Denník N

Ako dopadol súboj Frankensteina s Divným Jankom

Frankenstein.
Frankenstein.

Slovenské komorné divadlo v Martine a Divadlo Jána Palárika v Trnave ponúkajú v mnohom podobné predstavenia.

Fiktívni hrdinovia, každý z nich sa ženie za svojou zakliatou pannou. Frankenstein za poznaním a za svojím monštrom, Janko za devou, ktorá narieka vo Váhu. Obe postavy sa stali súčasťou repertoáru dvoch divadiel – v Slovenskom komornom divadle v Martine a v Divadle Jána Palárika v Trnave. Spája ich aj generačne príbuzná réžia (Dodo Gombár a Viktor Kollár) a pesničky.

Čudní zdvojení hrdinovia

Názov novej dramatizácie románu Mary Shelleyovej je Frankenstein (moje svedomie), ktorým jej autor Dodo Gombár naznačuje svoju interpretáciu známeho diela. V rozprávaní Viktora Frankensteina je kladený dôraz na dôsledky jeho činu. Keď totiž monštrum zostrojí, v horúčkach utečie a nechá svoj výtvor napospas svetu. Veľká časť prvej polovice inscenácie sa preto venuje pobytu monštra u slepého starca, ktorý ho naučí nielen základným návykom, ale učí ho rozoznávať dobré a zlé.

Monštrum sám seba po skúsenostiach z prvých týždňov svojej existencie definuje ako škaredé, ergo zlé. Ako sa netvor postupne vzdeláva, mení aj svoj šatník. Klasické „šaty robia človeka“ tu platí, ťažko niekoho hodnotiť ako zlého, keď je dobre oblečený. Netvor totiž nie je dorezaný, nemá zošitú tvár ani znetvorenú postavu. Režisér Gombár zámerne vedie Frankensteina (Marek Geišberg) a netvora (Daniel Žulčák) do vzájomnej konfrontácie, ťaží z ich podobných čŕt a rovnako kultivovane ich oblečie. V istom momente zopakujú svoj dialóg s vymenenými úlohami – prestáva byť jasné, kto je tu vlastne netvor.

frankenHrdinom trnavskej inscenácie hry Štefana Králika Divný Janko je Janko Kráľ. Paradoxne je to postava, ktorá sa v posledných rokoch spájala práve s martinským divadlom, ktoré si vďaka svojmu geografickému, no i spoločenskému postaveniu dlhodobo uzurpuje právo zobrazovať slovenských národovcov. V dlhé roky hrávanej a veľmi populárnej inscenácii Štúrovci – Koncert zrušený ho hral Ondrej Kovaľ, v päťdielnom seriáli www.narodnycintorin.sk zase Dano Heriban (obe režíroval Dodo Gombár). Kým smiešna postavička večne opitého outsidera priniesla Heribanovi cenu Dosky, Janko Kráľ sa v Trnave zjavuje v plnej vážnosti a dôstojnosti svojich revolučných ideí.

V Králikovej hre, ktorá sa mimochodom uvádza na Slovensku po prvý raz, prestupuje život, či skôr zmýšľanie Janka Kráľa do príbehu jeho vlastnej balady o zakliatej panne vo Váhu a divnom Jankovi. No kým Divný Janko chce odkliať iba nariekajúcu pannu, Kráľ myslí najprv na svoju matku a postupne chce odkliať z poroby celý slovenský ľud. Nový Kráľ v podaní Vravníka je revolucionár s veľkými ideami, citlivý aj radikálny. Jeho ideály o zmene spoločnosti narážajú na formálne stanoviská vlastných súputnikov (Štúr, Hurban, Hodža), pre ktorých sú tieto idey len prostriedkom na sebaprezentáciu.

divny jankoFrankensteina tvorcovia prezentujú ako dotyk s muzikálom. Hudobný rukopis Róberta Mankoveckého v mnohom pripomína melódie spomínaných Štúrovcov a ako to urobil už v minulosti, hudobnú pointu prenecháva niekomu inému, tento raz je to The Storm, It´s Coming od Glena Hansarda. Je to presmutný, baladický, emocionálny koniec, či skôr úvod do nikdy nekončiaceho vzájomného prenasledovania Frankensteina a jeho monštra, ktorí sa vzájomne pripravili o všetko. Hudobne, aj interpretačne tvorcovia rezignovali na horor. Prednosť má naratív, nie formálne zobrazenie strachu.

