Denník N

Nezabíjajte vtáčikov a stavajte hliadky, odkazuje Harper Lee

Americká spisovateľka Harper Lee napísala pred viac ako 50 rokmi dve dôležité knihy pre vtedajšiu Ameriku, ale aj pre súčasnú Európu. Písala v nich o nás, o našich nezmyselných predsudkoch, nerozumných úsudkoch a svedomí, ktorého sa máme držať.

Autorské venovania v  knihách môžu veľa prezradiť o dôležitých momentoch ich života a často odkryť viac, ako autor sprvu plánoval. Americká spisovateľka Harper Lee vo svojom živote napísala len dve knihy, no obe venovala tým istým ľuďom – Leeovi a Alice.

To, kým pre ňu boli, prezradila vo svojom liste na Vianoce roku 1961. Ten v decembri minulého roka publikoval britský denník Guardian. Urobil tak dva mesiace pred jej smrťou.

Ktosi na Manhattane veril

Harper Lee sa v liste vracia do svojej mladosti. Spomína na časy, keď žila v New Yorku a pracovala pre leteckú spoločnosť. Pre nedostatok peňazí nemohla počas sviatkov opustiť americké veľkomesto a odísť do rodnej Alabamy. Vianoce však nestrávila sama, ale s dvoma blízkymi priateľmi.

On bol odvážny optimista, ktorý si napriek neľahkým podmienkam v New Yorku plnil svoje sny. Jeho žena a matka ich dvoch synov zas svoju rodinu nadovšetko milovala. „Boli krásnym párom, zdravým mysľou aj telom, šťastným v ich extrémne aktívnych životoch,“ napísala Harper Lee v liste. „Priviedli ma k nim spoločné záujmy, rovnako ako láska a tiež nekonečný prúd materiálu na čítanie, ktoré sme si vymieňali.“

Možno práve knihy, divadlo a chvíle, keď sa spoločne od srdca smiali, viedli k tomu vianočnému ránu v zasneženom New Yorku.  Ten moment zmenil Harper Lee život.

„Nezabudli sme na teba. Pozri sa na stromček,“ povedali jej v to vianočné ráno.  Harper Lee tam medzi darčekmi v byte kdesi na newyorskom Manhattane našla obálku, v ktorej stálo: „Máš jeden rok voľno z práce, aby si napísala, čokoľvek chceš. Veselé Vianoce.“

„Čo to má znamenať?“ spýtala sa. Uistili ju, že to nie je žiadny vtip. Mali za sebou dobrý rok, ušetrili nejaké peniaze a mysleli si, že je najvyšší čas, aby pre ňu niečo urobili. Toto bol najlepší spôsob, aký poznali, aby Harper Lee ukázali svoju vieru v jej talent. Hoci ona si neverila, podceňovala sa a v živote nepredala ani riadok zo svojich literárnych pokusov.

Harper Lee. Foto - TASR/AP
Harper Lee. Foto – TASR/AP

Rok bol však veľmi dlhý čas, a to vedeli všetci traja. Čo ak sa deťom stane niečo strašné? „Sme mladí,“ povedali. „Poradíme si s čímkoľvek, čo sa stane. A ak príde nejaká katastrofa, vždy si môžeš nájsť akúkoľvek prácu. (…) Jednoducho len chceme, aby si to prijala. Aby si nám v teba dovolila veriť.“

Vianočný list Harper Lee môžete čítať dookola a vždy vás svojím spôsobom dojme. Dojme vás tá obrovská viera dvoch mladých ľudí v talent budúcej držiteľky Pulitzerovej ceny. Ten vianočný list vás dostane svojou výpoveďou, jazykom aj morálnym posolstvom, teda všetkým tým, čo nájdete aj v dvoch jej knihách – Nezabíjajte vtáčika a Postav hliadku (obe Ikar).

Z čias tvrdej segregácie

Nie je až také podstatné, ktorú z týchto dvoch kníh napísala Harper Lee ako prvú. Dejovo však treba začať s knihou Nezabíjajte vtáčika, za ktorú v roku 1961 získala prestížnu cenu.

Autorka sa vracia do svojej rodnej Alabamy, do mesta Maycomb, ktoré obrazne možno leží až na konci sveta. Niet pochýb, že sa inšpirovala svojím detstvom. Odkazuje na to povolaním otca hlavnej hrdinky príbehu Jean Louise Finchovej. Ten bol rovnako ako otec autorky advokátom.

