Denník N

Vyšetrovateľ Remiášovej vraždy: Objednávku podsvetiu zadala SIS

Narodil sa v roku 1971 v Žiline, po gymnáziu v Banskej Štiavnici v rokoch 1988 až 1989 študoval na Politechničeskom institute vo Vladimire v Rusku. V roku 1993 ukončil štúdium na Materiálovo-technologickej fakulte STU v Trnave, po absolvovaní vojenskej služby nastúpil do Policajného zboru, kde pracoval až do roku 2008. Bol vyšetrovateľom, dosiahol hodnosť podplukovníka, po ukončení štúdia práva na Paneurópskej vysokej škole v roku 2015 pracuje ako koncipient v advokátskej kancelárii Ľuboša Jurča v Bratislave. Foto N – Tomáš Benedikovič
Narodil sa v roku 1971 v Žiline, po gymnáziu v Banskej Štiavnici v rokoch 1988 až 1989 študoval na Politechničeskom institute vo Vladimire v Rusku. V roku 1993 ukončil štúdium na Materiálovo-technologickej fakulte STU v Trnave, po absolvovaní vojenskej služby nastúpil do Policajného zboru, kde pracoval až do roku 2008. Bol vyšetrovateľom, dosiahol hodnosť podplukovníka, po ukončení štúdia práva na Paneurópskej vysokej škole v roku 2015 pracuje ako koncipient v advokátskej kancelárii Ľuboša Jurča v Bratislave. Foto N – Tomáš Benedikovič

V roku 2002 prebral ako vyšetrovateľ odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti prípad vraždy Róberta Remiáša. Július Šáray hovorí, že prípad nie je nevyšetriteľný. V piatok 29. apríla 2016 od vraždy uplynie dvadsať rokov.

Koľko ste mali rokov, keď zavraždili Róberta Remiáša?

Som ročník 1971, takže 25. Ani sa na to nepamätám. V roku 1996 som robil v Žiline na okresnom úrade vyšetrovania a mali sme svojich káuz dosť, napríklad so Salingerom. Nástražný výbušný systém v telefónnej búdke, okolo ktorej išli náhodou dvaja manželia, keď sa to iniciovalo. Alebo výbuch auta s policajtom Hlinicom. Neriešil som žiadnu politiku, ani som to nevnímal, robil som si len svoju robotu.

Prečo ste sa stali policajtom?

Bol som vyštudovaný strojár. V tom čase padali všetky strojárske fabriky. Robil som v zlievarni v Česku, pri Prahe, bol som normálny tavič. Potom som išiel na vojnu. Keďže mama robila v Trenčíne na policajnom okrese v pokladnici, kde rozdávala policajtom stravenky, rozhodol som sa, že pôjdem do policajného zboru. Nebolo za tým nič v štýle Dempsey a Makepeacová. Vedel som o tom prostredí veľa, kto je kto, čo je dosť podstatné.

Nastúpili ste v období divokého mečiarizmu.

Áno, v roku 1994, ale tieto veci som vôbec nevnímal.

Nečítali ste noviny? SME?

Myslím, že až keď som prišiel do Bratislavy v roku 1999. V Žiline som dosť rýchlo napredoval. Zavrel som partiu ľudí, ktorí dostali vysoké sadzby za krádeže, čo bolo vtedy nevídané, potom som išiel na oddelenie násilnej kriminality, tam som vyriešil pár vecí, potom na ekonomiku a už mi tam začalo byť tesno.

Čo znamená napredoval?

Všetko, čo som chytil do ruky, som vyriešil. Vedel som analyticky rozmýšľať. Stalo sa, že keď som narazil na nejakú kauzu, ktorú chcel niekto ovplyvňovať, vyšetril som ju aj napriek tomu. Napríklad prípad, keď jeden chlapec zrazil na aute otca policajta a ušiel z miesta činu. Bolo tam dosť veľa svedkov, ale jeho rodičia poslali namiesto neho iného, ktorý sa priznal. Dokonca tomu chlapcovi, čo to spravil, svedčili dvaja policajti, že bol v čase nehody v Bratislave. Ale ja som to normálne zadokumentoval a na súde som svedčil aj proti tým policajtom. Robil som si len svoju robotu a možno sa to niekomu v Žiline prestalo páčiť. Začali ma tam dusiť, tak som išiel k Šátekovi (na odbor vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti) na pohovor. Zobral som si na to deň voľna.

