Pokladníčka v Tescu: Najhorší zákazníci sú manažéri v oblekoch, sme pre nich len spodina

EVA POLAKOVIČOVÁ sa narodila v roku 1956 v Bratislave. Má dve maturity (gymnázium a ekonomická nadstavba). V minulosti pracovala ako účtovníčka, krajská tajomníčka Demokratickej strany a novinárka v periodiku Račiansky výber. Posledných šesť rokov pracuje ako predavačka (čerpacia stanica Shell, Kaufland, aktuálne je pokladníčkou v Tescu na Kamennom námestí v centre Bratislavy).

Čo vás doviedlo k zmene profesie z účtovníčky na predavačku?

Práca ekonómky ma šialene vyčerpávala. Robila som pre súkromné firmy, kde to bolo najmä o tom, že vedeniam sa stále nepáčil hospodársky výsledok, teda výška zisku na papieri, a tak sme ho museli opakovane prerábať a optimalizovať.

Hocikedy zorganizovali nejakú akciu, neporadili sa s nami, len nám hodili na stôl hŕbu papierov, aby sme si s tým účtovne poradili. Liezlo mi to na nervy, prestalo ma to baviť, až som s tým sekla.

Práca predavačky ma, naopak, teší, hoci som už v podstate iba hľadala zamestnanie, kde by som dožila do dôchodku. Sama na sebe sa smejem, že pomaly sa stávam starou unavenou ženou.

Predávať ste začínali na čerpacej stanici Shell vo Vrakuni.

Bola to relatívne malá pumpa, kde sa pracovalo na dvanásťhodinové šichty. Cez deň sme tam boli traja – ja ako predavačka, vonkajší pracovník a prevádzkar.

Na nočnej, keďže zo začiatku som tam bývala sama, som o desiatej večer z dôvodu bezpečnosti zamkla dvere a predávala len cez okienko. Neskôr sa to zmenilo, vonkajší pracovník, ktorý obsluhoval zákazníkov vonku, pribudol aj na nočnú.

Nemali ste strach, že vás môžu prepadnúť?

Nikdy som tam nemala strach, ani som nad tým nepremýšľala. Keby niekto prišiel k okienku s pištoľou, neotvorím, hoci to by mi asi nepomohlo.

Za pultom som tiež mala gombík, ktorým som v prípade nebezpečenstva vedela privolať políciu. Navyše, pohotovostná motorizovaná jednotka sa tam bežne zastavila na kávu.

Bola to zaplatená práca?

V týchto službách sú veľmi nízke platy, rozhodne to nie je ohodnotená robota. Neviem, ako je to teraz, ja som tam bola pri prechode z koruny na euro. Vtedy som mala okolo 430 až 460 eur v čistom.

Robili sme dva dni denné, dva dni nočné, nasledovali štyri dni voľna. Mesačne to vyšlo asi na pätnásť dvanásťhodinových zmien, teda 180 hodín.

Našli sa darebáci, ktorí natankovali a utiekli?

Jasné, takí, čo dokázali zdrhnúť, dokonca prichádzali aj cez deň. Za dva roky, čo som tam robila, sa to stalo asi šesťkrát. Najhoršie bolo, keď prišli valaskí Cigáni. Do predajne sa zámerne natlačilo množstvo z nich, šesť aj sedem, robili obrovský krik, takže odvádzali pozornosť.

Inak to bola pohodová práca, ktorá ma bavila, takže sa mi ani nezdala ťažká. Ľudia chodili najmä do polnoci, potom nasledoval útlm a ranní zákazníci začali chodiť až okolo štvrtej či piatej. Časové okno sme využívali na upratovanie a dokladanie tovaru.

Malo zmysel natankovať a utiecť? Každý vie, že sú tam kamery, takže poznáte evidenčné čísla vozidiel.

Zvyčajne sa to dialo tak, že evidenčné čísla áut boli kradnuté.

Museli ste také manko zaplatiť?

Nie, veď ako sme tomu mohli zabrániť? Niekto natankuje, nasadne do auta a utečie. Ako mu v tom zamedzím, keď stojím vnútri za pultom? Zlodejov navyše ťažko odhadnete vopred. Pocit, že som to mohla predvídať, som mala len v jednom prípade.

