodnutie prepustiť ma však nebolo na nich. Stala som sa pre proruský Donbas obrovskou PR. Obvinili ma, že som koordinovala prácu Pravého sektora. Ako dôkaz mali moju fotografiu s vizitkou Dmytra Jaroša či so samopalom, keď som sa fotografovala s dobrovoľníkmi z bataliónu Ajdar. Sama seba som považovala za neutrálnu Ukrajinku.“

Po mesiaci ju presunuli znovu. Na miesto, kde sídlila kontrarozviedka. Ocitla sa v samotke s kriminálničkami. Keby mohla, vybrala by si radšej samotku.

„Bolo to strašné. Sedela som so skutočnými kriminálničkami, čo sedeli za ozbrojené lúpeže. Boli to stratené prípady. Vystriedala som viacero miest. Niekde boli lepší ľudia, niekde sa dal piť dobrý čaj, inde boli lepšie záchody.“

Všetky dni rovnaké

Ako vyzeral jej bežný deň?

„Neskutočne som sa nudila, zrazu spoznáš ten deň, keď vieš, že sa nič nestane, len budeš čakať na noc, a tiež sa nič nestane. A tak to pôjde stále dookola. Nemala som sa čím zaoberať. A tak som sa snažila z ničoho nič si niečo vymyslieť. Napríklad som si raz so susediacim väzňom z druhej strany cely vymyslela spôsob, ako si prekopať dierky a písať si. Ten väzeň mal tri hviezdy na tetovaní, mal vo väzení veľký vplyv. A tak si malá nenápadná Máša našla zábavku,“ smeje sa ukrajinská novinárka.

Každé ráno vstávala o piatej, spávať chodila skoro. Väčšinou žila v miestnosti bez denného svetla, kde všetky dni vyzerali rovnako. Otec, ktorý žije v Rostovskej oblasti v Rusku, jej doniesol učebnice francúzštiny či taliančiny. Nejaká literatúra bola tiež k dispozícii aj priamo tam. Pomohol jej tiež s oblečením, aby jej nebolo zima.

Mama žije v Izraeli. Jej návštevu má takisto na zozname vecí, ktoré by na slobode rada urobila.

„Najdôležitejšie bolo, aby som do svojej hlavy nevpustila ticho, zabránila vákuu a niečím sa zaoberala. Ak by som sa opustila, ovládol by ma strach a depresia. Nechcela som o ničom zlom premýšľať. A tak som čítala a čítala. Písať som veľmi nepísala, aby mi to náhodou nenašli. Ak, tak radšej po francúzsky, aby tomu nerozumeli,“ rozpráva Máša o svojom príbehu ako z Kafku, ktorého však nikdy nečítala. Možno si ho pridá na zoznam.

Veľakrát sa snažila predstaviť si, že nie je medzi štyrmi sivými stenami. Predstavovala si, ako sa prechádza po ulici, že počuje život mesta, zohrieva sa na slnku a vychutnáva si vôňu jari. „Čas som nemerala hodinami ani minútami, nakoniec ani týždňami či mesiacmi, ale ročnými obdobiami.“

Voda a olej

V Kyjeve, ktorý je plný zelene a parkov, si teraz Máša vychutnáva jar, ktorú vlani nezažila. „Zmenila som sa, samozrejme. Predtým sa mi napríklad ťažšie rozprávalo s ľuďmi, bola som uzavretá. Nadobudla som sebavedomie, som oveľa aktívnejšia. Predtým som o sebe pochybovala, myslela som si, že ma nikto nemá rád. Teraz som pochopila, aká to bola hlúposť. Prehodnotila som svoj životný postoj. Samozrejme, že to bola veľmi ťažká skúsenosť, ale snažím sa ju chápať ako plus. Že ma zmenila k lepšiemu. Teraz si život vychutnávam.“

Mariu Varfolomejevovú pozvali na stáž Reportéri bez hraníc. Vyskúša šťastie. Prihlásila sa na konkurz do ukrajinskej televízie 1+1. Ako hrdinku ju doma nevítali. Prezident Petro Porošenko jej daroval iPad, ukrajinská vláda jej zaplatila zubára.

Kyjev sľubuje, že Donbas sa vráti celý a s ním aj Luhansk či Doneck. Máša je však skeptická. „Myslím, že dnes sme ako voda a olej a nedá sa to zmiešať. Stalo sa tam veľa vecí. Nie som pesimistka, ale realistka.“