Jean Louise však častejšie ako jej rodným menom volajú prezývkou Scout (z angličtiny – zved). Je totiž nezbedným dievčaťom, ktoré má do puberty ešte ďaleko, no napriek tomu sa vzpiera všetkým zaužívaným pravidlám. Nenosí sukňu, ale radšej nohavice na traky a skôr ako správne prestieranie čaju pre susedky ju zamestnávajú bitky a dobrodružstvá s jej starším bratom Jeremym.

V tej dobe mnohí obyvatelia mesta Maycomb utápajú svoje problémy a trápenia v pohároch whisky, riešia hlúpe susedské klebety a černochov nútia bývať za mestským smetiskom. Vládnu časy tvrdej segregácie. 

Bola to možno detská naivita, ktorá súrodencov podvedome viedla týmto obdobím. Možno to bola ich prostorekosť a zvedavosť, ktorá ich nútila klásť otcovi nepríjemné otázky. Tie sa množili najmä v čase súdneho procesu s černochom Tomom Robinsonom, ktorého beloška obvinila zo znásilnenia.

Prípad, na ktorý nemal každý odvahu

Jedine ich otec mal dostatok odvahy, aby tohto človeka obhajoval. Robil tak napriek nebezpečenstvu, ktoré mu od niektorých obyvateľov mesta hrozilo.

Rozhodol sa tak hlavne preto, že občas je veľmi dôležité ísť proti múru, aj keď je pri tom múre človek sám. „Keby som ho neobhajoval, nemohol by som ísť po meste so zdvihnutou hlavou, nemohol by som zastupovať Maycombský okres v zákonodarnom zbore, ba nemohol by som Jemovi a tebe niečo zakázať.“

nezabijajte_vtacikaJeho klient Tom bol tichý a skromný černoch, žil však v príliš komplikovaných časoch. V časoch, keď sa aj rozumní ľudia začali správať ako šialenci, keď sa stalo niečo, do čoho bol zapletený černoch. A práve preto mohol Tom dostať buď slobodu, alebo trest smrti.

Advokát Atticus však svojho klienta obhajoval a veril v jeho nevinu. Jeho záverečná reč môže byť zároveň  inšpiráciou aj v dnešných časoch.

Tých myšlienok, ktorými Harper Lee nepoučuje, ale naopak rúca predsudky, je pritom v 300-stranovej knihe viac než dosť. Sú dôležitou výpoveďou aj v dnešných časoch, keď si na miesto černochov možno dosadiť akúkoľvek menšinu.

„V našom svete je voľačo, čo pôsobí, že ľudia strácajú hlavu – nevedeli by byť spravodliví, ani keby chceli. Keď na našich súdoch stojí slovo belocha proti slovu černocha, beloch vždy vyhráva. Je to ohavné, ale je to fakt.“

Nie je to len rovnosť všetkých rás, ale aj detská úprimnosť a ľudská slušnosť, ktorým sa americká autorka vo svojom prvom diele venuje. Tieto témy rozvíja a núti čitateľa, aby sa aspoň na chvíľu zamyslel nad tým, ako by sa správal a rozhodoval, keby bol opäť dieťaťom. Keby človeka neovplyvňovali vlastné predsudky ani nezmyselná nenávisť. „Ak je iba jeden druh ľudí, prečo spolu nevychádzajú? Ak sú všetci rovnakí, prečo si navzájom strpčujú život a nenávidia sa?“

Príbeh pokračuje

V druhej knihe s názvom Postav hliadku hlavná hrdinka vyrástla. Už to viac nie je Scout, ale Jean Louise. Z prchkej a výbušnej dievčiny sa stala rozvážna bytosť a právnička z New Yorku. Zmenil sa však aj jej otec Atticus.

Harper Lee sa drží tém predchádzajúcej knihy a  ďalej ich rozvíja. Píše o černochoch, na ktorých bieli Američania popri nadávkach zvaľujú aj neúrodu, neporiadok a nakoniec aj celosvetovú nespravodlivosť. Nenávisť sa z nepochopiteľných dôvodov vyostruje, napätie medzi skupinami belochov a černochov narastá a tí, čo majú volebné právo, všetok svoj čas venujú zachovaniu segregácie.

„Tú rasu akoby niekto ovalil kladivom… (…) čierni sa votrú všade ako šváby… Boh stvoril rasy… nikto nevie prečo, ale zrejme mal v úmysle, aby niektoré ostali bokom… Keby to tak nebolo, stvoril by nás všetkých s jednou farbou pleti… nech sa tí čierni vrátia do Afriky…“

postav_hliadku

Hovorilo sa tomu južanský spôsob myslenia. Prosté volanie po tom, aby černosi nechodili do školy s deťmi bielych Američanov. Aby sa neviezli v prednej časti autobusu, kde nepatria. Veď Boh to tak predsa od nás žiada – zachovajme našu kresťanskú civilizáciu.

