Denník N

Vyšetrovateľ Remiášovej vraždy: Objednávku podsvetiu zadala SIS

Narodil sa v roku 1971 v Žiline, po gymnáziu v Banskej Štiavnici v rokoch 1988 až 1989 študoval na Politechničeskom institute vo Vladimire v Rusku. V roku 1993 ukončil štúdium na Materiálovo-technologickej fakulte STU v Trnave, po absolvovaní vojenskej služby nastúpil do Policajného zboru, kde pracoval až do roku 2008. Bol vyšetrovateľom, dosiahol hodnosť podplukovníka, po ukončení štúdia práva na Paneurópskej vysokej škole v roku 2015 pracuje ako koncipient v advokátskej kancelárii Ľuboša Jurča v Bratislave. Foto N – Tomáš Benedikovič
Narodil sa v roku 1971 v Žiline, po gymnáziu v Banskej Štiavnici v rokoch 1988 až 1989 študoval na Politechničeskom institute vo Vladimire v Rusku. V roku 1993 ukončil štúdium na Materiálovo-technologickej fakulte STU v Trnave, po absolvovaní vojenskej služby nastúpil do Policajného zboru, kde pracoval až do roku 2008. Bol vyšetrovateľom, dosiahol hodnosť podplukovníka, po ukončení štúdia práva na Paneurópskej vysokej škole v roku 2015 pracuje ako koncipient v advokátskej kancelárii Ľuboša Jurča v Bratislave. Foto N – Tomáš Benedikovič

V roku 2002 prebral ako vyšetrovateľ odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti prípad vraždy Róberta Remiáša. Július Šáray hovorí, že prípad nie je nevyšetriteľný. V piatok 29. apríla 2016 od vraždy uplynie dvadsať rokov.

Koľko ste mali rokov, keď zavraždili Róberta Remiáša?

Som ročník 1971, takže 25. Ani sa na to nepamätám. V roku 1996 som robil v Žiline na okresnom úrade vyšetrovania a mali sme svojich káuz dosť, napríklad so Salingerom. Nástražný výbušný systém v telefónnej búdke, okolo ktorej išli náhodou dvaja manželia, keď sa to iniciovalo. Alebo výbuch auta s policajtom Hlinicom. Neriešil som žiadnu politiku, ani som to nevnímal, robil som si len svoju robotu.

Prečo ste sa stali policajtom?

Bol som vyštudovaný strojár. V tom čase padali všetky strojárske fabriky. Robil som v zlievarni v Česku, pri Prahe, bol som normálny tavič. Potom som išiel na vojnu. Keďže mama robila v Trenčíne na policajnom okrese v pokladnici, kde rozdávala policajtom stravenky, rozhodol som sa, že pôjdem do policajného zboru. Nebolo za tým nič v štýle Dempsey a Makepeacová. Vedel som o tom prostredí veľa, kto je kto, čo je dosť podstatné.

Nastúpili ste v období divokého mečiarizmu.

Áno, v roku 1994, ale tieto veci som vôbec nevnímal.

Nečítali ste noviny? SME?

Myslím, že až keď som prišiel do Bratislavy v roku 1999. V Žiline som dosť rýchlo napredoval. Zavrel som partiu ľudí, ktorí dostali vysoké sadzby za krádeže, čo bolo vtedy nevídané, potom som išiel na oddelenie násilnej kriminality, tam som vyriešil pár vecí, potom na ekonomiku a už mi tam začalo byť tesno.

Čo znamená napredoval?

Všetko, čo som chytil do ruky, som vyriešil. Vedel som analyticky rozmýšľať. Stalo sa, že keď som narazil na nejakú kauzu, ktorú chcel niekto ovplyvňovať, vyšetril som ju aj napriek tomu. Napríklad prípad, keď jeden chlapec zrazil na aute otca policajta a ušiel z miesta činu. Bolo tam dosť veľa svedkov, ale jeho rodičia poslali namiesto neho iného, ktorý sa priznal. Dokonca tomu chlapcovi, čo to spravil, svedčili dvaja policajti, že bol v čase nehody v Bratislave. Ale ja som to normálne zadokumentoval a na súde som svedčil aj proti tým policajtom. Robil som si len svoju robotu a možno sa to niekomu v Žiline prestalo páčiť. Začali ma tam dusiť, tak som išiel k Šátekovi (na odbor vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti) na pohovor. Zobral som si na to deň voľna.