Autorom hudby do Divného Janka je samotný predstaviteľ Janka Tomáš Vravník. Jeho hudba sa nevtiera, necháva vyniknúť text, ktorým sú vlastne Kráľove básne (Zverbovaný, Krajinská pieseň, Kvet). Čerpá v rôznych žánroch, folklórny motív sa mu vyplatil najmä v spojení s interpretkou – Zakliatu pannu hrá, či skôr spieva Lucia Bugalová, ktorá má prenikavý, čistý naturálny hlas a vie sa nenápadne, nevtieravo pohrať s tónmi tak, že chytia za srdce. Kým vo Frankensteinovi je hudba väčšinou reprodukovaná, v Trnave stoja na javisku dve gitary a bicie, ktoré, mimochodom, sprevádzajú rôznymi údermi a šumami veľa výstupov.

Bojujú o priazeň publika aj kritiky

Inscenácia Frankenstein (moje svedomie) sa lepšie vníma ako celok. Sledujeme príbeh Viktora, jeho rodiny a monštra, a dôsledky ich činov. Problém zodpovednosti sa stretáva aj s problémom výchovy – ak by Viktor svoje „dieťa“ viedol k slušnosti, koniec príbehu by bol zaiste iný. Netvora vychovávala ulica, a teda kto z neho vlastne netvora urobil? Frankenstein tým, že mu vytvoril škaredú schránku alebo tým, že ho ignoroval, odhodil, odsúdil na zánik? Interpretácia prostredníctvom podtitulu „moje svedomie“ posúva pôvodinu do novej roviny. Ak sa hráme na bohov, musíme sa potom pozerať na to, čo sme vykonali.

Trnavská inscenácia Divný Janko nemá jednoznačný príbeh, pomaly sa prediera zo spleti vrstiev textu, ktorý snúbi baladu o zakliatej panne, život Janka Kráľa i štúrovskú revolúciu a boj proti poddanstvu. Revolta, výzva do boja, ktorá sa nesie do hľadiska v záverečnom Kráľovom monológu, je jedným z mnohých obrazov, ktorých sa možno pri interpretácii chytiť. Režisér Viktor Kollár sa často vo svojich inscenáciách zamestnáva čriepkami, ktoré vytvoria pekný obraz, ale do celkového vyznenia témy prispejú málo alebo vôbec. Napríklad keď Kráľ hovorí o tom, že chce žiť v budúcnosti o sto, dvesto rokov, prinesú technici na javisko dva nízke drôtené ploty ako metaforickú aktualizáciu do súčasnosti. Pekné gesto, ale z hľadiska celku bezvýznamné.

janko

Trnava aj Martin bojujú o priazeň publika aj kritiky. Martin je vo výhodnejšej pozícii, najmä vďaka dlhoročnému festivalu Dotyky a spojenia aj repertoárom. A hoci aj v Martine robia ústupky voči divákom ľúbivými žánrami a komédiami, vždy aspoň dva tituly v sezóne majú ambíciu osloviť buď provokatívnym spracovaním, alebo témou, o ktorej treba hovoriť – v tejto sezóne je to inscenácia Vtedy v Bratislave podľa románu Žo Langerovej v réžii Patrika Lančariča. Často je nositeľom experimentu či iného divadelného videnia v Martine práve Dodo Gombár, ktorý tu bez hanby interpretoval osudy slovenských národovcov či klasické predlohy. Frankenstein (moje svedomie) neoslní, ale posúva predlohu do súčasného sveta, a to aj bez pomoci násilnej aktualizácie reálií či jazyka.

Fakt, že Trnava je bližšie k Bratislave a má preto predpoklady mať divadelne vzdelanejšie a náročnejšie publikum, už dávno neplatí. Kedysi sa kľúčový režisér divadla Viktor Kollár pokúšal o radikálne divadelné vyjadrenie, či už režijne, alebo výberom titulov (Elfride Jelinek: Motorest alebo Robia to všetci, Jean Genet: Balkón). Už dlhší čas sa však v Trnave neudial významnejší divadelný počin. Naposledy bodovala Trnavská skupina ako koncertné prevedenie osudov 4 básnikov Stacha, Mihalkoviča, Feldeka a Ondruša v réžii Lukáša Brutovského.

Inscenácia Králikovho Divného Janka je dramaturgický objav, text je názorovo vyhranený, no celkové prevedenie nijako nevybočuje z radu trnavského lepšieho štandardu. Vo veľkej miere pripisujem tieto obavy z experimentovania trnavskému publiku – aj na premiére Divného Janka sa z hľadiska ozvalo nesúhlasné šomranie pri slove ku.va, hoci v 21. storočí už by mohlo byť jasné, že aj vulgárne jazykové a obrazové prostriedky patria do výrazového diapazónu divadla. Potom sa z každého pokusu o iné videnie sveta stane nemoderné, zastarané divadelné dielo so slabou výpovednou hodnotou.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Kultúra

Teraz najčítanejšie