Prešiel stopom Európu a západnú Afriku: V Gruzínsku nám ušlo koleso, v Senegale som s mačetou strážil marihuanové pole

Tomáš Rusňák je vedeckým pracovníkom v Slovenskej akadémii vied, no zároveň je stopárom, ktorý precestoval množstvo krajín sveta a neraz sa dostal aj do nebezpečných situácií.

„V Senegale ma bral pán v kamióne. Rozprávali sme sa, keď mi odrazu povedal, aby som sa šiel skryť do kabíny. Nemalo ma byť vidno, pretože v krajine práve zúrili nepokoje. Ako beloch z Európy by som bol výrazným tŕňom v oku,“ opisuje v rozhovore.

Napriek tomu stopovanie nepovažuje za nebezpečné, a ako tvrdí, keď človek nie je náročný, dá sa cestovať aj za pár eur. „Stopujte. Spite vonku. Sú ľudia, ktorí prestopovali za jedno euro celú Európu,“ hovorí.

Tomáš Rusňák v rozhovore spomína aj:

• niekoľko základných odporúčaní, ako sa vyhnúť rizikám stopovania;
• kde je zakázané stopovať;
• čo zažil v Afrike, kde podľa neho neplatia dopravné zákony ani fyzika;
• ktoré slovenské mesto či región ho prekvapili;
• ako sa mu podarilo stopnúť čln.

Ako reagovala vaša rodina, keď ste v nízkom veku začali so stopovaním?

Na začiatku o tom rodičia nevedeli, tajil som to. Nechcel som ich stresovať a spôsobovať viac šedín. Vždy som to hral na to, že idem niekam s kamarátom autom alebo autobusom. Napokon to postupne vytušila mama, pretože ako vieme, mamy majú akýsi šiesty zmysel, takže si to všetko vypočítala z mojich neistých a vyhýbavých odpovedí.

Ako ste so stopovaním vlastne začali?

V mladom veku som začal so skautingom, dodnes som skautom. Boli sme na skautskom tábore a táborisko sme mali pomerne ďaleko od najbližšej dediny. Keď sme sa teda chceli niekam dostať, museli sme si vybrať, či pôjdeme tých šesť-sedem kilometrov pešo alebo nájdeme iné riešenie. Spočiatku som odmietal stopovať, pretože mi to pripadalo divné. Potom som to však vyskúšal a už som neprestal. Dokonca si spomínam na svoj prvý stop. Išli sme s kamarátom, mal som sedemnásť rokov, on mal o tri či štyri roky menej. Pani, ktorá nám zastavila, mi následne vysvetlila, že tak urobila, pretože som mal so sebou syna. Neviem, čo si z toho mám zobrať. (smiech)

Čo sa vám na tom spôsobe cestovania začalo páčiť?

Mix viacerých vecí. Páčilo sa mi, že ako študent som dokázal ušetriť peniaze a k tomu som mal možnosť hovoriť s nesmierne zaujímavými ľuďmi.

Mnohí stopári spia na svojich potulkách vonku, aby ušetrili peniaze. Robíte to tak aj vy?

Skoro vždy. Spím buď na zemi, alebo keď sa dá, spím v hamaku (závesné lôžko zo sieťoviny alebo tkaniny – pozn. red.), pretože som si zvykol na luxus (smiech). Keď som už vo vyprahnutejších častiach sveta, tak si vystačím aj so zemou: karimatka, celta, spacák.

Nie je to povedzme v afrických krajinách nebezpečné?

Keď potrebujete nájsť miesto na spanie, tak už hodinu či dve pred západom slnka sa začnete obzerať, kde by ste sa mohli rozložiť. V Senegale som sa dostal medzi dve dediny, kde som si našiel luxusné miesto medzi dvoma stromami, okolo boli ďalšie stromy a kríky, takže som bol krytý. Po ceste na miesto ma zastavil policajt, ktorému som ukázal doklady a vysvetlil, kam idem. Povedal mi, že keď sa ráno budem vracať, nech ho oslovím a pôjdeme sa spolu najesť.

V noci som si rozložil hamak, no keď som zaspával, začali sa ozývať zvláštne zvuky pripomínajúce psy. Hýbalo sa to okolo mňa, bolo to akoby z každej strany. Potom to trochu ustálo. A ráno mi ten policajt vysvetlil, že to boli hyeny.