Ako vás dusili?

Najhoršie služby, najmenšie odmeny. To, že Šátek hľadal ľudí, mi povedal Fero Posluch. Vedel, že tam vzniká tím. U Šáteka mi povedali: dobre, budeš sem chodiť na služobky, potom uvidíme, či si ťa necháme. Chodil som štyri mesiace na služobky, potom ma zobrali.

Čo ste tam riešili ako prvé?

Kúpele Piešťany, ale ako dvojka, nie jednotka. Na konci dňa mi prischlo veľa ostatných spisov (smiech).

Kúpele sa skončili bez výsledku.

Ani nie. K hlavnému skutku, ktorý sa týkal privatizácie, som prilepil aj veľa menších podvodov manažmentu a to je teraz na súde a myslím, že už aj odsúdené. Asi štrnásť skutkov navyše.

Martinka je na slobode.

Vrátil akcie a je na slobode.

Aké to bolo u Šáteka?

Bolo to šťastné obdobie môjho života, veľa som sa naučil, bola to ďalšia vysoká škola. Prišiel som do Bratislavy, myslel som si, že som kráľ, a nevedel som o vyšetrovaní vôbec nič. Všetko som sa učil odznova. Boli tam kolegovia, ktorí robili 30 rokov vyšetrovateľa. Spis, ktorý bol pre mňa šalát, oni za pol dňa pozreli a povedali mi modus operandi. Najmä pri ekonomike takéto skúsenosti potrebujete. Bola tam sloboda a Jozef Šátek patrí k ľuďom, ktorí nerečnia, ale píšu. Ku každej dileme som dostal elaborát. Alebo keď som niečo vyprodukoval, dostal som k tomu jeho komentár. Patril k ľuďom, ktorí vedia sedieť dvanásť hodín za počítačom a analyzovať. Naučil ma sedieť na zadku, študovať a písať. Bola to veľká škola. Pracovali sme ako tím.

Ako ste sa dostali k prípadu Remiášovej vraždy?

Kolega Fero Egri odišiel do civilu a zdedil som to. Asi aj preto, že som s prokurátorom Serbinom písal obžalobu na únos Michala Kováča mladšieho.

Kríž na mieste vraždy. foto - TASR
Kríž na mieste vraždy. Foto – TASR

V akom štádiu ste sa k prípadu dostali?

Boli obvinení Jozef Roháč a Imrich Oláh a to bolo asi všetko. Keď som si to prečítal, zdalo sa mi, že ich obvinenie bolo postavené trochu na vode. Prečítal som si vtedy aj všetky spisy vrážd v podsvetí a prestalo mi to tam sedieť, hlavne Oláh mi tam prekážal. Začal som pracovať so svedkom, ktorý to týmto smerom viedol. Je to zložitý spis, pretože stále sa do toho niekto snažil niečo montovať. Pri každom dôkaze som musel lúskať, kto je za tým, pozadie dôkazu, ako vznikol. Musel som mať veľmi veľa informácií na to, aby som si povedal, či to je správne, alebo nie. Od začiatku, ako celá udalosť vznikla, sa do nej niekto snažil zasahovať.

Falošné dôkazy?

Veľa. Nedopátral som sa napríklad k tomu, kde sa nachádzajú veci zaistené z miesta činu.

Ako je to možné?

Sublimovali. Nevedel som zistiť, kde skončili. Našťastie kolegom na kriminalisticko-expertíznom ústave zostalo auto, aj nádrž, ale Remiáš mal napríklad aj fotoaparát, telefón, mal so sebou nejaké mapy. To boli zaistené stopy. Všetci policajti sa vyhovárali jeden na druhého, druhý na tretieho.

Nie sú na to prísne postupy, kde sa majú takéto stopy nachádzať?

Sú, ale povedali mi, že spis putoval, stopy putovali. Nepodarilo sa mi to, jednoducho, zistiť. Aj som tých policajtov vypočúval. Veď na mieste činu bolo veľa činovníkov, krajský riaditeľ s celým svojím tímom, veľa ľudí. Jednoducho neporiadok. Nezistili ani takú jednoduchú udalosť, ktorú som si všimol, že okolo miesta činu

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Mečiarove amnestie

Slovensko

Teraz najčítanejšie