Balogová, Hanus, Hudák: Robert Fico ovládol ihrisko

Slovensko sa nachádza v zložitej situácii. Časť obyvateľov má obavy z jeho smerovania vnútri aj do zahraničia. Rok 2025 sa navyše začal tak, ako sa rok 2024 skončil: škandálmi. Čo od neho teda môžeme očakávať?

O tomto aj o iných aktuálnych témach diskutovali šéfredaktorka denníka SME Beata Balogová, šéfredaktor denníka Postoj Martin Hanus a standupový komik Tomáš Hudák. Moderoval Samo Marec.

Na začiatok máme rubriku, kde sa ponúka množstvo možných odpovedí. Každý z vás má svoju kategóriu. Beata, zatiaľ najhorší minister alebo ministerka? 

Beata Balogová: No ja by som odcitovala Tomáša Maštalíra, ktorý na proteste povedal, že tí géniovia deštrukcie na ministerstve kultúry. Ale konkurencia je silná. Povedzme si napriek tomu, že inštinktívne by človek povedal, že Martina Šimkovičová, ale máme tu aj Šutaja Eštoka. Máme tu aj ministra spravodlivosti Suska a máme tu aj ministra zahraničných vecí. Máme tu Tomáša Tarabu.

Zatiaľ najhorší krok?

Martin Hanus: Pre mňa bolo mentálnym zlomom vystúpenie Roberta Fica v ruskej propagandistickej televízii, lebo vidieť premiéra Slovenskej republiky, ako vystupuje v takejto relácii novinárky, ktorá je okrem iného na sankčných zoznamoch, a kde hovoril všetko to, čo ona chce počuť, to bola hanba a poníženie. Podľa mňa to predbehlo aj tú návštevu u Putina.

Beata Balogová: Ja som si k tomu ešte predstavila spôsob, ako sa u nás doma baví s novinármi a v akom širokom predklone sa rozprával s tou moderátorkou.

Tomáš, najbizarnejší krok. Podľa mňa aj dnešok (utorok) je taký bizarný, že toho pána Bombica priviezol vládny špeciál.

Tomáš Hudák: Ja to zas beriem tak, že ak sme chceli, aby naozaj prišiel, asi nebola iná možnosť. Ale vo mne možno vždy rezonujú tie posledné veci. Bola tu spomenutá pani Šimkovičová a pokoj, s akým ministerstvo kultúry reaguje na to, že odchádza sto zamestnancov hocakej inštitúcie. Mať ju na inom poste… predstav si, že sto zamestnancov v jadrovej elektrárni hovorí „zajtra odchádzame“ a ona „to je v poriadku, nič sa nedeje“. Podľa mňa to je niečo neuveriteľné, lebo hoci sme si predstavili jej predchodkyne, či už pani Milanovú, alebo pani Laššákovú, neviem si predstaviť, že by s takýmto pokojom brali to, že z kľúčovej inštitúcie (Slovenskej národnej galérie – pozn. red.) odchádza sto ľudí.

Možno vychádzaš z chybného predpokladu, že tá galéria musí fungovať. Ty si bol na protestoch ako bežný občan. Aký si z nich mal pocit? 

Tomáš Hudák: Chvíľu som riešil vnútorný strach, ale mal som pocit, že od prvého momentu to zo mňa spadlo, lebo som si uvedomil, že vzadu bola celá jedna detská zóna, kde si rodičia urobili detský kútik. A bolo to príjemné. Teta mojej manželky žije vo Francúzsku, a keď sme jej prvýkrát hovorili, že ideme na protest aj s dieťaťom, bola zhrozená, lebo protesty vo Francúzsku vrátane slov protest, zhromaždenie alebo ísť demonštrovať sa spájajú s tým, že budú horieť autá, budú sa rozbíjať výklady. Bol som nesmierne hrdý, že na Slovensku sme naozaj zaviedli takú vysokú štábnu kultúru. Aj na to, čo sa deje vo Veľkom Krtíši a v Čadci. Som hrdý na Slovensko, že to kultivovane zvládlo.

Martin Hanus: Ja som tam z istých dôvodov nemohol byť, tak som sa ťa chcel len spýtať, ako si sa cítil medzi samými Ukrajincami, čo tam boli.

A či ti dali 50 alebo 200 eur.

Tomáš Hudák: Ja som sa cítil fantasticky, lebo veľmi ľahko sa potom dal dohodnúť odvoz. Ja viem, že to bol nekorektný fór, ale som tu aj na to.

Beata, ty si bola na proteste?

Beata Balogová: Áno, bola som na dvoch posledných a naozaj som tam cítila dojatie masy z tej sily a jej prítomnosti. Viem, že to znie pateticky, ale videla som ľudí, ktorí slzili, keď zaznela pieseň Marty Kubišovej, a videla som tam starú paniu s barlami, ktorá evidentne mala ťažkosti stáť celý čas. Videla som tam naozaj celé rodiny, bola tam veľká dôvera v to, že tá masa má silu. Robert Fico veľmi silno prispel k tomu, že bola taká účasť, a naozaj si myslím, že slová, ktoré sa tam hovorili, naberali taký význam, že ľudia zrazu žili skúsenosť, že my máme právo na tých námestiach vyjadrovať svoj názor a svoj nesúhlas. Bolo to veľmi autentické. Ľudia sa mi zdravili a ďakovali novinárom. Zrazu to nebolo, že v električke mi niekto povie trinásty výraz na slovo prostitútka, ale naozaj tam bola atmosféra pochopenia, že sme tu a vieme, čo robíme.

Prekvapila ťa účasť, či už v Bratislave, povedzme v Košiciach, alebo v malých mestách? Dalo sa to očakávať alebo je to už nová vážna vec?