Juraj Buzalka
Autor je sociálny antropológ
Kdesi z útrob fejsbúku sa mi zjavil biblický citát: „Venujme pozornosť jeden druhému, aby sme sa povzbudzovali k láske a dobrým skutkom“ (Hebrejom 10: 24). V to isté popoludnie som stretol kňaza, ktorý vyučuje syna náboženstvo. Ďakoval som mu, že z pozície radových teológov a veriacich petíciou prejavili hlboké znepokojenie nad vyjadreniami a konaním predsedu vlády SR, členov vlády SR, poslancov NR SR a ostatných verejných činiteľov, ktorí dlhodobo šíria nenávisť a rozdeľujú spoločnosť. Za týždeň apel podpísalo okolo 2 000 ľudí.
Vo svetle bezzubých vyhlásení kléru o zmiereniach takéto zvolanie radových kresťanov blaží. Cirkev musí aj vychovávať, spomenul som si na vlastné hodiny náboženstva, nemá len hladiť po srsti, najmä keď toľkí veriaci od hlúposti nenávidia.
Nedajme sa nakaziť!
Ide však aj o sekulárny fenomén. Podarilo sa mi okomentovať popletené názory podpredsedu parlamentu a bývalého policajného prezidenta, dnes pravej ruky premiéra, ktoré u neho zvlášť kvitnú po januárovej návšteve v Moskve: „To je tak, keď postavíte pred ľudí telocvikára!“ Chcel som komentárom zdôrazniť kontrast medzi Gašparovým ušľachtilým, solárkovo-posilkovým telom, pestovaným aj s pomocou pôvodného vzdelania, a obmedzenej schopnosti posudzovať širšie spoločensko-etické otázky, ktorú si mnohí s učiteľmi telocviku spájame.
