Denník N

Je nádherné byť Slovákom? Niektorí spisovatelia tvrdia, že áno, iní si myslia opak

Pavel Vilikovský a Daniela Kapitáňová na knižnom festivale v Pešti. Foto – Peter Morvay
Pavel Vilikovský a Daniela Kapitáňová na knižnom festivale v Pešti. Foto – Peter Morvay

Knižný festival v Budapešti ukázal, že susedské národy si dokážu rozumieť.

Stredoeurópska literárna vzájomnosť funguje na výbornú, presvedčil som sa na knižnom veľtrhu v Budapešti na vlastnej koži. Milá dáma v českom stánku, o ktorej vysvitlo, že je starou známou zo štúdií v Prahe, si okamžite spomenula na knižku, ktorú si pred 20 rokmi požičala. Vraj ak budem na festivale na druhý deň, určite mi ju prinesie. A skutočne knihu vrátila, darmo som ju presviedčal, že je celá vec dávno premlčaná.

Český stánok sa, mimochodom, prezentoval pod názvom „nemcsakhrabal“, v preklade „nielen Hrabal“. Snažil sa tým maďarských čitateľov a vydavateľov presvedčiť, že česká kultúra nepozostáva len zo spisovateľa Bohumila Hrabala a režiséra Jiřího Menzela, ktorí sú u nich mimoriadne obľúbení.

Výborným nápadom Čechov bola i brožúrka „Fordíts le“ (čiže „Prelož ma“), obsahujúca nielen informácie o menej známych autoroch a ukážky z ich diel. Knižka uvádza rovno adresy vydavateľstiev, na ktoré sa treba obrátiť vo veci autorských práv, kontakt na prekladateľa, ktorý by knihu rád do maďarčiny preložil, a dokonca formulár žiadosti o českú dotáciu na jej vydanie.

Žiadna exotika

Čestným hosťom veľtrhu však bolo Slovensko a bolo to poznať. Literárne informačné centrum podporilo vydanie asi 40 titulov v maďarčine a v deväťdesiatich percentách išlo o diela, na ktoré môže byť slovenská kultúra hrdá. Zvyšok tvorili napríklad béčkové romány Milana Ferka, pri ktorých je skutočne záhadou, prečo ich preklad niekto podporil, a prečo ich na veľtrhu vystavovali. Podobnej vlastnej produkcie majú Maďari prebytok.

Až na túto drobnosť však bola slovenská prezentácia na knižnom festivale veľmi úspešná, a to najmä vďaka usilovnej práci Slovenského inštitútu v Budapešti. Mala tiež slušný ohlas v médiách. Prestížny literárny časopis Élet és Irodalom (Život a literatúra) ju privítal samostatnou slovenskou prílohou, týždenník Magyar Narancs priniesol veľký článok o modernej slovenskej literatúre a niekoľko recenzií.

So špeciálnym slovenským číslom pri príležitosti festivalu vyšlo niekoľko známych kultúrnych periodík z oboch strán hraníc – Kalligram, Opus, Magyar Lettre Internationale. Vďaka podpore Slovenského inštitútu v Budapešti vydal slovenské číslo dokonca aj maďarskojazyčný literárny časopis Látó zo Sedmohradska.

Zoltán Szalay, šéfredaktor časopisu Irodalmi Szemle (Prehľad literatúry), ktorý vychádza v Bratislave, sa naopak podľa vlastných slov špeciálnemu slovenskému číslu spočiatku bránil. Vzbudzovalo by to vraj dojem, že slovenskú literatúru považujú za exotiku, ktorej sa bežne nevenujú. Irodalmi Szemle však slovenských autorov publikuje pravidelne a usiluje sa, aby bola medzi obidvomi literatúrami čo najväčšia priechodnosť. V minulosti to síce príliš nefungovalo, dnes však sami vystupujú na slovenských literárnych fórach a slovenských autorov pozývajú na stretnutia s čitateľmi.

