Adéla Karásková Skoupá
Deník N
Dve susediace pohrebiská neďaleko Viedne ukrývali viac ako 700 kostier Avarov – obávaných dobyvateľov z východnej Ázie. Na prvý pohľad vyzerali nálezy z oboch pohrebísk rovnako. Keď ich pred pár desiatkami rokov objavili archeológovia, mysleli si, že ide o pozostatky ľudí, ktorí vyzerali a žili veľmi podobne.
Ozdobné spony, symboly… Všetko nasvedčovalo, že išlo o východoázijských Avarov a ich potomkov, ktorí prišli do Európy z ďalekých mongolských stepí v 6. storočí nášho letopočtu a podmanili si miestnych obyvateľov. Po 250 rokoch ovládali veľkú časť strednej a východnej Európy a boli hrozbou pre okolité kmene vrátane Slovanov.
Na pohrebiská v Mödlingu a Leobersdorfe, ktoré sú vzdialené od seba len 20 kilometrov, sa teraz znova zameral medzinárodný tím archeológov, genetikov, historikov a antropológov, vedený českou vedkyňou Zuzanou Hofmanovou. Rozhodli sa preskúmať DNA Avarov z týchto dvoch pohrebísk – kompletne ich geneticky analyzovali pomocou nových metód, ktoré paleogenetika využíva v posledných rokoch. Svoje poznatky zhrnuli vedci v článku v časopise Nature.
„Avara si nemožno predstaviť tak, že nejako vyzeral a žil. Keď si niekto povedal, že je Avar, bolo to preto, že sa tak cítil alebo sa pre to rozhodol on či niekto okolo neho. Je to komplikovanejšie. Tak ako dnes,“ vysvetľuje Hofmanová.
V rozhovore okrem iného hovorí:
- čo zistili archeológovia o úlohe vtedajších žien;
- prečo by sa nemala robiť hrubá čiara medzi humanitnými a prírodnými vedami;
- aké možnosti dáva archeológom analýza DNA kostrových pozostatkov.
Ako vám napadlo uskutočniť analýzu DNA viac ako 700 ľudských kostier z dvoch stredovekých pohrebísk neďaleko Viedne?
Ide o súčasť väčšieho výskumu, ktorý analyzuje vyše 6 000 kostier z priestoru, kde bývala Panónia (niekdajšia rímska provincia na území dnešného Maďarska, Česka, Slovenska, Rumunska, Srbska a Chorvátska – pozn. red.), a v širšom okolí. V rámci tohto aj iných výskumov v odbore sa však málokedy niekto sústredí na skúmanie všetkých jedincov na takýchto obrovských pohrebiskách.
Bol to váš nápad?
Podieľala som sa na stratégii výberu vzoriek a pohrebísk. Došlo nám, že keby sme vybrali len pár jednotlivcov z každého pohrebiska, mohlo by nám to veľmi skresliť pohľad na to, akí tí ľudia boli z genetického hľadiska. A druhá vec: ak nás zaujíma, aké mali vzťahy a kto v komunite žil, mali by sme študovať všetkých.
Tieto pohrebiská sme vybrali aj preto, že špeciálne v tom menšom z nich, teda v Leobersdorfe, bolo značné množstvo avarských nálezov. Pre archeológov je to významné miesto, ku ktorému sa viaže mnoho ďalších výskumov.
Kedy boli tie náleziská odkryté?
Pred pár desiatkami rokov. Keď ich odhalili, archeológovia si podľa tamojších nálezov mysleli, že sú tam pochovaní v podstate len ľudia patriaci k Avarom. Bola to väčšia populácia, na prvý pohľad neboli medzi nimi žiadne väčšie archeologické rozdiely.
Takže ste sa zamerali na tieto dve na prvý pohľad podobné náleziská vzdialené od seba 20 kilometrov. Čo bolo ďalej?
Nie každý vie, že múzeá majú okrem toho, čo ukazujú, obrovské depozitáre, kde sa skladujú nálezy na účely výstav aj výskumov. V tomto prípade sme sa vydali do Prírodovedného múzea vo Viedni, kde sú uložené všetky tieto kosti. S kurátormi antropológie múzea sme si prezreli kostry – každá má vlastnú škatuľu – a z každej odobrali vzorku.
Aké kosti sa používajú?
Skalná kosť, ktorá je najtvrdšou kosťou v tele. Je to časť spánkovej kosti, nachádza sa tam, kde je stredné ucho. Alebo sa používajú zuby. Majú tú výhodu, že sa v nich dá nájsť aj patogénna DNA, teda DNA choroby, na ktorú daný človek napríklad zomrel.
Kam ste previezli tieto kosti?
Do Ústavu archeológie a muzeológie na Joštovej ulici v Brne, kde sú v pivniciach „superčisté“ laboratóriá. V kostiach je veľmi málo DNA – oveľa menej, než má napríklad človek na