K tomuto rozhovoru ma inšpiroval môj zážitok z minulého leta. Išiel som autom na dovolenku, a keď som vyšiel z benzínovej pumpy, medzi kamiónmi tam stopovali dvaja tínedžeri. Čo keby som bol násilník či vrah?

Rád vám na to odpoviem, lebo viem, kam smerujete, ale na začiatok sa spýtam: Čo keby boli násilníci či vrahovia oni? Podľa mňa je to stereotyp z amerických filmov, ktoré dramaticky opisovali dianie z 80. rokov, keď si sérioví vrahovia brali stopárov a stopárky, z ktorých sa tak stávali ich obete.

Skutočnosť je však iná. Existuje šanca, že sa to stane, ale tá je nesmierne malá. Aj naši rodičia a starí rodičia predsa v mladosti, keď ešte neboli všade autá a ďalšie dopravné prostriedky, často stopovali. Potom však prišli tie spomínané filmy, ktoré nazeranie na tento fenomén zmenili.

Dá sa aspoň povedať, že v niektorých krajinách je stopovanie nebezpečnejšie ako inde?

Určite je väčšie riziko v krajinách, v ktorých je nejaký typ konfliktu. V Senegale ma bral pán v kamióne. Rozprávali sme sa, keď mi odrazu povedal, aby som sa šiel skryť do kabíny. Nemalo ma byť vidno, pretože v krajine práve zúrili nepokoje. Ako beloch z Európy by som bol výrazným tŕňom v oku.

V druhom prípade – tiež to bolo v Senegale – som sa práve prepravoval loďou medzi Dakarom a Ziguinchorom, keď som sa dozvedel, že medzi neďalekými dedinami zúri konflikt. Skupina z jednej dediny vyťala niekoľko stromov v tej druhej dedine, za čo sa poškodení pomstili tým, že sťali útočníkov.

Dá sa povedať, čomu by sa mali vyhnúť ľudia, ktorí začínajú so stopovaním, aby nebezpečenstvo čo najviac znížili?

Čím viac ľudí stopuje, tým bezpečnejšie to je. Takže keď sa bojíte, prípadne ste na mieste, kde sa necítite v bezpečí, je lepšie ísť vo dvojici než sám. Najcitlivejšou skupinou medzi stopármi sú ženy, ktorým sa odporúča, aby išli v páre. Druhá vec je, že s každým ďalším človekom sa už znižuje pravdepodobnosť a šanca, že vám niekto zastaví.

Keď vám už niekto zastaví, dajte na intuíciu. Obzrite si, ako vodič pôsobí, v akom ide aute, čo a ako hovorí, či náhodou nie je pod vplyvom nejakých látok. Nie je problém odmietnuť jazdu, keď nemáte dobrý pocit. Nie nadarmo máme intuíciu, počúvnite ju. Každý človek niečo vyžaruje.

Na mnohých miestach po celom svete je stopovať zakázané, aj keď to možno nie je známe. Premýšľate nad tým, keď stopujete po svete?

Vo väčšine krajín, kde som bol, sa to príliš nerieši. Stopovanie na diaľniciach je zakázané, ale úprimne – stopoval som mnohokrát aj tam. Stalo sa mi, že ma raz takto zastavila diaľničná polícia a vyložila ma na najbližšom výjazde. Stopára však nezavrú, nedajú mu pokutu, to len vo výnimočných prípadoch. Iba ho upozornia, že to nemá robiť, a idú si po svojom.

V akom veku bežne ľudia začínajú stopovať?

Podľa toho, čo nazývate stopovaním. Ak tým myslíte stopovanie dopravných prostriedkov s cieľom cestovania a objavovania, tak by som povedal, že v sedemnástich či osemnástich rokoch.

Aj stopovanie sa mení, stopárov vidíte čoraz menej. Samozrejme, stále stopuje dosť ľudí, najmä v niektorých častiach sveta, konajú sa aj súťaže v stopovaní po svete. No už je aj omnoho vyššia dostupnosť dopravných prostriedkov, vo vyspelých krajinách má väčšina ľudí autá, takže stopovania vidíme čoraz menej. Stopovanie sa začalo práve tak, že sa ľudia nemali ako dostať z bodu A do bodu B, tak si skrátka stopli nejaký dopravný prostriedok. Nezačalo sa to ako cestovanie za dobrodružstvom.