Zaujímavé je, že maďarské časopisy (a vydavateľov) na súčasnej slovenskej literatúre obvykle zaujali rovnaké javy – prekračovanie kultúrnych a žánrových hraníc, hry s identitou, používanie literárnych masiek, ukrývanie sa autorov za vymyslené mená. A okrem toho ešte literatúra z východu Slovenska, ktorá je sama marginalizovaná v porovnaní s dominantným bratislavským kultúrnym centrom. Časopis Jelenkor si ju pripomenul košickým slovníkom Dušana Šimka, jedného z najzaujímavejších slovenských autorov prítomných na veľtrhu.

Choroba zabúdania

Šimko sa ako emigrant a košický rodák vyznačuje zaujímavým odstupom od slovenských pomerov a ich bratislavocentrizmu. „Žijeme v potešiteľne čudných časoch, dobe zneistenia toho, čo sa volá lokálna alebo národná literatúra,“ povedal autor v Budapešti počas stretnutia s čitateľmi. Najmä nastupujúce generácie trpia „chorobou zabúdania“, a to nielen v Európe, ale aj v Japonsku, kde tiež žil. Pripomenul, že v japonských učebniciach sa masové vraždy v Číne spáchané japonskými vojakmi dodnes označujú len za incidenty.

Šimko dáva veci do historického kontextu a zároveň nimi preplieta svoje osobné dejiny. Tým, že je živý autor, môžete sa s ním porozprávať a dokážete tieto momenty lepšie identifikovať, vysvetlila prekladateľka Ildikó Forgácsová, čím ju zaujal. Práve ona do maďarčiny prekladala aj Jána Johanidesa, Zdeňka Svěráka či Boženu Slančíkovú-Timravu.

Spájanie osobnej a veľkej histórie si podľa Šimka môže dovoliť len spisovateľ, zo strany historika by to bola drzosť. Citoval amerického vyjednávača Richarda Holbrooka, ktorý raz pri mierových rokovaniach v Juhoslávii nevydržal neustále spory Srbov, Chorvátov a Bosniakov a vykríkol: „Dosť bolo dejín!“ Európa podľa neho trpí pod ťarchou svojich dejín; šťastnejšie sú krajiny, ktoré majú dejín menej.

Kniha Gubbio, ktorá vyšla aj v maďarčine, je podľa spisovateľa príbehom zrady a ľudského zlyhania. Jej hlavným hrdinom je Sergej Nečajev, prvý politický terorista v Európe. Je zaujímavé pripomenúť si osudy prvých anarchistov a strach, ktorý svojho času šírili v Európe, práve dnes, keď sa bojíme globálneho terorizmu.

Pravdu má vždy čitateľ

V ďalšej panelovej diskusii sa predstavila spisovateľka Veronika Šikulová, ktorej knihu Medzerový plod preložila prekladateľka Tünde Mészáros. Kniha o lúčení s umierajúcou matkou podľa literárnej vedkyne Judit Görözdi prekvapuje zdanlivo veľmi chudobným dejom. Podľa Šikulovej sa v takejto situácii život človeka obmedzí na rutinu. „Chcela som, aby bol rytmus každodenného života prenesený do knihy,“ povedala spisovateľka.

V našom priestore niet nudných rodinných histórií, doplnila ju režisérka Ibolya Fekete, taktiež autorka filmu inšpirovaného vlastnou matkou. Na Slovensku známy spisovateľ Pál Závada, ktorý napísal doslov predchádzajúcej Šikulovej knižke, pripomenul z vlastnej skúsenosti, akou vďačnou témou je pre každého spisovateľa nevyrozprávaná rodinná minulosť.

„Spisovatelia nie sú dôveryhodnejší,“ odpovedal o miestnosť ďalej Pavel Vilikovský na otázku moderátora, prečo ľudia veria viac spisovateľom ako historikom. „Môjmu rozprávačovi netreba veriť, nechcem šíriť nejakú pravdu, ide mi o to, aby ľudia premýšľali,“ povedal Vilikovský. Citoval nedávno zosnulého Umberta Eca: úlohou umenia nie je rozprávať, ale vzbudiť chuť vidieť. Pravdu podľa Vilikovského môže mať len čitateľ. Jeho knihu Prvá a posledná láska preložila Margit Garajszki.