Vtedy totiž prišli chlapci na aute a zámerne zaparkovali v opačnom smere. Z auta vystúpil chalan, ktorý mal oblečenú mikinu a na hlave kapucňu tak, aby mu nebolo vidieť do tváre. Mohla som byť podozrievavejšia a stojan mu vôbec nepustiť. Urobila som to však, a tak natankoval plnú nádrž a zdrhol.

Správali sa k vám niektorí zákazníci arogantne?

Väčšina bola milých a slušných. Najčastejšie prichádzali stáli zákazníci, ktorých sme už poznali. Problém vznikol len raz. Limit v kase pri nástupe do práce bol 500 eur. Bola to suma, ktorá mala byť k dispozícii na vydávanie tým, čo neplatili kartou.

Raz po prevzatí zmeny prišla zákazníčka s päťstoeurovou bankovkou. Pýtala som sa jej, či náhodou nemá drobnejšie, lebo jej, žiaľ, ešte nemám vydať. V kase sme si totiž nechávali najmä drobné mince, aby sme vedeli vydať tým, čo chodili s päťdesiatkami a stovkami. Takých bolo najviac.

Pani však začala dupať a kričať. Poprosila som ju, aby ešte chvíľu počkala, kým prídu ďalší zákazníci a zaplatia. Lenže dupala ďalej, tak som jej vydala 200 eur v dvojeurových minciach. Zabíjala ma pohľadom, inú cestu som však nemala.

Stávalo sa, že na pumpu v noci chodili osamelí ľudia, aby si s niekým podebatovali?

Ani nie, hoci v noci mi tam často chodila dvojica hudobníkov, ktorá sa neskoro v noci vracala z koncertov. Dobre sme si potrkotali, boli fakt zlatí. Štandardne však na debaty nebol čas, lebo ak bol pokoj, museli sme upratovať, dokladať tovar a sledovať, ktorým veciam na regáloch sa skončili záruky.

Pokúšal sa niekto platiť falošnými peniazmi?

Nie, ale aj keby, mali sme tam čítačku na overenie pravosti. Po prechode na euro sme dokonca kontrolovali všetky bankovky nad päť eur. Logicky, boli to pre nás nové peniaze, príliš sme ich nepoznali.

Ktorý typ zákazníkov vedel prekvapiť?

Najviac nás vedeli pobaviť davy, ktoré prichádzali na Štedrý deň po zavretí všetkých obchodov. Ako jediní v okolí sme boli otvorení 24 hodín denne a 365 dní v roku, a tak večer chodili ľudia a pýtali sa, či náhodou nemáme olej na vyprážanie, majonézu či šľahačku.

Občas sú tu snahy zakázať nedeľné predaje. Čo na ne hovoríte?

Pamätám si ešte socializmus, keď sa v sobotu na obed zavreli všetky obchody a otvorili sa až v pondelok ráno. A prežili sme. Na druhej strane ja, keďže nemám vlastnú rodinu, nemám problém ísť do práce v sobotu aj nedeľu. Nemôžem však hovoriť za všetkých.

Na tejto téme ma inak najviac baví, že za zákaz predaja v istých časoch najviac brojí KDH. Čo si však myslíte, kedy v nedeľu je v obchodoch najviac ľudí? Vždy po skončení svätej omše. Inými slovami, trasa kostol – obchod sa pre kresťanov stala folklórom.

Neprekáža vám pri práci v Tescu, že nemáte voľné víkendy?

Máme tam garantované minimálne dva voľné víkendy v mesiaci. Ja to beriem tak, že raz som šla dobrovoľne pracovať do služieb, v ktorých je takýto pracovný režim, tak okolo toho nemeditujem.

Samozrejme, medzi predavačkami sú rôzne názory, a je to v poriadku. Niektorým práca cez víkend neprekáža, iné by prijali voľno.

Podstatné je, či je niekto do tých pracovných víkendov nútený. Ak nie, je to v poriadku.

V našom Tescu to je tak, že keď sa pripravuje mesačný harmonogram služieb, šéfka nám dá papier a každá predavačka si napíše, kedy chce mať voľno. Nespomínam si, že by mi niekedy nebolo vyhovené.

A nespomínam si ani na to, že by sa sťažovali moje kolegyne, ktoré majú rodiny. Rozpis sa jednoducho robí tak, aby všetkým vyhovoval.