Môže človek vyrásť zo stopovania?

Asi môže, pravidelne však stretávam aj takých, ktorí stopujú v päťdesiatich či šesťdesiatich rokoch. Približne pred pätnástimi rokmi som sa zúčastnil stretnutia stopárov v Liptovskom Mikuláši. Boli tam aj päťdesiatroční ľudia, ktorí stopovali celý svoj život.

Čo z vašej skúsenosti najviac odrádza vodičov od toho, aby zastavovali stopárom?

Veľa ľudí chodí po diaľniciach, dostupnosť tejto infraštruktúry sa zmenila, a to aj na Slovensku, kde chodí väčšina po D1 či R1. Vodiči na diaľniciach zastavovať nebudú, pretože mnohí idú rýchlosťou 150 km za hodinu, je to teda aj nebezpečné. Zároveň sú podozrievavejší, pretože rokmi stopárov ubudlo, takže pôsobia ako zvláštny prvok. Ľudia na to nie sú zvyknutí.

Musíte teda aj improvizovať a vodičov nejako zaujať? Napríklad nejakým kostýmom či hudobným nástrojom?

Ja nie. Sú však ľudia, ktorí stopujú s gitarou, s dáždnikom. Od kamaráta som dostal knihu o mužovi, ktorý cestoval s chladničkou. Chcel tak zaujať vodiča – ten je zvedavý, zastane, aby sa spýtal, prečo cestujete s chladničkou, dáte sa do reči a už je to tam. Skrátka, snažíte sa upútať a tým sa zvyšuje šanca, že vám niekto zastaví.

Ako stopár ste spoznali veľkú časť sveta. Ktorá krajina či región má zaujímavú dopravnú kultúru?

Afrika vo všeobecnosti. Dopravné zákony ani fyzika tam neplatia. Ľudia majú menšie možnosti prepravovať sa autami, viac funguje mestská hromadná doprava. Nie je preto nič zvláštne, že na dvojprúdovej ceste je vedľa seba päť áut, motocykle, bicykle, predierajú sa tadiaľ ľudia a ešte sa aj snažia niečo predať.

Keď vidím autá, ktoré tam jazdia, ani neverím, že jazdia, pretože to odporuje všetkým pravidlám technických možností. Raz som si takto stopol vodiča. Auto pre piatich, boli sme tam deviati. Vpredu traja vrátane bábätka. Ja som bol vzadu na boku, takže nás museli zvonka zatlačiť dnu, až som mal na nohe modrinu.

Čo to bolo za ľudí?

Bol to manželský pár v Senegale, ktorý išiel do kostola vzdialeného asi dvadsať kilometrov od ich dediny. Spýtal som sa ich, prečo idú dvadsať kilometrov do kostola, keď majú jeden aj vo svojej dedine. Ich odpoveď bola, že je to jediná možnosť, ako objavovať svet mimo svojej dediny.

Keď sme sa chystali na tento rozhovor, napísali ste mi, že stopujete väčšinu života, pretože tak spoznávate ľudí a krajiny. Ktorá krajina, ktorú ste takto spoznali, vás najviac prekvapila?

Opäť spomeniem Afriku, s ktorou sú spojené rôzne príbehy, stereotypy. Je to čosi úplne iné ako Slovensko, takže idete do nepoznaného. Nie je tam veľa ľudí zo Západu a tí, ktorí tam sú, sú prevažne v rezortoch či idú po vyšliapaných turistických chodníčkoch.

Nebudem klamať, mal som predtým obavy. Premýšľal som nad tým, ako budú ku mne ako k belochovi pristupovať, či pre nich nebudem len chodiaca kreditná karta. A nakoniec to bolo úplne naopak. Tam sa mi najviac ráz stalo, že ma niekto zobral a ešte mi aj ponúkal peniaze. Mysleli si, že keď som beloch a nie som v nejakom rezorte, ale stopujem, tak to so mnou musí byť veľmi zlé. Ponúkali mi preto peniaze, aby som prežil ďalší deň. Bežné boli aj pozývania na obed.