Ako vás dusili?

Najhoršie služby, najmenšie odmeny. To, že Šátek hľadal ľudí, mi povedal Fero Posluch. Vedel, že tam vzniká tím. U Šáteka mi povedali: dobre, budeš sem chodiť na služobky, potom uvidíme, či si ťa necháme. Chodil som štyri mesiace na služobky, potom ma zobrali.

Čo ste tam riešili ako prvé?

Kúpele Piešťany, ale ako dvojka, nie jednotka. Na konci dňa mi prischlo veľa ostatných spisov (smiech).

Kúpele sa skončili bez výsledku.

Ani nie. K hlavnému skutku, ktorý sa týkal privatizácie, som prilepil aj veľa menších podvodov manažmentu a to je teraz na súde a myslím, že už aj odsúdené. Asi štrnásť skutkov navyše.

Martinka je na slobode.

Vrátil akcie a je na slobode.

Aké to bolo u Šáteka?

Bolo to šťastné obdobie môjho života, veľa som sa naučil, bola to ďalšia vysoká škola. Prišiel som do Bratislavy, myslel som si, že som kráľ, a nevedel som o vyšetrovaní vôbec nič. Všetko som sa učil odznova. Boli tam kolegovia, ktorí robili 30 rokov vyšetrovateľa. Spis, ktorý bol pre mňa šalát, oni za pol dňa pozreli a povedali mi modus operandi. Najmä pri ekonomike takéto skúsenosti potrebujete. Bola tam sloboda a Jozef Šátek patrí k ľuďom, ktorí nerečnia, ale píšu. Ku každej dileme som dostal elaborát. Alebo keď som niečo vyprodukoval, dostal som k tomu jeho komentár. Patril k ľuďom, ktorí vedia sedieť dvanásť hodín za počítačom a analyzovať. Naučil ma sedieť na zadku, študovať a písať. Bola to veľká škola. Pracovali sme ako tím.

Ako ste sa dostali k prípadu Remiášovej vraždy?

Kolega Fero Egri odišiel do civilu a zdedil som to. Asi aj preto, že som s prokurátorom Serbinom písal obžalobu na únos Michala Kováča mladšieho.

Kríž na mieste vraždy. foto - TASR
Kríž na mieste vraždy. Foto – TASR

V akom štádiu ste sa k prípadu dostali?

Boli obvinení Jozef Roháč a Imrich Oláh a to bolo asi všetko. Keď som si to prečítal, zdalo sa mi, že ich obvinenie bolo postavené trochu na vode. Prečítal som si vtedy aj všetky spisy vrážd v podsvetí a prestalo mi to tam sedieť, hlavne Oláh mi tam prekážal. Začal som pracovať so svedkom, ktorý to týmto smerom viedol. Je to zložitý spis, pretože stále sa do toho niekto snažil niečo montovať. Pri každom dôkaze som musel lúskať, kto je za tým, pozadie dôkazu, ako vznikol. Musel som mať veľmi veľa informácií na to, aby som si povedal, či to je správne, alebo nie. Od začiatku, ako celá udalosť vznikla, sa do nej niekto snažil zasahovať.

Falošné dôkazy?

Veľa. Nedopátral som sa napríklad k tomu, kde sa nachádzajú veci zaistené z miesta činu.

Ako je to možné?

Sublimovali. Nevedel som zistiť, kde skončili. Našťastie kolegom na kriminalisticko-expertíznom ústave zostalo auto, aj nádrž, ale Remiáš mal napríklad aj fotoaparát, telefón, mal so sebou nejaké mapy. To boli zaistené stopy. Všetci policajti sa vyhovárali jeden na druhého, druhý na tretieho.

Nie sú na to prísne postupy, kde sa majú takéto stopy nachádzať?