„Je to rozprávkový príbeh o premene, o návrate do pôvodnej podoby a o kúzlach, o protiklade rozprávkového sveta a dokumentaristického popisu neútešnej, neľudskej reality ruského gulagu,“ povedal o knihe … a nezabudni na labute Petra Juščáka (preklad Anikó Polgár) maďarský esejista a rusista Ákos Szilágyi.

„Čítať Ballu je podobné tomu, ako keď si človek sadne na horskú dráhu – nikdy neviete, čo príde… Ako keby vás Harry Potter ponúkol kúzelnými bonbónmi,“ popisoval na tom istom stretnutí román V mene otca spisovateľa Vladimíra Ballu (preklad Judit Dobry) jeho maďarský kolega Gábor Németh.

Veľký úspech mala debata o antológii slovenských spisovateľov nazvanej Szlováknak lenni csodás (Byť Slovákom je nádherné). Na otázku, či to tak naozaj je, odpovedala Daniela Kapitáňová ráznym nie, Veronika Šikulová rovnako strohým áno. Kapitáňovej najznámejšie dielo Samko Tále: Kniha o cintoríne prekvapivo vyšlo po maďarsky až teraz (preklad opäť Tünde Mészáros). Spisovateľka sa zverila, aké ťažké bolo v 90. rokoch hovoriť o predsudkoch priemerného Slováka, a preto si za hlavného hrdinu vybrala postavu „eticky retardovaného“ Samka Tále. Básnik Michal Habaj, ktorý sa v zbierke vyskytuje pod tromi rôznymi menami, sa snažil vysvetliť, čo je posthumánna literatúra.

1989 – 1998 – 2016

Na záver dve spoločenskovedné diela. Zväzok A szlovák kérdés ma (Slovenská otázka dnes) je pokračovaním zbierky Slovenská otázka v 20. storočí, ktorú vydalo rovnaké vydavateľstvo Kalligram v roku 1997. Oba zväzky paradoxne vyšli po maďarsky skôr ako po slovensky, editor Rudolf Chmel však ubezpečoval, že je to len zhoda okolností, nie zámer. Podobná je i hlavná otázka oboch zbierok štúdií a esejí: či bude Slovensko otvorenou demokratickou krajinou alebo uzatvoreným neliberálnym režimom podľa vzoru Maďarska Viktora Orbána.

casopisy
Slovenské číslo časopisu Irodalmi Szemle a dve z kníh, ktoré vyšli pri príležitosti festivalu.

Diskusia ku knihe sa niesla v znamení porovnávania pomerov v rôznych stredoeurópskych krajinách. Milan Šimečka rozvinul svoju staršiu tézu, že pre Slovákov je rok 1998 oveľa významnejší než rok 1989. Až vtedy sa podľa neho Slováci stali politickým národom, v roku 1989 sa len viezli. Lenže mladí v roku 1998 volili proti Mečiarovi, v roku 2016 volili Kotlebu.

Martin Bútora pripomenul, že založenie samostatného Slovenska v roku 1992 bolo výsledkom chladného kalkulu. Zakladatelia Slovenska pred rokom 1989 nenapísali nič o slovenskej otázke, čo je európsky fenomén. V zápase o charakter nového štátu vznikol silný prúd občianskej spoločnosti, ľudia vylúčení z verejných funkcií si vytvorili vlastný rôznofarebný svet a výrazne prispeli k Mečiarovmu pádu.

Slovenská časť Uhorska mala v porovnaní s maďarskou časťou viac demokratických období. Oproti Česku má zase Slovensko výhodu silných menšín, ktoré slúžia ako budíček, ak sa v krajine porušujú zásady právneho štátu, pridal ďalšie porovnanie Bútora.

Druhým spoločenskovedným zväzkom predstaveným na knižnom festivale v Budapešti bola kniha Sokszínű városaink (Naše mnohofarebné mestá), výber z esejí slovenských literátov a vedcov, ktoré vychádzali v 90. rokoch v časopise OS – Občianska spoločnosť. Pôvodne boli tieto eseje reakciou na mečiarovský populizmus orientovaný na rurálne, vidiecke Slovensko, spomínal Chmel. Proti mečiarovskému nacionalizmu vtedy chceli postaviť obraz slovenských miest ako multikultúrneho priestoru, ideu otvorenej spoločnosti a prozápadnej orientácie.

