Majú súrodenca s postihnutím a výčitky, že sú zdravé. Sklenené deti sú preťažené a prehliadané rodičmi

Anežka má dnes dvadsaťdva rokov a študuje psychológiu. Narodila sa ako druhé dieťa, mala brata, ktorý bol o deväť rokov starší. Nikdy však nezažila bežné súrodenecké hádky a podpichovanie, nikdy s ním necestovala k moru alebo k babke. Jej brat bol totiž od narodenia ťažko mentálne aj fyzicky postihnutý.

„Keď som bola malá, zdalo sa mi to normálne. Moja najstaršia spomienka je, že s mamou kráčame po ulici a ona drží jednou rukou mňa a druhou tlačí kočík,“ rozpráva Anežka.

„Samozrejme, že ako som rástla, začala som chápať, že naša situácia nie je úplne bežná. V škôlke ani v škole nikto nič podobné neprežíval alebo som o tom aspoň nevedela.“

Anežka už od najranejšieho detstva vnímala, že starostlivosť o ťažko postihnutého súrodenca, ktorý nerozprával a pohyboval sa stále horšie, veľmi vyčerpávala najmä mamu. Preto sa rozhodla, že ona bude nosiť dobré známky a bude rodičom robiť radosť – aspoň v čase, keď sa s nimi uvidí.

V škôlke bola od rána do večera a podobne aj neskôr v škole. V lete zvládla aj tri turnusy tábora za sebou. Bola samostatná a nikdy sa nesťažovala. Mala množstvo zážitkov a všade si dokázala rýchlo nájsť kamarátov.

„Naši to so mnou nemysleli zle,“ uvažuje dnes už dospelá Anežka. „Doma to skrátka nebolo príliš radostné a navyše okolo brata bolo stále veľa práce. A tak mi zaplatili veľa krúžkov a aktivít, čokoľvek som chcela, len aby som nebola príliš často doma a zároveň som si mohla niečo užiť a rozvíjať sa.“

V škole sa dobre učila, mala množstvo záujmov. V hĺbke duše sa však cítila osamelá a prehliadaná. Čoraz viac si tiež uvedomovala, že život rodiny sa točí hlavne okolo potrieb staršieho súrodenca.

„Nikdy som k nám nemohla priviesť žiadnu kamarátku. Nikdy som nemala oslavu narodenín so spolužiakmi a navyše som ani nemohla chodiť na tie ich, pretože by to nebolo správne, keď ja nikoho nemôžem pozvať. Necestovali sme ani na výlety, nieto ešte na dovolenky,“ spomína.

„Trápilo ma to. Ale zároveň som si hovorila, že sú to vlastne maličkosti a mala by som byť vďačná za všetko, čo môžem mať a zažívať,“ dodala.

Vystresovaní perfekcionisti s obavami z budúcnosti

Súrodencov, ako je Anežka, je podľa organizácie Behavio v českej populácii zhruba osem percent, teda asi 840-tisíc. To nie je málo, a pritom sú pre spoločnosť prakticky neviditeľní.

V novom dokumente Ta druhá režisérka Marie Magdalena Kochová ukazuje život osemnásťročnej Johany, ktorá má mladšiu sestru s autizmom.

Filmársky tím spolu s Národným ústavom pre autizmus (NAUTIS) oslovil cez sociálne siete a cez niekoľko neziskoviek týchto mladých ľudí a požiadal ich, aby vyplnili dotazník. Jeden bol zameraný na súrodencov detí s akýmkoľvek postihnutím, druhý na súrodencov detí s autizmom. Nakoniec ho vyplnilo 418 respondentov, z ktorých bolo 73 percent žien a polovica z nich bola vo veku 13 až 24 rokov.

Z výskumu vyplýva, že 60 percent respondentov sa aktívne stará o svojho súrodenca, pričom trikrát viac sa to týka sestier. Starostlivosť pritom považujú za časovo (78 %) aj psychicky (85 %) náročnú.

Podľa 70 percent respondentov je súrodenec s postihnutím v rodine stredobodom pozornosti.

To však nie je všetko.

Respondenti a respondentky uviedli, že 70 percent z nich pociťuje nadmernú zodpovednosť či stres. Tri pätiny respondentov zažívajú úzkosť, tretina depresie, štvrtina máva samovražedné myšlienky. Spomínajú aj poruchy