Ja osobne som špecifická aj v tom, že chcem robiť najmä poobedné služby. Nemám síce problém vstať aj skoro ráno, poriadne sa však rozbehnem najskôr o pol deviatej. Práca od jednej poobede až do večera do pol desiatej mi teda vyhovuje najviac.

Oficiálne zatvárate o deviatej večer, práca pokladníčky sa však ešte zrejme nekončí.

Ani zďaleka. Musíme urobiť uzávierky všetkých pokladníc vrátane samoobslužných, odviesť tržbu, poukladať na miesto tovary, ktoré ostali pri pokladniciach, a upratať pokladničnú zónu, keďže počas dňa tam vznikne neuveriteľný neporiadok.

Kde čo komu odpadne, tam to nechá. Košíky sú porozhadzované kade-tade, rovnako sú všelikde odparkované nákupné vozíky. Domov ideme, až keď to všetko dáme do poriadku.

Ak pri inventúre vznikne manko, musia ho uhradiť predavačky?

Nie, lebo nemáme podpísanú hmotnú zodpovednosť. Mám dokonca pocit, že v našej predajni sme väčšie manko ešte ani nemali, a ak aj sú nejaké rozdiely, zvyčajne ide len o pár centov.

Platia ľudia viac hotovosťou alebo už kartami?

Je to pol na pol. Karty už vo veľkom používajú aj starí ľudia, ani zďaleka to nie je výsada mladých či ľudí v strednom veku. Zmenilo sa aj to, že oproti minulosti už nakupuje oveľa viac mužov, hoci množstvu žien sa ešte nevyrovnajú.

Ako vyzerá priemerný nákup?

Ľudia, čo majú hlbšie do peňaženky, chodia na väčšie nákupy najmä vo večerných hodinách, keď sa potraviny dávajú do zľavy pre blížiaci sa koniec záruky. Ide najmä o pekárenské výrobky, mäso a zeleninu.

Strednej triede a manažérom je jedno, čo a kedy nakupujú, tí na ceny príliš nepozerajú. Priemerný nákup môže byť asi za 20 eur, hoci dosť je aj takých, čo si naložia vozíky kopcom.

Kamenné námestie je plné ľudí bez domova. Zrejme chodia aj k vám.

Žiaľ, neraz s nimi máme otrasné zážitky, strážna služba ich niekedy ani nestíha riešiť. Má príkaz, že ak je niekto opitý, špinavý a vyslovene zapácha, nesmie ich pustiť. Napriek tomu sa do predajne vedia prepašovať, a medzi nimi aj pomočení a pokakaní.

Ťahá ich k nám najmä lacný alkohol. Hrozné je, že odrádzajú ostatných zákazníkov, ktorí sa potom sťažujú. Keď vidíte, ako chytajú tovar úplne špinavými a neraz aj krvavými rukami, nie je vám všetko jedno.

Neraz chodia k samoobslužným kasám, kde doslova obťažujú ostatných zákazníkov, aby im prispeli drobnými. Snažíme sa tomu zamedziť, aj sa nám to v poslednom čase darí, ľudí bez domova však treba riešiť systémovo, my ako predavačky to nedokážeme.

Čo s tým robíte?

Ak robia výtržnosti, sú opití, otravní a arogantní, voláme strážnu službu, ktorá ich vyvedie. Iná vec je, že sa kedykoľvek vrátia.

Overujete si, či si alkohol a cigarety nepýtajú mladiství?

Všetky kasy sa pri blokovaní alkoholu a cigariet automaticky predavačky spýtajú, či má dotyčný 18 rokov. Ak si nie som istá, vypýtam si doklad totožnosti s fotografiou.

Jasné, že to skúšajú aj mladší, ide o silné vlny v rôznych časoch. Najviac ich je pred Vianocami, Silvestrom či koncom školského roka. Niektorí argumentujú, že ak im alkohol nepredám ja, urobí tak niekto iný. Moja odpoveď znie, nech sa páči, ja to nebudem.

Iná vec je, že pozriem na človeka, ktorý vyzerá veľmi mlado, vypýtam si doklad a zistím, že už má 30 rokov. Alebo naopak, dievčina, ktorú odhadujem na 25 rokov, má len pár dní po osemnástke. Samotný výzor je teda zradný.

Skúšajú zákazníci kradnúť tovar?

V obchode som už našla všeličo vrátane vypitej fľaše rumu či rozjedených pečív.

