Denník N

Splnomocnenec menšín alebo splnomocnenec pre menšiny? Róm, Maďar či Slovák?

Rómsky splnomocnenec Ábel Ravasz. Foto N – Vladimír Šimíček
Rómsky splnomocnenec Ábel Ravasz. Foto N – Vladimír Šimíček

Funkcie splnomocnencov vlády majú honosný názov, ale skutočnými splnomocnencami nie sú. Nemajú totiž plnú moc.

Autor je predsedom Helsinského výboru pre ľudské práva

Názov článku vyzerá na plný pohľad nezmyselne. Inšpirovala ma však k nemu pretrvávajúca debata o tom, či má byť splnomocnencom vlády pre rómske komunity Róm alebo Neróm? Rovnako, či má byť splnomocnencom vlády pre národnostné menšiny Slovák, Maďar alebo radšej príslušník inej národnostnej menšiny?

Nedávno som sa vrátil z Haagu. V rámci holandského predsedníctva Rady EÚ sa tam konala konferencia pri príležitosti prijatia takzvaných haagskych odporúčaní Vysokého komisára OBSE pre národnostné menšiny o vzdelávaní príslušníkov národnostných menšín. Vytvorenie komisariátu bolo v roku 1992 holandskou iniciatívou a prvým komisárom bol holandský minister zahraničných vecí Max van der Stoel.

Splnomocnenci bez moci

Aj vtedy sa v rámci OBSE viedli vášnivé debaty o zameraní jeho mandátu. Má byť Vysokým komisárom „pre národnostné menšiny“ (for national minorities), čiže má byť ich advokátom? Alebo má byť Vysokým komisárom „o národnostných menšinách“ (on national minorities), čiže má byť nestranným orgánom a nezaujatým sprostredkovateľom medzi jednotlivými vládami? Nakoniec sa členské štáty veľkou väčšinou priklonili k druhej možnosti. Vlastne, prvá možnosť už od začiatku reálnou alternatívou ani nebola. Slovenský jazyk tieto nuansy nedokázal reflektovať, v oboch prípadoch sa názov prekladal ako „vysoký komisár pre národnostné menšiny“.

Po troch mužoch, z ktorých ani jeden nebol príslušníkom národnostnej menšiny, sa vlani stala vysokou komisárkou žena, politička Astrid Thors z Fínska. Astrid Thors je príslušníčkou švédskej menšiny vo Fínsku. Tento fakt však nijako neovplyvňuje zameranie jej mandátu. Nie je ombudsmankou menšín, ale držiteľkou funkcie, ktorej poslaním je predchádzanie etnických konfliktov a, samozrejme, aj dohľad nad dodržiavaním práv národnostných menšín, pokiaľ majú potenciál ku konfliktom viesť. Nie je na škodu, že Astrid Thors je sama príslušníčkou menšiny, určite to prispieva k viac empatickej činnosti jej úradu. No na druhej strane, keby nedisponovala dlhoročnými skúsenosťami z domácej i medzinárodnej politiky, keby sa netešila dôvere všetkých aktérov zainteresovaných na procesoch, do ktorých vstupuje, bola by jej menšinová príslušnosť k ničomu.

Tým sa dostávam k otázke našich vládnych splnomocnencov. Samozrejme, nie je zanedbateľné, ktorá konkrétna osoba uvedené funkcie zastáva. Oveľa dôležitejší je však samotný mandát, ktorým disponujú. Ich funkcie majú honosný názov: „splnomocnenec vlády“. Je to však eufemizmus. Alebo skôr zavádzajúce označenie. Splnomocnenci žiadnymi skutočnými splnomocnencami nie sú. Nemajú totiž plnú moc.

Podľa kompetenčného zákona sú len poradnými orgánmi vlády. No ani to nie je úplná pravda, pretože nadriadeným jedného z nich je minister vnútra a nadriadeným druhého je vedúci úradu vlády, pričom ten členom vlády ani nie je. Keby vládne strany chceli naozaj úprimne výraznejšie podporiť integráciu menšín, vytvorili by osobitný orgán s reálnymi právomocami. V súlade s tým, čo označenie „splnomocnenec“ predpokladá. Predstavitelia Mosta-Híd dávajú tušiť, že k niečomu podobnému sa má vraj v budúcnosti smerovať. Kontúry sú však zatiaľ veľmi nejasné.

Aby mali šancu

Aj keby však splnomocnenci dostali reálne právomoci, stále by ostali splnomocnencami vlády pre otázky menšín, a nie splnomocnencami menšín pre rokovania s vládou. To je aj v poriadku. Splnomocnenec nie je ten orgán, ktorý by mal v jednej osobe predstavovať naplnenie ústavného práva národnostných menšín na účasť na riadení vecí, ktoré sa ich týkajú. K tomu slúžia, či by mali slúžiť, iné orgány, inštitúcie a mechanizmy.

V uvedenom kontexte je najväčším problémom, že slovenské strany tradične žiadnu premyslenú, transparentnú a udržateľnú menšinovú politiku, ktorú by splnomocnenec mohol presadzovať, nemajú. Žiaľ, nestačí, že nový splnomocnenec pre Rómov ako zástupca menšinovej strany premyslenú koncepciu má (aspoň sa tak zdá), pretože platí vyššie povedané, totiž že na jej presadenie nemá reálnu moc. Stratégia integrácie rómskych komunít prijatá ešte v roku 2012 na papieri stále platí. Ak by sme sa však opýtali poslancov a poslankýň parlamentu, členov a členiek vlády, či úradníkov a úradníčok na ministerstvách, či ten dokument vôbec čítali, alebo či sú s jej obsahom stotožnení, asi by sme zistili nelichotivé skutočnosti.

Až po uvedomení si všetkých vyššie naznačených súvislostí má zmysel vôbec uvažovať nad otázkou, či má byť splnomocnencom (jedným, či druhým) Róm, Maďar či Slovák. Aby splnomocnenci mali reálnu šancu v daných inštitucionálnych a právnych rámcoch a v prostredí prevládajúcich politických a byrokratických siločiar čokoľvek prevratné presadiť, museli by byť osobami s patričným politickým „výtlakom“, s dostatočnými skúsenosťami z pôsobenia v štátnej službe a v praxi, tešiace sa dôvere všetkých aktérov zainteresovaných na procesoch súvisiacich s výkonom ich funkcie. Pri všetkej úcte ku konkrétnym nominantom a ich úprimným zámerom, nie som si istý, či je to tak.

 

Teraz najčítanejšie