Dozvedeli ste sa prostredníctvom stopovania niečo zaujímavé aj o Slovensku?

Opäť by som odpoveď začal otázkou: Ako by ste vo všeobecnosti opísali ľudí na Slovensku?

Mám pocit, že sme prevažne uzavretí ľudia.

Presne toto boli aj moje pocity. Keď som išiel na to spomínané stopárske stretnutie, pýtal som sa ich to isté: Čo si myslíte o Slovákoch? Čo ste sa o nich dozvedeli? Ich odpoveď mi potvrdila pocit, ktorý mám zo stopovania na Slovensku aj ja – že tu žije nesmierne veľa úžasných ľudí. Radi sa rozprávajú, veľakrát ma pozvali domov, na obed či večeru, niekoľkokrát sa mi stalo, že ma zobrali aj ďalej, ako plánovali. Toto neznie ako chladná krajina plná xenofóbov. Ľudia dokážu prekvapiť.

Dostali ste sa na nejaké zaujímavé miesto na Slovensku, na ktoré by ste sa možno nikdy nedostali, keby ste nestopovali?

Prekvapil ma Bardejov. Zvláštne je, že stopujem od tínedžerského veku, a pri niektorých miestach neviem vysvetliť, prečo ma prekvapili, no stalo sa. Bardejov je toho príkladom. Neviem prečo, ale od mladého veku si ho nesiem so sebou. Vo všeobecnosti ma prekvapil východ Slovenska. Okrem toho Liptovský Mikuláš, myslím naň už od toho stopárskeho zrazu.

Do Bardejova ste sa chceli dostať alebo to bola náhoda?

Bola to náhoda. Pri stopovaní sa mnohokrát dostanete, kam ste neplánovali. Plánovať destináciu pri stopovaní je problematické. Sám vnímam dva prístupy k stopovaniu. Ten klasický, keď vidíte ľudí s kartónmi, na ktorých majú napísané mesto, kam sa chcú dostať. A potom je druhý, ktorého prívržencom som aj ja: vodič vám zastaví a vy mu poviete, že idete tam, kam ide on. Dáva vám to slobodu spoznávať nové miesta a pýtať sa miestnych ľudí, čo by ste tam mali vidieť a zažiť.

Už viackrát ste spomenuli stopársky zraz v Liptovskom Mikuláši. Išli ste naň stopom?

Áno. No aj s tým sa spája vtipná príhoda. Konal sa v dedine vedľa Liptovského Mikuláša, do ktorej na druhý deň zavolali políciu. V novinách sa písalo, že polícia musela zasahovať na ilegálnej technopárty uprostred lesa. V skutočnosti sme tam však boli len my so stanmi a s gitarou. Bez elektriny a mimo obydlí.

Na koho z ľudí, ktorí vám zastavili, rád spomínate?

V Maroku som spoznal muža, ktorý mal dobrú prácu na letisku. Mohol mať niečo pred šesťdesiatkou a skrátka si zo dňa na deň povedal, že ho to už v práci nebaví. Chcel sa stať rybárom. Zbalil si všetky veci do auta a išiel 1300 kilometrov do Západnej Sahary, kde sa rybárom skutočne stal.

Alebo Francúz, ktorý tri mesiace v roku žije a pracuje v Európe a potom si na deväť mesiacov zoberie karavan, svojho psa a mačku a cestuje po Maroku a Mauritánii.

Spomínam si, ako som na Slovensku stopoval do Liptovského Mikuláša, kde som si chcel kúpiť maskovací oblek do tábora. Zastavil mi pán v luxusnom aute. Potreboval ísť na nejaké rokovanie, takže sme odbočili pri Žiari nad Hronom, on to nazval „zachádzkou“. Zobral ma tam so sebou, a kým sám riešil biznis, mne dal kávu a čakal som.

Alebo s kamarátkou sme išli na skautský kurz do Martina. Zastavili sme muža, ktorý plánoval odbočiť 30 kilometrov pred Martinom, kde sme si chceli nájsť ďalší odvoz. Pán však povedal, že sa mu s nami dobre rozprávalo, tak nás zobral až tam, priamo na miesto.