S balenými potravinami by som však asi von nevyšiel, keďže tam máte tie pípacie zariadenia, nie?

„Pípačkami“, viditeľnými alebo skrytými, sú označené všetky drahšie tovary, lacnejšie iba výberovo. Celý objekt je vybavený kamerovým systémom a monitorovaný strážnou službou. Občas som aj ja videla, že na služobnej vrátnici je niekto zadržaný a rieši ho polícia.

Tu by som rada zákazníkov poprosila, aby si vždy pri pokladnici brali bločky. Neraz sa totiž stane, že pokladnica „pípač“ na tovare neodblokuje, a pri odchode sa spustí alarm. Stalo sa to dokonca už aj mne, keď som si kúpila čokoládu. Ak potom zákazník nemá bloček, strážnikom sa to vysvetľuje ťažko.

Čo nasleduje?

K pokladniciam sa vtedy vracajú zúfalci, aby sme im našli ich bloček. To sa však pri tom množstve nedá. Nechcené doklady hádžeme do koša, čiže zákazníkom neostáva iné, ako sa v ňom prehrabávať.

Najväčšou záťažou pre pokladníčky sú zrejme nervózni zákazníci.

Je to záťaž, ale kým neútočia, je to v pohode. Nik z nás nemá stále len skvelú náladu, takže sa to dá pochopiť. Ak je teda niekto nervózny, ale správa sa slušne, nevidím v tom problém.

Ten vzniká, až keď začne byť zákazník agresívny. Abstrahujem teraz od tých, čo nám nadávajú, že sme staré, pomalé a neviemaké. Uvediem niekoľko modelových situácií, ktoré nám komplikujú život.

Ak si niekto vyloží tovar na pás a začnem ho blokovať, očakávam, že nakupujúci si tovar ukladá buď do košíka, vozíka, alebo do tašiek, aby mohol rovno zaplatiť a odísť, čím uvoľní miesto ďalšiemu.

Tak sa to predsa deje bežne, nie?

Občas nie. Každého slušne pozdravím a spýtam sa, či má klubovú kartu, slúžiacu na zľavy, a či chce aj tašku. Niekto neodzdraví a rovno mi vynadá, že karta ho nezaujíma. Rovnako zvrieskne, že načo by mu bola taška.

Začnem blokovať a on na konci znovu zvrieskne, aby som mu dala aj tašku. V poriadku, dám mu ju, on zaplatí, a až vtedy si začne baliť tovar. To je ešte ten lepší prípad, lebo ak nemá veľký nákup, môžem ďalšieho zákazníka blokovať bokom.

Sú však aj nakupujúci, ktorí sa začnú baliť, až keď doblokujem, trvá im to nekonečne dlho, a až keď sú hotoví, povedia, že zaplatia kartou. Vôbec im nenapadne, že platba mohla prebehnúť už počas toho balenia, čím by nezdržiavali ostatných v rade. Výsledkom je, že stúpa nervozita aj u nich.

Nerobia to zámerne?

Jasné, že niektorí áno. Priam na nich vidíte, ako sa potrebujú na niekom odbaviť. Teší ich, keď niekomu urobia zle, keď ostatní za ním frflú, doslova im to robí dobre.

Uniká im aj to, že náš zamestnávateľ sleduje, ktorá pokladnica má akú výkonnosť, takže predavačke znižujú skóre. Vytvárajú jej totiž zbytočné prestoje.

Čo ďalšie typy zvláštnych zákazníkov?

Druhú skupinu tvoria najmä mladí so slúchadlami na ušiach, ktorým v nich hučí hudba. Takých si najskôr vždy otestujem – pozdravím ich, a keď nepríde žiadna reakcia, lebo ma nepočujú, viac s nimi nekomunikujem.

Nablokujem im tovar a čakám, nemienim ich oslovovať stále dokola. Vtedy sa spamätajú, vytiahnu kartu, zamávajú mi ňou pred nosom a bez slova mi ju podajú. Prebehne platba a bez pozdravu odchádzajú.

Vašou „obľúbenou“ skupinou budú zrejme telefonujúci zákazníci.

To teda sú. Úprimne priznávam, že tých ani nezdravím. Nebudem ich predsa vyrušovať pri ich dôležitých telefonických rozhovoroch, ktoré nemôžu minútu počkať. Ide pritom o celú škálu debát – od dohadovania pracovných stretnutí až po riešenie intímnych rodinných problémov.

