Som za dobré susedstvo

Pál Závada (nar. 1954, Tótkomlós/Slovenský Komlóš), prozaik, publicista a sociológ slovenského pôvodu, patrí k najznámejším maďarským spisovateľom. V slovenčine vo vydavateľstve Kalligram vyšli jeho romány Jadvigin vankúšik (Jadviga párnája) a Potomkovia fotografa (A fényképész utókora).

 

Vážení prítomní, milí hostia, priatelia literatúry a knihy! Milí slovenskí a maďarskí (a nielen slovenskí a maďarskí) spisovatelia, prekladatelia, redaktori, vydavatelia, kníhkupci a všetci ostatní! Čiže milí čitatelia, Slováci aj Maďari!

Mojou úlohou je iba to, aby som vás pozdravil pri príležitosti, že Slovensko je čestným hosťom nášho knižného festivalu, že slovenská kniha, slovenská literatúra sa prezentuje takým významným spôsobom, v takej bohatosti a tak vzrušujúco, ako nikdy predtým. Pozdravujem predovšetkým našich slovenských hostí, prajem Vám všetkým dobrý deň – aj tým, ktorí v týchto dňoch budú tu mať autogramiádu, ako aj tým, ktorí nebudú, a pozdravujem všetkých, ktorí sa pričinili o súčasné stretnutie v znamení čestného hosťovania.

Predovšetkým však zdravím zamestnancov Slovenského inštitútu v Budapešti a spolupracovníkov bratislavského Literárneho informačného centra (Slováci totiž majú aj takúto ustanovizeň – bodaj by sme mali aj my! –, ktorá dokumentuje a popularizuje slovenskú literatúru, dokonca aj podporuje tvorcov a prekladateľov) – nuž, berte to tak, že som menovite pozdravil vás všetkých, lebo menoslov tu prítomných (vrátane našich čitateľov) by bol trochu dlhý.

Dnešné priateľské stretnutie, na ktorom sme sa teraz zišli, bolo zaradené do žánru Literárneho koktajlu a zamyslel som sa nad tým, k čomu nás toto označenie zaväzuje a okrem srdečného pozdravu čo by som mohol povedať.

Chcel by som upriamiť pozornosť vlastne iba na jednu vec – a najmä pozornosť tých, ktorých sa to týka aj z titulu úradu: nech sa pozrú na nás, ako spolupracujeme my v znamení hesla „dobrá kniha – dobré susedstvo“, a nech vidia, že spolupráca v duchu dobrého susedstva je stále možná aj v znamení skutočných európskych hodnôt – ešte aj tu, na východnej periférii Európskej únie, ktorú sa v dôsledku silnejúcich euroskeptických snáh práve teraz snažia marginalizovať. Súčasné stretnutie, za ktoré môžeme ďakovať tejto bezpríkladne bohatej ponuke kníh, môže byť príkladom dobrej alternatívy: vzájomnej úcty a zvedavosti, našej vášnivej túžby po zoznámení.

Ukážme, že je možné, ba aj existuje iné dobré susedstvo medzi Slovákmi a Maďarmi, aj inak možno chápať spolupatričnosť Visegrádskej štvorky, nielen tým spôsobom, ktorý naše aktuálne vlády a ich lídri čiastočne alebo bez výhrad preferujú a vzájomne obľubujú a ktorý v znamení ich inštinktov vedie k nachádzaniu spoločného menovateľa v podozrievavosti, uzatváraní sa a vylúčení iných.

Zárukou nášho inak ponímaného spojenectva a hranice prekračujúcej spolupatričnosti je vernosť nás všetkých spoločným európskym hodnotám. Táto stupnica hodnôt nás nabáda napríklad k tomu, aby sa naše krajiny a národy v záujme udržovania korektných, skutočne dobrých vzťahov sebakriticky konfrontovali so svojimi historickými hriechmi, morálnymi krachmi a inými omylmi i chybami.

Ak sa budeme držať toho, že súčasne sme vlastencami i Európanmi, tak je možné aj vzájomné rešpektovanie stanovísk, ba čo viac, môžeme aj súhlasiť. Ešte aj v otázkach najchúlostivejších historických tráum a ich dôsledkov. Aj v prípade takých, ohľadom ktorých nás „národniari“ našich krajín (na jednej strane „divokí Maďari“, na druhej „hejslováci“) už tradične stavajú pred voľbu: buď – alebo. Buď si „na strane Maďarov“, alebo „na strane Slovákov“ – tertium non datur.

Neverím teda, že by išlo o jav hodný Európy, keď ľudia opojení mocou alebo túžbou po nej oživujú nedobré národné tradície a vybičujú nízke pudy. Všetky prejavy svojvôle sú odmietaním európskych noriem; svojvôľa je namiesto spolupráce násilná, živí kult sily, hecuje ľudí – či už proti utečencom z iných končín sveta, alebo proti vlastným bedárom; voči slabším je nevšímavá a ľudí na okraji spoločnosti odsudzuje k záhube. Nedá sa hovoriť o rešpektovaní európskej stupnice hodnôt v prípade takej vlády, ktorá ožobračuje zdravotníctvo a inštitúcie školstva, pohŕda kultúrou, financuje propagandistické médiá a dvorné umenie a namiesto zlepšovania oslabuje a kazí zmysluplnú spoluprácu so susednými i ďalšími krajinami.

Myslím si, že môžeme súhlasiť s konštatovaním (a aj naše knihy to jasne dokazujú), že nie sme vyznávačmi tejto stupnice hodnôt – aj z toho dôvodu, že patríme k ľuďom, ktorí čítajú. K ľuďom, ktorí sa zhovárajú, sú zvedaví aj na iných ľudí a ich túžbou je, aby sme v záujme spoločných, dobrých vecí spolupracovali, aby sme sa združili. Nech si z nás zoberú príklad tí, pre ktorých je to prepotrebné.

A nech hľadia ako na nasledovaniahodný príklad na plejádu tu prítomných slovenských autorov a ich čerstvo vydané knihy – ide o štyridsať titulov. Pri zoznamovaní sa s knihami hneď mi padla do oka jedna zaujímavá a radostná vec: polovicu kníh majú na konte spisovateľky. A keď odhliadneme od vedeckých kníh a antológií a berieme do úvahy iba beletriu, pomer v prospech žien je 18:12. Dámy a páni – v žiadnom vydavateľskom alebo národnom knižnom katalógu som nikdy nič podobné nevidel. A nemyslím si, že dôvodom takejto prevahy žien v slovenskej literatúre – v pomere tri ku dvom – je priazeň riaditeľky Literárneho informačného centra Miroslavy Vallovej pri udeľovaní podpôr.

V pamäti sa mi vynára kritická poznámka môjho ctihodného kolegu, majstra Pavla Vilikovského z niektorého rozhovoru: Vieme sa zabávať, ale zabúdame sa radovať. Aby som sa nedopustil tejto chyby aj ja, končím a želám nám všetkým nielen dobrú zábavu, ale aj ozajstné radosti.

Budapešť, 22. apríla 2016

Preklad: László G. Kovács. Kurzívou vyznačené vety odzneli v pôvodnom prejave po slovensky.