Denník N

Tridsať rokov po

Komunistická strana po Černobyli usúdila, že renomé Sovietskeho zväzu je viac ako naše životy.

Tak nás vychovávali. Na hodinách brannej výchovy nám premietali pomaly vybuchujúce atómové hríby, deti popálené yperitom aj fosforom, zadusené fosgénom. Bledých ľudí umierajúcich na ožiarenie. Tiene ľudí v Hirošime.

Vedeli sme, že si máme ľahnúť nohami k epicentru výbuchu. Naučili nás, že na ochranu pred rádioaktívnym spadom máme mať pršiplášť a na končatinách igelitové sáčky, tú cennosť. Vedeli sme nasadiť plynovú masku, aby tesnila, aj vykonať očistu od rádioaktívneho prachu. Vedeli sme, že tie biele plastové krabičky s chemikáliami a zdravotnými pomôckami, ktoré sú v kryte, nám budú na hovno, lebo sú po záruke, a tie fľaštičky sú vytečené. Vedeli sme, že hádzať na nepriateľa granáty, ako nás to učili na telesnej, nám nepomôže, už len z toho dôvodu, že máme len gumené a okrem nich len nejaké pakistanské kriketové loptičky.

Studená vojna zúrila, my bratislavské Husákove deti sme mohli vidieť na rakúskej telke aj film Day after o tom, ako to buchne, a tí, čo nezhoria, budú blúdiť spálenou krajinou s vypadávajúcimi vlasmi.

Boli sme vydesení, ale tá maškaráda v pršiplášťoch bola aj tak sranda. Vedeli sme, že by nám to v nukleárnej zime bolo všetko na nič a vyzerali sme v tom ako kreténi. „Smeje sa v plynovej maske,“ napísala súdružka učiteľka poznámku do žiackej. Bolo nám jasné, že tou zapečenou kľukou vzduchotechniky v kryte dlho nebudeme vedieť točiť. Pripravení sme boli.

Reagan hral hru nervov s Brežnevom a potom s tými rýchloumierajúcimi sovietskymi papalášmi, kto ten gombík stlačí skôr.

A potom kdesi niečo buchlo v nejakej jadrovej elektrárni a my sme hľadali na mape, ako ďaleko je ten Černobyľ. Zatiaľ čo československá televízia chvíľu zatĺkala, potom bagatelizovala, na ORF sme po večeroch sledovali domnelý pohyb rádioaktívneho mraku, mudrlanti s vážnymi tvárami mudrovali, čo sa smie a čo sa nesmie. Aj tak nikto presne nevedel, čo sa stalo, to nám tí moskovskí bravi ovešaní metálmi nemienili povedať.

Komunistická strana usúdila, že renomé Sovietskeho zväzu je viac ako naše životy, tak sa na akékoľvek informácie a opatrenia vysrala. Žiadna IPCHO (Improvizovaná protichemická ochrana), žiadne sakle od mrkvy gumami utiahnuté na rukách.

Tak som sedel s kamošom Lacom vo vinohrade jeho babky kdesi v okupovanej krajine v západnom teritóriu sovietskeho vplyvu, hovorili sme si, že už máme v sebe tú rádioaktivitu, že Rakúšania hovorili, že sa nemá jesť ovocie, asi ani piť mlieko a ktoviekedy sa bude môcť a že na huby do lesa by sa nemalo chodiť tridsať rokov… a bohviekoľko to vydržíme. Mali sme na sebe tričká a kraťasy a tenisky zvané číňany. Ale normálne svietilo slnko a po čase sa na to zabudlo.

Tak to máme za sebou, tento rok sú už bedle bez rizika.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Černobyľ

Komentáre

Teraz najčítanejšie