Najviac mi prekáža, že riešia milión hlúpostí, pričom tým obťažujú všetkých naokolo, lebo najradšej telefonujú tak, aby ich počuli aj vzadu. Zrejme žijú v tom, že sú na nich všetci zvedaví.

Mlčky im teda nablokujem ich tovar a zase čakám, kým si ráčia všimnúť, že majú platiť. Síce s nimi nepotrebujem extra sociálny kontakt, základy slušnosti by však mohli dodržiavať.

Prvú veľkú skupinu teda tvoria najmä ignoranti.

A sú menej nebezpeční ako tí, o ktorých budem hovoriť teraz. Ďalší sú totiž frustrovaní jedinci, ktorí sa potrebujú na niekom doslova vyzúriť, odbaviť.

Prípadne sa chcú aspoň vytiahnuť pred kamarátmi, akí sú hrdinovia. Nedávno ma jedna takáto skupina doslova rozplakala, až ma museli prísť na chvíľu vymeniť.

Čo sa stalo?

Prišli traja páni v kovbojských klobúkoch vo veku 50 až 60 rokov. Na prvý pohľad vyzerali celkom príčetne. Dvaja boli Rakúšania, jeden Slovák. Konflikt vznikol pre tie priečky, ktorými si sám oddeľujete svoj tovar od tovaru zákazníka za vami.

Ešte som nemala doblokovaný predošlý nákup, keď ten Slovák priečku vzal a dal preč. Vrátila som ju, aby som presne vedela, kde sa končí tovar panej, ktorú som práve riešila. Povedala som mu: „Prepáčte, ešte to nemám doblokované.“

Jeho reakcia ma šokovala. Začal vrieskať, že som nadržaná, a tiež iné primitívne urážky. Kamarátom z Rakúska začal vysvetľovať, že som ešte pozostatok socializmu, že mám tupé móresy a že sme stále zaostalá krajina.

Keď som ho začala vybavovať, pristúpil ku mne a neustále vykrikoval, že som nadržaná. Nemala som vtedy práve najlepší deň, keď však do vás niekto neustále hustí jednu urážku za druhou a nik sa vás nezastane, človek to nemusí zvládnuť a rozplače sa.

Vašu kolegyňu sa jeden zákazník snažil ponížiť ešte viac.

Áno, práve upratovala rozhádzané košíky mimo pokladničnej zóny. Prišiel k nej pán, ktorý vyzeral úplne normálne a spýtal sa, či jej môže dať jednu otázku.

Ona, nič netušiac, logicky odpovedala, že áno, veď na to tam je. Každá z nás totiž predpokladá, že sa nás budú pýtať práve na tovar.

Jeho otázka však znela: „Keby som si teraz pred vás kľakol, môžem vám vylízať p…?“ Viete si predstaviť, ako sa cítila? Bola to pritom tá istá kolegyňa, ktorej predtým pri pokladnici nejaký zákazník hodil na hlavu škatuľu.

Prosím?

Áno, priniesol si v nej tovar, vyložil ho na pás, a keďže nevedel, čo s ňou, hodil ju na ňu.

Na Facebooku ste raz písali, že jeden zákazník vás dokonca opľul.

Áno, medzi našich „obľúbených“ zákazníkov patrí takzvaný Indián. Voláme ho tak pre jeho tmavú pleť a dlhé čierne vlasy. Nejde pritom o Róma, ak by chcel niekto hneď vidieť vinníka. Má však prepitý mozog a z toho, čo máme možnosť pozorovať, je zjavné, že ide o psychopata, ktorý robí problémy všade, kde sa objaví.

Vtedy som blokovala posledného zákazníka s tým, že kasa pre ďalších už bola zavretá, čomu nasvedčovala aj zábrana. Stačilo, aby prešiel k inej voľnej pokladnici, nikde neboli rady.

Napriek tomu zamieril ku mne. Poprosila som ho, aby prešiel vedľa. Spustil obrovský krik a začal sa vykladať. Podotýkam, že dovtedy vždy používal samoobslužné kasy. Keď som ho poprosila druhýkrát, začal revať ako šialený a nakoniec mi napľul do tváre.

Aké percento tvoria primitívni zákazníci?

