Moja 8-ročná dcéra sa ľahko vzdáva, a keď nevie vyriešiť nejakú úlohu, hneď začne plakať. Ako jej pomôcť vybudovať sebavedomie?

Rada by som si nechala poradiť, ako pomôcť 8-ročnému dievčaťu nabrať sebavedomie a zbaviť sa úzkosti.

Moja dcéra je veľmi šikovná, rada tvorí a kreslí. Keď sa však dostane do situácie, ktorej hneď nerozumie, keď má vyriešiť úlohu, ktorá jej hneď nie je jasná, nepozná odpoveď alebo nejaké slovo v texte, začne úzkostlivo plakať alebo má na tvári výraz, akoby sa snažila zastaviť plač. To isté sa stáva aj v škole. Stačí, že niečo zle prečíta a pani učiteľka ju na to upozorní, a začne tak úzkostlivo plakať, že nemôže pokračovať v čítaní. 

Už neviem, ako jej mám pomôcť. Snažím sa ju chváliť aj za zlepšujúci sa postup pri riešení úloh alebo čítaní, ale neviem, či to má nejaký efekt.

Keď pri domácich úlohách nesedím pri nej, vždy dobehne s plačom, že niečomu nerozumie. 

Pani učiteľka je z toho takisto nešťastná. Vraví, že dcére všetko ide perfektne, je skvelá žiačka, ale keď niečo nevie, rozplače sa a nedá sa s ňou na hodine ďalej pracovať. Zlepšuje sa to, no vidím, že sa niekedy vzdá bez toho, aby niečo skúsila. Napríklad keď sa má naučiť poučky naspamäť. Robí jej to veľký problém. Nechce sa jej opakovane čítať text. Radšej sa rozplače s tým, že ona sa to nedokáže naučiť. 

Priznávam, že niekedy už nemám trpezlivosť sa s ňou učiť, lebo ani nedočíta vetu a už povie, že nechápe, o čo ide. Dosť ma to vytáča, keďže viem, že keď si vetu prečíta celú, vo väčšine prípadov jej hneď porozumie.

V škole je podľa učiteľky skôr tichšia a utiahnutejšia. Rovnako sa prejavuje napríklad aj pri návšteve lekára. V škole však má veľa kamarátok. Každý deň rozpráva o nových zážitkoch s kamoškami a nosí do školy hry, ktoré tam spolu hrávajú. 

Potrebovala by som poradiť, ako dosiahnuť, aby sa tak rýchlo nevzdávala a nepohltila ju úzkosť pri ťažkých zadaniach. Je možné s tým pracovať alebo ani nie, lebo je to dcérinou povahou?

Veľa psychológov radí