Viete pustiť mixér? Tak zvládnete aj vŕtačku, lákali ženy do práce za druhej svetovej vojny

Bol to nový typ ženy. Mala oblečené montérky alebo overal, na hlave nosila šatku, pracovnú helmu či zváračské okuliare, ale ani to jej nebránilo mať dokonalý účes. Niekedy ukazovala svaly, inokedy remeselnú zručnosť. Na plagátoch americkej, ale aj britskej, kanadskej či austrálskej vojnovej propagandy z čias druhej svetovej sa volala Rosie, Wendy či Ronnie a preslávila heslo „We can do it“.

Inak sa nedalo

Inokedy jej obrázok sprevádzala sugestívna veta: „Dokážete obsluhovať elektrický mixér? Tak sa môžete naučiť, ako pracovať s vŕtačkou!“ Svet bol uprostred totálnej vojny a všetky strany konfliktu potrebovali nahradiť robotníkov, ktorí narukovali na front, a tiež znásobiť výrobu munície, lietadiel či vojenských lodí a ponoriek. Zároveň museli zabezpečovať aspoň základné tovary a služby pre civilistov. Do tovární, dokov či na hasičské stanice nastúpili ženy.

Ešte nikdy predtým sa na pracovnom trhu neotvorilo toľko nových pracovných miest pre ženy ako počas druhej svetovej vojny, hoci fenomén potreby ženskej pracovnej sily sa objavil už počas prvej. A platilo to pre všetky krajiny zapojené do bojov. Za pásy sa postavili americké matky, ktoré dovtedy zostávali len v kuchyni a svoju zručnosť dokazovali akurát tak pri pletení alebo strihaní kríkov ruží, či nemecké dievčatá, čo museli opustiť školy a pracovať pre ríšu ako 16-ročné.

Ruské vidiečanky sadli do kombajnov, traktorov, naučili sa opravovať pokazené poľnohospodárske stroje a starali sa o to, aby bolo jedla aspoň na prežitie. Japonky, od ktorých sa podľa prísneho spoločenského kódu požadovalo, aby prestali pracovať po vydaji a venovali sa manželovi, boli vládou priamo vyzývané, aby toto pravidlo prehliadli a nastúpili do zbrojoviek či farmaceutických firiem.

Druhá svetová vojna do práce nahnala milióny žien, ktoré nikdy nemysleli na to, že by mohli byť viac ako ženou v domácnosti, alebo sa báli čo i len snívať o pracovnej kariére, lebo sa to nehodilo, alebo nechceli byť zosmiešnené. Nielen mužmi, ale často aj vlastnou matkou.

V Spojených štátoch sa navyše mohli vrátiť do práce aj ženy, ktoré o ňu prišli v rokoch nasledujúcich po Veľkej hospodárskej kríze.

Nebolo to také ružové

Hoci zapojenie žien do pracovného procesu aj skutočnosť, že ich pripustili k niektorým povolaniam, čo sa považovali za typicky mužské alebo príliš technické či špecializované, sa zvykne označovať za obdobie dovtedy nevídanej emancipácie a rovnoprávnosti, nebolo to až také ideálne.

Alebo asi také pravdivé ako náborové plagáty so sviežimi ženami v slušivých montérkach. Práca pre vojnový priemysel, hoci aj zaobalená do patriotizmu, bola zničujúca. A napriek oslavným článkom o statočných ženách, čo podporujú mužov zo zázemia, nebola ani dostatočne ocenená. Ani materiálne, ani morálne.

Aj tie robotníčky, ktoré sa pre prácu vo fabrikách rozhodli dobrovoľne (pracovali aj väzenkyne koncentračných táborov, vojnové zajatkyne či totálne nasadené ženy z okupovaných území), boli vyčerpané ako ich krajiny, ufúľané od oleja, nemali dostatok jedla a stretávali sa s posmechom mužov, čo zostali vo fabrikách.

Navyše, keď nastupovali na miesto, kde predtým pracoval muž, takmer nikdy nedostali jeho plácu. Stávalo sa tiež, že ich pracovné zaradenia radšej preradili do kategórie nekvalifikovanej práce, len aby im nemuseli platiť. Napríklad v továrni Rolls Royce v Birminghame sa až 80 percent robotníčok ocitlo v pásme s najnižšou hodinovou sadzbou, čo viedlo až k spontánnemu štrajku.

Odbory v anglosaských krajinách zase uisťovali svojich mužských členov, že po vojne dostanú svoje miesta aj svoje mzdy. Ženy sa v odboroch nevedeli presadiť, a tak za ne nemal kto vyjednať lepšie pracovné podmienky. Robotníčkam sa pripomínala ich vlastenecká povinnosť a akosi sa rátalo s tým, že ako ženy budú viac empatické a v krízovom období nebudú nenásytné.

Ženy, ktoré na európskom kontinente pracovali v rizikových povolaniach ako vodičky sanitiek, záchranárky či ako súčasť civilnej obrany, dostávali len štvrtinu z príplatkov a kompenzácií, čo vyplácali mužom. V nebezpečenstve boli aj zamestnankyne pracujúce v zbrojovkách a ďalších strategických podnikoch, lebo to boli primárne terče nepriateľského bombardovania. Ani im to nijako nekompenzovali.

Hoci sovietsky režim hlásal rovnosť žien a mužov a v komunistickej tlači sa občiankam, čo sa postavili na obranu vlasti buď so zbraňou v ruke, alebo v továrňach a kolchozoch, venovali oslavné články, ženy nikdy nedosiahli plnú rovnosť ani uznanie.

Čo bolo po vojne

Keď sa vojna skončila, vyrovnali sa krajiny s érou vysokej zamestnanosti žien rôzne. V európskych štátoch poničených bombardovaním ženy zostávali v práci aj po vojne a podieľali sa na obnove svojich miest a domovov.

V Spojených štátoch, ktoré neboli vojnou zasiahnuté na svojom území a život sa tam rýchlejšie vracal do bežných koľají, nastal dosť zásadný obrat. V 50. rokoch sa presadzovala kultúra matiek na plný úväzok a tradičného delenia rolí. Podporovali to nielen časopisy pre ženy, ale aj televízne či rozhlasové seriály. Návrat žien k domácemu kozubu sa dá vysvetliť aj prakticky, tým, že po vojne prišlo k viditeľnému nárastu pôrodnosti (baby boom) a matky sa starali aj o dve, tri deti v predškolskom veku naraz. Ale aj celkovou atmosférou studenej vojny a hrozbou nukleárneho útoku.

„Američania sa obrátili k svojim rodinám ako k bašte v nebezpečnom svete. Ideológia studenej vojny a návrat k domáckemu životu boli dve strany jednej mince,“ napísala historička Elaine Tyler May. V tom čase sa objavovali aj odborné názory, že ženy, čo sa zaujímajú o kariéru, nenávidia mužov alebo majú problémy so svojou sexualitou.

V ostatných krajinách neprišlo k takému dramatickému skoku. Boli ženy, čo osvojené zručnosti využili aj po vojne a zamestnali sa síce nie v zbrojovkách, ale v ľahkom priemysle. Tým, že sa prelomili bariéry a ukázalo sa, že ženy sú aspoň také výkonné a spoľahlivé ako muži, otvoril sa im priestor vo viacerých nových oblastiach.

Oveľa pomalšie ako ich možnosti sa však dorovnávali ich platy s mužmi a rovnosť v mnohých odvetviach nenastala dodnes. Mnoho žien z vojnovej generácie cítilo aj trpkosť, že o ich zásluhách sa hovorilo menej ako o hrdinstve mužov.