Sú, ale povedali mi, že spis putoval, stopy putovali. Nepodarilo sa mi to, jednoducho, zistiť. Aj som tých policajtov vypočúval. Veď na mieste činu bolo veľa činovníkov, krajský riaditeľ s celým svojím tímom, veľa ľudí. Jednoducho neporiadok. Nezistili ani takú jednoduchú udalosť, ktorú som si všimol, že okolo miesta činu chodí električka. Pozrel som si grafikon, zistil som, že tadiaľ prechádzala električka plná ľudí, že mala prasknuté sklo po výbuchu a vodič to nahlásil. Prvý, kto vypočul vodiča, som bol ja. Kto mal záujem o to, aby sa dej zahmlil? Veď to malo byť kvalifikované ako trestný čin všeobecného ohrozenia, tam bola sadzba 30 rokov a bol to nepremlčateľný trestný čin.

Aké to je – vyšetrovať takýto trestný čin s odstupom šiestich rokov?

Analytika ako hlavolam. Kriminalisticko-expertízny ústav od začiatku policajtom hovoril, že to bol nástražný výbušný systém. Odviedli kus dobrej roboty. Keby nemali svoj charakter, tak z toho ten trestný čin, o ktorom sa rozprávame, nebude.

A čo tí ďalší?

Tam už, bohužiaľ, nejaký ten vietor fúkal okolo nich. Potom vznikli fámy, že poškodený vykonával protizákonnú činnosť.

To hovorili policajní funkcionári v televízii.

Áno, veď aj o Malinovej hovorili, že sa zbila sama. To je to nešťastie takýchto vecí.

Ako ste pokračovali vo vyšetrovaní?

Naštudoval som si všetky spisy a začal som s chlapcami z kriminálky obiehať možných svedkov.

Fotografia Róberta Remiáša zo spomienkovej udalosti. foto - TASR
Fotografia Róberta Remiáša zo spomienkovej udalosti. Foto – TASR

Podsvetie.

Áno. Od jedného k druhému a skúšali sme, kade sa dá. Ivan Mello bol napríklad ústretový, Karol nás poslal hneď preč. Každý niečo porozprával a postupne sme si to skladali. Všetko smerovalo k tomu, že objednávka existovala, že ju najprv dostal Ferus s partičkou, tých odkopal sám Remiáš, keď ich natrel policajtovi – autá, aj tváre. Objednávka tak putovala ďalej a nakoniec hlavný objednávateľ Miroslav Sýkora vykrikoval, že si to musel urobiť sám. Je pravda, že Roháč patril medzi ľudí, ktorí boli schopní dodať takúto záležitosť. Nehovorím, či to dodal, alebo nedodal.

O tom, že to robil Sýkora, nepochybujete?

O tom nie. Aj vrabce čvirikali, že to robil sám. V tom čase to však bola nešťastná záležitosť, už to vôbec nebolo potrebné, asi si niečo dokazoval, kto je tu kráľ. Vtedy už medzi sebou podsvetie bojovalo a mohlo ísť o to, kto z nich má na viac. Keby Remiáš vtedy na pol roka odišiel do zahraničia, dnes by žil. Keď ešte za Remiášom behali Ferusovci, možno by to malo význam, svedčilo sa, ale potom mi to už pripadalo zbytočné, neaktuálne. Už predsa vedeli, kde je Fegyveres. Nemalo to žiadny zmysel – a na chlapcovi, ktorý nikdy v živote nikomu nič zlé nespravil. Ako keby tam chýbala posledná analytika – už to nerob, je to hlúposť.

Prečo to Sýkora robil?

Dostal objednávku. Podľa toho, čo som zadokumentoval, o tom nepochybujem.

Z objednávky vraždy u Sýkoru ste obvinili Ivana Lexu. Čo bol hlavný dôkaz?

Dôkazov bolo viac, bola to súhra viacerých vecí, výpovede viacerých svedkov. Odôvodnenie malo viac strán.

Keď špeciálny prokurátor v roku 2006 zastavoval stíhanie Lexu, povedal, že výpovede svedkov boli len o tom, aby pomohli sami sebe, a že sú nedôveryhodné a obvinenie na vode. Čo si o tom myslíte?