 Aké rôzne dopravné prostriedky ste stopli?

Autá, kamióny, povozy, motorky a čln.

Čln?

Pirogu, čo je malé kanoe. Na juhu Senegalu som raz narazil na chatrč, ktorá sa ukázala byť prístavom. Odpočíval som, keď zrazu prišli nejakí ľudia a začali sme si kresliť do piesku. Jeden z nich mi ponúkol, aby som s nimi išiel na ostrov, kde bol jeho bratranec. Asi hodinu a pol sme išli loďkou medzi mangrovníkovými porastmi, kým sme na ostrov dorazili. Hovorilo sa tam po francúzsky, takže sme sa dohovárali kreslením do zeme, rukami a nohami. Ukázali mi, kde budem spať.

Na druhý deň mi muž, ktorý ma tam priviezol, povedal, že už odchádza, ale ja nech pokojne ostanem. Súhlasil som – prečo nie? Veď je to úžasná možnosť, ako sa spoznať s miestnymi ľuďmi. Šéf dediny prišiel za mnou s mačetou a odviedol ma k poľu. „Tu budeme strážiť,“ povedal. Pozrel som sa a to bolo marihuanové pole. Je to tam síce zakázané, ale policajti to tolerovali. Kto by sa tam dve hodiny predieral džungľou? Takže sme to strážili skôr pred vtákmi než pred ľuďmi. Chodili sme chytať ryby, voda bola kalná, tak sme v podstate pili iba palmové víno. Boli sme aj loviť opice, ktoré tam jedia, a som rád, že sa nám to vtedy nepodarilo.

Na akej civilizačnej úrovni bola táto dedina?

Nemali elektrinu, len malé solárne panely, na ktoré sa ako dedina zbierali, aby si mohli nabiť telefóny. Tam som si uvedomil, ako málo stačí k radosti.

Ľudia zo Západu chodia aj do krajín ako Senegal, no často so sprievodcom a väčšinu času trávia v nejakom turistickom rezorte. O čo prichádzajú, keď zvolia taký spôsob?

Veľa sprievodcov má presne nalinajkované, ktoré miesta turistom ukážu, a majú z toho nejaký prospech. Majú dohody s vlastníkmi tých miest a dostanú za to peniaze. Zároveň pri takomto spôsobe cestovania mnohokrát nemáte možnosť hovoriť s bežnými miestnymi ľuďmi, tí sa väčšinou s turistami vôbec nestretávajú. A pritom oni vám môžu dať najlepší pohľad na to, čo trápi ich krajinu alebo čo ich zaujíma.

Mení sa stopovanie pod vplyvom modernej techniky či sociálnych sietí?

Áno, v súčasnosti už funguje veľa rôznych stopárskych aplikácií či skupín na sociálnych sieťach. Okrem toho je veľmi obľúbeným zdrojom informácií web Hitchwiki, čo je v podstate „wikipédia pre stopárov“. S mapami krajín, kde sa dobre či horšie stopuje, miestami, kde vodiči často zastavujú, na čo si treba dať pozor či ktorým cestám sa vyhýbať.

To ma práve aj zaujíma. Stalo sa vám niekedy počas stopovania niečo nebezpečné či nepríjemné?

Áno, v Gruzínsku došlo k nepríjemnej situácii. Zastavila mi rodina na starom Volkswagene Golf. Išli sme hrebeňom do kopca, keď sme zrazu začuli nejaké buchnutie z pravej strany. Zastavili sme a zistili, že nám ušlo pravé zadné koleso. Odkotúľalo sa 200 či 300 metrov dolu kopcom, takže sme sa s vodičom ponáhľali poň. Keď sme ho našli, museli sme niekde vyhrabať kameň, aby sme podložili auto a koleso naň nasadili. Žena medzitým hľadala po ceste skrutky a matice.

Aké bolo Gruzínsko?

Sú tam úžasní ľudia. Infraštruktúrou aj ľuďmi mi to trošku pripomenulo Slovensko z 80. či 90. rokov. Cítil som tam vlastne trošku nostalgiu, ktorú som nasal z filmov ako Slnko, seno… Úžasná je aj miestna kuchyňa, ktorú som si zamiloval.

