Denník N

Je „politizácia“ naozaj najväčším problémom justície?

foto – TASR
foto – TASR

Súdna moc nemôže kreovať „samu seba“, nemôže ísť o totálne uzavretý systém a primeraná angažovanosť ostatných mocí v štáte je priam nevyhnutná.

Autor je sudcom Špecializovaného trestného súdu a člen Prezídia ZOJ

V roku 2009 Združenie za otvorenú justíciu (ZOJ) zverejnilo dokument „Päť viet“, ktorým vyše stovka podpísaných sudcov dala najavo svoju nespokojnosť a obavy z vývoja „vo vnútri stavu“. Necítili sme ohrozenie od politikov ani od ministrov spravodlivosti, či už sa volali Hanzel, Liščák alebo Lipšic – s nimi sme si od čias slobody vždy vedeli (a aj vieme) poradiť. Hamletovsky vzaté, cítili sme „niečo zhnité dnu, v štáte dánskom“.

Som iniciátorom a autorom tohto dokumentu a predpokladám, že i jeho signatári ho podpísali preto, lebo neboli stotožnení s konformitou tej väčšiny sudcov, ktorí sa síce žiadnych manipulácií a prenasledovania názorovo odlišných kolegov nedopúšťali, naďalej tvrdo a spravodlivo pracovali, ale necítili potrebu čokoľvek k tomu povedať. Strach nie je dobrý radca.

Keď medzi inými aj novozvolený prezident Združenia sudcov Slovenska (ZSS) Juraj Sopoliga tento dokument v tom čase označil za „politikárčenie“ vedené nenaplnenými osobnými ambíciami jeho autorov, pousmial som sa. Poznáme sa viac ako dvadsať rokov, trúfnem si povedať, že máme medzi sebou korektné vzťahy akceptujúce názorové odlišnosti a minimálne vo vzťahu ku mne to nemohol myslieť vážne. Ja predsa len chcem, aby sme sa pre názorové odlišnosti nefackali. A on to vie. A pevne verím, že to chce tiež.

Mimochodom, ťažko povedať, či náš apel dopadol dobre alebo zle, viem len jedno. ZOJ ani cez parlament ani cez politikov vo výkonnej moci „nepretláčalo“ svojich kandidátov do žiadnych funkcií. Akurát Elenu Berthotyovú poslal prezident do Súdnej rady a dostal sa tam aj Dušan Čimo. Spomedzi naozaj silných kandidátov (medzi inými kandidoval aj Štefan Harabin) ho tam vo férových voľbách zvolili samotní sudcovia.

Nemôžeme kreovať sami seba

Nuž, ale o inom som chcel, hoci takýto úvod som považoval za potrebný. Prečítal som si vyhlásenie ZSS z ich posledného víkendového snemu a naozaj niet dôvodu s viacerými jeho pasážami nesúhlasiť. Konštatujem to celkom rád, napriek tomu, že mnohí zo ZOJ členmi tejto organizácie už nie sme.

Všimol som si, že aj v rámci tohto dokumentu (chvalabohu) sa slovo „politikárčenie“ už sprofanovalo. Nahradili ho výrazy ako „politický nominant“ a „politizácia“ súdnej moci. Napríklad sa tu hovorí, že „odmietame navrhované opatrenia o spoluúčasti polovice politických nominantov z mimojustičného prostredia (t. j. justičných laikov) na rozhodovaní o základnej otázke odbornej a morálnej spôsobilosti kandidáta na výkon ústavnej funkcie predstaviteľa súdnej moci, ktoré je jednoznačne neprípustnou politizáciou justície“.

Chcelo tým ZSS povedať, že „vás (justičných laikov) do toho, kto bude sudcom, nič nie je“? Ak áno, nesúhlasím. Nielen preto, že niekde sudcov vyberajú len „justiční laici“ (volia sa) a nikto s tým nemá problém, ale hlavne preto, že ak je pozícia sudcu pozíciou predstaviteľa jednej z troch mocí v štáte, nemôže sa proces výberu a menovania takéhoto predstaviteľa porovnávať napríklad s výberom manažéra do hocako významnej firmy (mimochodom, aj organizátori výberov do firiem do tohto procesu angažujú ľudí z rôznych oblastí). Súdna moc nemôže kreovať „samu seba“, nemôže ísť o totálne uzavretý systém a primeraná zaangažovanosť ostatných mocí v štáte je priam nevyhnutná.

Ozaj – politici. Pomaly to znie ako nadávka, ale či sa nám to páči, alebo nie, ide o jediný zdroj moci, ktorý pochádza priamo od občanov a jediní sa minimálne v ďalších voľbách občanom priamo zodpovedajú – aj z toho, ako nominovali do Súdnej rady a do príslušných výberových komisií. V rámci personálnej tvorby justície nemôžu byť vo väčšine, ale, nehnevajte sa, podozrievať ich zo snahy ovládnutia justície tým, že do Súdnej rady menujú pár akademikov, advokátov alebo predstaviteľov tretieho sektora a do výberových komisií pár praxou ošľahaných psychológov alebo personalistov sa mi zdá byť… jemne povedané, prehnané.

Prejdime na javisko

Mimochodom, poznám a v minulosti som aj poukázal na prípady, keď časť médií kritizovala výsledky výberových konaní, ktoré podľa môjho názoru zaslúžene vyhrali uchádzači majúci príbuzných v justícii. Tiež som otvorene hovoril o prípadoch, ktoré som za „kóšer“ nepovažoval. Aj preto sa pýta: Čo bude zlé na tom, keď sa v budúcnosti odpovede na banálne otázky typu „čo vás motivovalo uchádzať sa o pozíciu sudcu“ v rámci ústnych skúšok nebudú dať obodovať plným počtom bodov? Čo sa dá vytknúť komisii, v ktorej dvaja z piatich členov nebudú sudcovskí, ale „politickí“ nominanti. Nebudú v takýchto prípadoch výsledky výberových konaní aj pred verejnosťou (áno, hlavne pred ňou, pretože kvôli nej existujeme) ľahšie obhájiteľné?

Nehnevajte sa, milí združenári, politické tlaky na rozhodovanie a akási všeobecná „politizácia“ justície zďaleka nie sú jej najväčší problém. (Sudcovia súdu, kde pôsobím, nevybavujú banálne kauzy, politické ani iné tlaky necítia a ak by sme sa s akýmikoľvek tlakmi stretli, ich riešenie o niekoľko minút preberie polícia.) Ak niečo z tohto súdka problémom je, tak sú to „zákulisné ťahy“, v rámci ktorých netušia, kto poťahuje najdôležitejšími nitkami, ani tí, ktorí sa ťahania nitiek zúčastňujú.

Neťahajme teda nitky v zákulisí, prejdime na javisko. Významné osobnosti českej justície to už urobili a hoci inštitucionálne zázemie justície ohľadne garantovania jej nezávislosti nám všade závidia, s dôverou u verejnosti sme na tom zle. Bude to tak naďalej, kým všetko, čo zaváňa nazretím do našej kuchyne, bude pre nás apage satanas, kým nevyšleme signál, že aj nám prekážajú kolegovia, ktorí nezvládajú náročnú prácu a kým (hocako opodstatnený) nárek a vznášanie (hocako opodstatnených) požiadaviek budú našou jedinou stavovskou mediálnou prezentáciou.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre

Teraz najčítanejšie