Čo si mám o tom myslieť? Keď som to obviňoval, dôkazy som na to mal. Súhlasil s tým prokurátor, aj súd, ktorý zobral Lexu do väzby. A ja som ešte tá stará škola – všetkých zavrieť a pomaly púšťať. Dnes je trestný poriadok už napísaný tak, že vyšetrovateľ nemôže pomaly nikoho obviniť bez toho, aby už nemal rovno napísanú žalobu.

To tiež nie je úplne v poriadku – všetkých zavrieť a pomaly púšťať, nie?

Z pohľadu vyšetrovateľa je to jednoduchšie a na konci dňa predsa vždy rozhoduje sudca. On musí mať dostatočný počet dôkazov, aby veci vyhodnotil. Je to jeho zodpovednosť.

Dala vám SIS dokumenty, ktoré ste potrebovali?

Nie. Ladislav Pittner robil poctivú robotu, ale stále tu boli hranice, po ktoré sme sa dostali. Veľa vecí bolo aj skartovaných. Našli sme názov správy, koľko mala listov, ale správa tam nebola. Zodpovednosť za to je u viacerých ľudí. Ja som mal zodpovednosť za to, aby som prišiel na to, že takéto správy existujú, a vyžiadal si ich. Niekto iný mal zodpovednosť za skartovanie materiálu, niekto ďalší za to, prečo sme ho nedostali. Svoju robotu si pri takomto prípade musia urobiť všetci a tu stále niekto a s nejakým zámerom zlyhal. Nová SIS mohla spraviť ešte viac. Prikláňam sa k myšlienke Petra Vačoka, že SIS sme mali zrušiť. Keby zanikla a niekto prebral jej archívy, nič by sa nestalo. Mali veľkú časť poznatkov, o ktoré sa nedelili.

Ako sa správal Ivan Lexa, keď ste ho obvinili?

Advokáti vyskočili skoro tri metre, nadávali, ale on bol úplne pokojný. Mal vtedy obvinení viac, toto bolo asi jedno z mnohých a bral to pragmaticky.

Čo sa dialo po obvinení?

Opakoval som všetky úkony a pomaly sa to začalo strácať. Viaceré výpovede sa už nepodarilo zopakovať, svedkovia si prestali pamätať, napríklad detail, ktorý predtým povedali, už nezopakovali. S takýmto niečím sa vyšetrovateľ borí často. Je možné, že súčasný vyšetrovateľ to zadokumentuje ešte lepšie.

Objednal si Ivan Lexa túto vraždu?

Neviem, či to bol on alebo jeho podriadený Svěchota, ktorý vedel tieto veci kombinovať. Ja mám na to svoj jednoduchý pohľad. Pri každej vražde ide o obyčajný ľudský popud, za všetkým je vždy niečo nízke a obyčajné, žiadna jadrová fyzika. Buď chce niekto moc, peniaze, ženu a podobne. A potom sa niekto snaží kombinovať, riadiť to ako šach. Myslím, že tým šachistom bol Svěchota. Nestretol som sa s nikým iným kvalitatívne na jeho úrovni. To bol človek, ktorý bol v tajnej službe od osemnástich a asi na to mal. Napriek všetkým politickým spektrám stále bol tajný. Ešte aj keď zomrel, jeho bývalí podriadení si mysleli, že to len hral. Viacerí z nich mi to hovorili, tak sa ho báli. Toho, že budú súčasťou jeho kombinácie. Lexa mal 33, keď dostal riadiť tajnú službu. To bolo nešťastné. Je to príliš mladý vek na takúto pozíciu. Keď mal takého silného podriadeného ako Svěchota, tak to je veľký problém. Ľahko sa mu mohlo stať, že niekto iný kombinuje v jeho mene.

Takže neviete, či to vymyslel Svěchota, alebo Lexa.

Alebo niekto tretí.

Mečiar?

(ticho)

Foto N - Tomáš Benedikovič
Július Šáray už dnes v polícii nepracuje. Foto N – Tomáš Benedikovič

O tom, že Sýkorovi zadala zákazku SIS, nepochybujete?

O tom nepochybujem, bolo na to množstvo dôkazov. Remiáš bol v kuse monitorovaný, v kuse. Aj v deň vraždy.