Keď som v lete bral mladých stopárov, jeden z nich mi tvrdil, že je možné stopnúť aj lietadlo. Čo si o tom myslíte?

Teoreticky áno. Za letu určite nie, ale stopnúť ho so šťastím môžete. Vy totiž musíte ísť na to trošku inak – musíte stopnúť pilota. Keď si sadnete niekam vedľa neho, dáte sa do reči, dostanete sa na rovnakú vlnovú dĺžku, tak vás napokon aj zoberie.

Ste stopár, ale aj cestovateľ. Ľudia hovoria, že cestovanie je drahé, preto do toho mnohí nejdú. Čo hovoríte na tento argument?

Vždy je to len o ľuďoch. V prvom rade však cestovať môžete aj po Slovensku. Cestovanie vnímam ako odchod mimo svojej komfortnej zóny a to môže byť opačná strana krajiny, lesy, turistika. Keď sa však bavíme o cestovaní po svete, v kontexte ceny je kľúčové, čo ste ochotní obetovať, prípadne ako ďaleko mimo svojej komfortnej zóny ste pripravení ísť. Najväčšie výdavky na cestovanie dáte na dopravu, ubytovanie a jedlo. V každom z týchto bodov dokážete niečo ušetriť. Nepôjdete prenajatým autom, ale autobusom. Nebudete bývať v hoteloch, ale uspokojíte sa s hostelmi. Nebudete jesť v reštauráciách, ale budete sa stravovať ako domáci. Stopujte. Spite vonku. Sú ľudia, ktorí prestopovali za jedno euro celú Európu.

Za akú najmenšiu sumu sa podarilo vám cestovať po svete?

Mesiac v Senegale a Ghane som prežil za 600 eur, pričom 450 eur z toho bola letenka. Stopoval som, takže dopravu som neplatil. Stravoval som sa s miestnymi v jedálňach a malých reštauráciách, kde sa naraňajkujete za 50 centov a kráľovsky sa najete za maximálne dve eurá. Často som spával vonku, takže som nemusel riešiť ani ubytovanie.

Zrejme nemáte všetky svoje zážitky zachytené na kameru či fotoaparát. Keby ste chceli natočiť zo svojich ciest dokumentárny film, čo by ste si priali, aby ste zachytené mali?

Ghanu. Išiel som k jazeru a stopol som autobus plný detí. Pustili sme sa do reči a zistil som, že muž v autobuse je riaditeľ a zároveň učiteľ v sirotinci. Povedal mi, aby som bol na tom istom mieste aj na druhý deň, keď sa budú vracať, a ukáže mi, ako to u nich funguje. Na ďalší deň ma teda zobrali do sirotinca. Bolo pekné vidieť, ako sa tie deti dokážu aj v skromných podmienkach učiť. Boli úžasné a vďačné. Obrazy toho sirotinca a školy sa mi nesmierne vryli do pamäti.

S Ghanou sa spája aj ďalší príbeh. Chcel som sa dostať na druhú stranu rieky. Naraz sa však pri mne objavila skupinka ôsmich ľudí, pekne vyobliekaných, ktorí ma poprosili, aby som sa s nimi odfotil. Spýtal som sa ich, kam idú. Vraj majú kráľovnú kmeňa a idú poprosiť bohov a predkov, aby ich vypočuli. Tak som sa pridal. Chodili sme po miestnych ostrovoch, kde vždy obetovali alkohol predkom. Na jednom mieste sme hodili vajce do rieky pre zrod nového života, pri ďalšej svätyni sme nechali jačmeň, aby bohovia priniesli hojnosť.

Pýtali sa ma, odkiaľ som. Keď som im povedal, že zo Slovenska, usmiali sa, že poznajú Československo. Vedeli, že sme boli Československo a ako Slovensko sme sa osamostatnili. „My sa snažíme o to isté,“ povedali mi. Prosili bohov a predkov, aby ich vypočuli a aby sa ich región na východnom brehu rieky Volta, blízko hraníc s Togom, mohol osamostatniť. Je veľmi bohatý, a chcú byť preto samostatní. „Nechceme to dosiahnuť vojnou,“ vysvetľovali. „Pero je niekedy mocnejšie ako zbrane.“