Nacionálne boje však prebiehali aj na úrovni týchto miest, pripomenula Daniela Kapitáňová. Svoje rodné Komárno popísala ako pieskovisko, o ktorého ovládnutie zvádzajú boj obe národné komunity, maďarská i slovenská. A nástrojom tohto boja sú sochy vlastných národných hrdinov, ktorými si jednotlivé komunity snažia vykolíkovať a pre seba zabrať čo najväčšiu časť verejného priestoru.

Komárno Kapitáňová popisovala ako malé mesto, v ktorom azda na každého obyvateľa pripadá jedna socha, každá socha má politický podtext a ku každej sa viaže nejaká trauma. A to všetko v čase, keď ešte nebolo zvykom, aby sa medzi sebou Slováci a Maďari kamarátili a aby sa napríklad Slováci snažili pochopiť pocity Maďarov týkajúce sa Trianonu a nových slovensko-maďarských hraníc.

Vzťahy Slovákov a Maďarov nikdy neboli také dobré, odpovedala Kapitáňová na otázku editora zborníka a šéfa Slovenského inštitútu v Budapešti Gábora Hushegyiho, či sa vzťahy vyvíjajú k lepšiemu. Obáva sa však, či to nie je len preto, lebo sme objavili spoločného nepriateľa, a tým zlým sa pre nás stal niekto tretí, napríklad utečenci.

Kniha dnes môže poslúžiť aj Maďarom v tom, že mení ich etnocentrický pohľad a rozbíja ilúziu o totožnosti Slovenska s Felvidékom, dodal šéf Kalligramu László Szigeti. Felvidék sa v maďarčine v zmysle celého Slovenska začal používať v medzivojnovej horthyovskej ére a mnohí ho takto chápu dodnes.

Čo môžu urobiť autori pre seba navzájom

Autor článku sa ospravedlňuje širokému zástupu slovenských spisovateľov (napríklad Pavlovi Rankovovi, Ivanovi Štrpkovi, Monike Kompaníkovej, Mile Haugovej, Jane Beňovej, Marošovi Krajňakovi atď.), na ktorých vystúpenia sa nedostal. Bolo toho priveľa a nebola to len čistá literatúra. V Budapešti sa predstavil aj literárny cirkus Kolomana Kertésza Bagalu či hudobné zoskupenie Kempelen Biomatic Orchestra so slovenskými, nemeckými a maďarskými šlágrami starej Bratislavy.

Osobitnou zásluhou veľtrhu bolo vyzdvihnutie práce prekladateľov, na ktorých sa obvykle zabúda; bez nich by však literárna vzájomnosť nefungovala. Ukázalo sa tiež, aké dôležité je, aby slovenských spisovateľov predstavovali ich populárni maďarskí kolegovia – domáce obecenstvo logicky príde skôr na svojho obľúbeného autora a povedľa toho sa zoznámi aj so zahraničným hosťom.

Ak bol nakoniec ohlas festivalu a slovenského hosťovania predsa len menší, než by si zaslúžil, a účasť na stretnutiach s (nielen slovenskými) autormi v prvé dni pomerne slabá, nebol to problém slovenských organizátorov, ale budapeštianskeho podujatia. Za skutočný sviatok literatúry sa totiž v Maďarsku považuje takzvaný Týždeň knihy organizovaný pravidelne začiatkom júna už od roku 1929 v hlavnom meste i v ďalších veľkých mestách. Knižný veľtrh je z ťažko pochopiteľných dôvodov časovo príliš blízko staršej a uznávanejšej akcii, zostáva v jej tieni a aj preto sa mu dostáva menej pozornosti. Navyše je považovaný za akciu určenú skôr vydavateľom ako verejnosti. „Čitatelia si už zvykli na tradičný Týždeň knihy začiatkom júna, na ten si (popri Vianociach) vydavatelia načasujú aj vydanie bestsellerov,“ povedal nám jeden maďarský literárny redaktor, ktorý si s ohľadom na napäté vzťahy vo fachu radšej neprial byť menovaný.

Teraz najčítanejšie