Motívom vraždy malo byť zastrašenie svedkov, aj Oskara Fegyveresa, ale mala úplne opačný efekt.

Presne. Skôr ľudí nakopla ešte viac. Vražda je konečná. Neviem, či s tým nerátali. Keby sme mali na toto odpovede, tak by sme boli veľkí hráči.

Počas vyšetrovania ste dostali aj výhražný list v ruštine. Čo v ňom bolo?

Zdelaj vsjo, zač si vzal dengi. Sprav všetko, za čo si zobral peniaze. Podal som trestné oznámenie na generálnu prokuratúru, z ktorého dodnes nemám žiadny záver.

Ako ste ten list pochopili?

Neviem.

Vy ste v Rusku chvíľu študovali, kedy presne?

Na prelome rokov 1988 a 1989. Dostal som sa tam cez Banskú Štiavnicu. Študoval som semester strojárinu.

Ako spolumajitelia Penty.

Áno, sú o tri alebo dva roky starší a študovali medzinárodné vzťahy.

Poslali vám to po rusky, lebo vedeli, že viete po rusky?

Neviem. Pamätám si, že bol poslaný z Limbachu. Napísaný bol z povystrihovaných písmenok, normálne azbukou. V Interpresse sa dá kúpiť ruských novín, koľko chcete.

Peter Vačok hovorí, že vražda sa nedá vyšetriť bez vyšetrenia únosu Michala Kováča mladšieho, ktorý je však amnestovaný. Súhlasíte s tým?

Nevidím prekážku v amnestiách, čo sa týka tohto trestného činu.

Takže to stojí a padá len na svedkoch?

No jasné. Napríklad v roku 2002 neboli na Slovensku žiadni sýkorovci, všetci boli preč, nedalo sa ich zohnať. Dnes sú tu a sú konečne vo väzení, aj preto si myslím, že došlo k obnoveniu vyšetrovania vraždy. Dá sa s nimi pracovať a dúfam, že sa to deje. Že to niekto robí tak ako my. Teraz má ten vyšetrovateľ veľkú výhodu, má ich všetkých pokope a niečo sa možno zmenilo.

Myslíte si, že o vražde vedela celá partia?

Nemyslím, že bolo nejaké informačné vákuum medzi nimi. A tiež si nemyslím, že je to nevyšetriteľné.

Kedy bude vražda premlčaná?

V trestnom poriadku je napísané, že premlčacia lehota sa prerušuje prerušením trestného stíhania. Viem, že sú výklady o tom, či sa to preruší len vtedy, keď je vznesené obvinenie, ale podľa môjho názoru stíhanie nebude po 20 rokoch premlčané. Myslím, že by na to stačila malá novela Trestného zákona, aby to bolo úplne jasné.

Kedy ste odišli z polície?

V roku 2007 som odišiel do Žiliny.

Prečo?

Na to môže najlepšie odpovedať môj vtedajší šéf a terajší policajný prezident. Nezapadal som zrejme svojou povahou a skúsenosťami do jeho konceptu budovania útvaru. Dvakrát ma poslali na detektor, obviňovali ma, že som komunikoval s podsvetím, a nedokázali pochopiť, že som s ním musel komunikovať, a podobné úplne trápne záležitosti. Našťastie v Žiline potrebovali pomocníka na vyšetrovanie, tak som tam išiel. Zavrel som Františka Salingera a po roku som za odmenu skončil v Martine ako riaditeľ na vyšetrovačke. Vtedy som si povedal, že už si len doklepem svojich pätnásť rokov a idem do dôchodku.

V Martine to bola zlá práca?

Výborná, ale keď som si porovnal plat a dôchodok, tak rozdiel bol minimálny, pár korún. Bolo to demotivujúce. Ospravedlnil som sa im a odišiel som, hoci chceli, aby som zostal. Za tie peniaze si nájdem vonku hocičo. Robiť policajnú robotu a nemať pocit, že ste finančne zabezpečený, je problém. Ja som klesol s platom o polovicu oproti Bratislave. V Martine sme boli len dvaja podplukovníci – okresný riaditeľ a ja.