Ťažko povedať, ale za tých šesť či sedem rokov, čo robím predavačku, môžem povedať, že trend je zhoršujúci. Ľudia sú čoraz frustrovanejší, uponáhľanejší, a my sa čoraz viac stávame lacným cieľom na ich odreagovanie.

Najneznesiteľnejší zákazníci sú manažéri v oblekoch v stredných a starších rokoch. My sme pre nich doslova spodina, neschopné „nímandky“, ktoré to v živote nikam nedotiahli, a tak máme skákať, ako pískajú.

Žena v pokladnici podľa nich nemá na viac, len držať hubu a nechať sa urážať každým, kto si chce do nej kopnúť.

Čo ich na vás tak vytáča?

Všetko možné. Občas sa stane, že zákazník prinesie k pokladnici tovar, na ktorom je poškodený alebo odtrhnutý čiarový kód, čiže ho nevieme nablokovať. Jednoducho sa to stáva a vždy sa stávať bude. Chvíľu potom trvá, kým zavolám asistenciu, ktorá prinesie náhradu.

Zákazníci „manažéri“ vtedy robia cirkus. Chcú, aby sme to vyriešili do sekundy, a nijako im nevieme vysvetliť, že isté veci neovplyvníme. Človeka bolí, keď sa stále správa slušne a príde majster sveta, ktorého teší, ako vás poníži.

Zákazníci sú rôzni, a tak neraz vezmú tovar, potom si jeho kúpu rozmyslia, vrátia ho však už na iné miesto. Ďalší človek si neporovná cenovku s tovarom a pri pokladnici sa začne rozčuľovať, že je to drahšie.

Nie je však v našich silách sledovať tisícky zákazníkov, či všetko vracajú tam, kam patrí, hoci sa o to maximálne snažíme a tovar na regáloch priebežne umiestňujeme na správne miesta. Stalo sa dokonca, že medzi pracími práškami som našla päť kilogramov mäsa.

Čo najviac trápi naše predavačky?

Zrejme neohľaduplnosť zákazníkov a nepochopenie, že za isté veci naozaj nemôžeme. Možno oni sú dokonalí a nikdy chyby nerobia, my také nie sme.

Predstavte si, že za kasou sedíte osem hodín v kuse s jednou polhodinovou prestávkou a musíte znášať nálady celého spektra ľudí. Keď pritom vidíme, aký dokážu robiť bordel a neporiadok, nestíhame sa čudovať.

Robia to naschvál, lebo dať mäso medzi drogériu normálnemu človeku nenapadne. Veľmi dobre vedia, že ho musíme rovno vyhodiť.

Je to dokonca také zlé, že ľudia, ktorí podobné tovary vkladajú do chladničiek medzi nápoje, nás takmer tešia. Čo však robiť s jogurtmi medzi cukrovinkami či banánmi medzi kozmetikou?

Rovnako vozíky. Zrušili sme do nich žetóny aj mince, a výsledkom je, že každý ho pohodí, kde chce. Upraceme to a o päť minút sú v pôvodnom stave. Ľudia sa čudujú, kde sme, keď niekto chýba v pokladnici, my pritom musíme upratovať práve po nich.

Je to aspoň zaplatená práca?

Ponúkali mi ísť pracovať za hranice do Rakúska, kde by som mala 1 500 eur v čistom. Tu mám niečo vyše 500 eur aj s príplatkami za víkendy a sviatky.

Na centrum Bratislavy veľmi zlé.

Pozrite sa na učiteľov. Nechcem sa sťažovať, lebo vyžijem, hoci nemôžem vyskakovať. Žijem od výplaty do výplaty, ale zvolila som si to sama. Keby som ostala účtovníčkou, zarábala by som oveľa viac, to však už robiť nechcem.

Okrem toho, túto prácu mám veľmi rada. Keď totiž príde 90-ročná milá usmievavá pani, pohladí vám to dušu a vymaže všetky negatívne zážitky, o ktorých som hovorila. Máme dosť stálych zákazníkov, s ktorými sa zdravíme už aj na ulici, a je to fajn.

A teší ma, že chodia aj cudzinci, na ktorých si môžem cvičiť svoju chabú angličtinu. Mám radosť, keď sa s nimi dohovorím, a oni sú tiež vďační. Poštebotáme si a mám pekný deň. Ide o momenty, ktoré vždy vyvážia to ostatné.