Minister vnútra hovorí, že Gašpar je najlepší policajný prezident, akého kedy krajina mala, nie?

Stačí si pozrieť Aj múdry schybí, keď tam títo dvaja páni vystupovali a robili si posmech z ľudí, ktorí nevedia slovensky alebo nevedia základné veci. To bolo niečo také nehodné ich postavenia. Už vtedy mal Gašpar odísť. Je to niečo neuveriteľné, kam sú schopní vliezť. On nie je politik, je to profesionálny policajt, aj keď telocvikár z Nitry, ale vliezť do takejto relácie, to bola pre mňa silná káva.

Robert Kaliňák, premiér Robert Fico a policajný prezident Tibor Gašpar. Foto – TASR
Robert Kaliňák, premiér Robert Fico a policajný prezident Tibor Gašpar. Foto – TASR

Gašpar aj Kaliňák pri veľkých kauzách hovoria, že ako funkcionári nemajú žiadny vplyv na to, ako sa ktorý prípad bude vyšetrovať. Je to tak?

Policajný prezident má absolútny personálny vplyv na všetko a minister vnútra má absolútny personálny vplyv na policajného prezidenta. Kto podpisuje všetky rozkazy o presunoch policajtov? Tak o čom sa rozprávame? To môžu hovoriť päťročnému dieťaťu. A pokiaľ to bude takto, tak policajný zbor pôjde kvalitatívne dole.

Ako ste vnímali, keď minister vnútra Vladimír Palko odvolal Šáteka z funkcie?

Ako prehru nás všetkých. Nevidel som na jeho práci nič zlé. Veď to je tragédia, že politik rozhoduje o tom, kto bude riadiť policajný zbor. Šátek mal za sebou kariérny postup, bol to človek na správnom mieste.

Musí sa policajt prispôsobiť, keď príde nové vedenie?

Možno je chyba vo mne. Niektorí kolegovia sú dnes v NAKA (Národná kriminálna agentúra) a veľmi tomu neublížili. Niektorí si popri práci stihli urobiť aj advokátske skúšky, mne vtedajší riaditeľ sekcie vyšetrovania Peter Šimko nepodpísal ani školu, keď som si chcel popri práci na akadémii urobiť právo. V personálnom spise mám rozhodnutie, že moje vzdelanie je dostačujúce a že som taký vyťažený, že nebudem mať kedy študovať. Tak som si musel spraviť civilné právo sám a dnes som koncipient. Keď niekto robí trestné právo, nezačne zo dňa na deň robiť marketing, ani nič podobné, chcel som sa k nemu vrátiť.

Aké prípady robíte?

Všetko možné, hocijakú maličkosť.

Peter Vačok obhajoval aj príslušníka Lexovej SIS, zobrali by ste niečo podobné?

Áno, zobral by som čokoľvek.

Prečo?

Aby som dusil tých policajtov, ktorí si nerobia dobre svoju robotu. Veď aj advokát má svoje ideály, keď zastupuje klienta. Ak má policajt, sudca dôkazy, aby odsúdili klienta, fajn, ale ak pochybia, spravia úkony, ktoré sú procesne zlé, a to môže byť z hocijakých príčin – neschopnosť, neskúsenosť, slabé vzdelanie, čo sú všetko dnes problémy v policajnom zbore –, tak im to treba otrepať o hlavu a klienta vyviniť.

Za vlády Ivety Radičovej ste boli šéfom bezpečnosti letiska. Ako ste sa k tej práci dostali?

Bol som tam ako nominant KDH, poznám sa s jedným z členov vedenia.

Vrátili by ste sa ešte niekedy do polície?

Nikdy nehovor nikdy, ale neviem si predstaviť, za akých podmienok.

Písali ste obžalobu na únos, riešili ste aj ďalšie kauzy Ivana Lexu. Ako to, že si Lexa žije pohodový život na ranči?

Nerobil šéfa trafiky. Robil v tajnej službe a existovala celá skupina ľudí, ktorá dávala všetkým orgánom polená pod nohy. Do miery, do ktorej sa dalo, sme vyšetrovali. Ďalej sa už nedalo.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Mečiarove amnestie

Slovensko

Teraz najčítanejšie