Kde sa však podeli tie skutočné kresťanské hodnoty, na ktoré odkazuje aj názov knihy? Kde je tá hliadka strážiaca svedomie ľudí tak, ako o nej píše starozmluvná kniha Izaiáš? „Lebo takto mi hovoril Pán: Choď, postav hliadku! Čo uzrie, nech oznámi!“ A čo sa s ľuďmi stalo, že teraz tak často používajú slová, ktoré im z úst predtým nikdy nevyšli? Odkiaľ na to nabrali odvahu?

„A keď už spomínam Boha, prečo si mi neodhalil, že Boh stvoril rasy a černochov umiestnil do Afriky so zámerom, že ich tam ponechá, a misionári ich budú presviedčať, že Ježiš ich miluje, ale želá si, aby ostali v Afrike? Prečo si mi nepovedal, že bola hrubá chyba, keď sme ich sem priviezli, a teraz im to ešte vyčítame? Prečo si mi nepovedal, že Ježiš miloval celé ľudstvo, ale jestvujú rozličné druhy ľudí, ktoré sú oddelené plotmi, a že Ježiš chcel, aby každý človek mohol zájsť tak ďaleko, ako chce, ale len po koniec svojho plota…“

Vedie nás k tomu možno naša obmedzenosť a zahľadenosť do seba, že nedokážeme akceptovať inakosť – inú farbu pleti, iné vierovyznanie a dokonca ani iné názory. Harper Lee nám medzi riadkami hovorí, že si vidíme len po plot nášho pozemku, no napriek tomu máme múdrosti na rozdávanie aj pre ľudí ďaleko za hranicami mesta. Veď predsa nezáleží na skúsenostiach. Dôležitejšie je mať múdre reči a dobré vystupovanie, vedieť správne držať čajovú šálku a mať poriadne stiahnutý korzet na chrbte.

Na rozdiel od prvej knihy je dej viac v úzadí. Centrom diela už nie je súdny proces, ale názory postáv, ich argumenty, výzvy a postoje.

Čo sa s nami stalo?

„Som doma od soboty a odvtedy počúvam plno rečí o bastardení našej rasy. A to ma privádza k otázke, či to nie je skôr nešťastné slovné spojenie, ktoré by sa pravdepodobne malo vyradiť zo súčasného južanského žargónu. Na bastardenie rasy – ak je to správne slovo – vždy treba dve rasy, a keď my, belosi, vykrikujeme o bastardení, nie je to istý prejav nášho strachu ako rasy?  (…) V najlepšom prípade to znepokojivo poukazuje na to, že strácame dôveru vo vlastnú rasu.“

Kde sa to v ľuďoch vzalo, že pohŕdajú niekým len na základe toho, ako vyzerá? Čo nás ľudí vedie k tomu, aby sme sa k sebe správali nezdvorilo, surovo a pomedzi to ešte šermovali Bibliou, či inými večnými zásadami?

Tak ako píše Harper Lee, prekračujeme hranice cudzích pozemkov napriek tomu, že nás odmala učili slušnému správaniu. Zneužívame tých, na ktorých sa usmialo šťastie menej ako na nás, ako aj tých, čo nedostali do vienka viac rozumu, bohatstva alebo nedosiahli významnejšie spoločenské postavenie.

Hľadíme iba na tvár a nevnímame to, čo sa ukrýva za vnútorným stonom. Zabúdame na to, že svojich nepriateľov môžeme síce odsudzovať, no rozumnejšie je ich spoznať. Odvolávame sa na zdravý rozum, ale zároveň zabúdame, že predsudky, nadávky a názorová zaslepenosť sa začínajú tam, kde sa triezvy rozum končí. A zabúdame na to najdôležitejšie – stavať hliadky nášho svedomia a stavať ich ďalej ako po plot nášho pozemku.

Pred viac ako 50 rokmi napísala Harper Lee dôležité knihy. Boli dôležité pre vtedajšiu aj súčasnú Ameriku, ale treba ich čítať aj v dnešnej Európe. Nie je to len pre ich obsah a hutnosť myšlienok, ktorými nás Harper Lee vyzýva, aby sme sa vrátili k prostorekosti a jednoduchosti detí. Aby sme rovnako ako deti nenávideli pretvárku a klamstvo.

No aj preto, aby sme nesúdili, ale radšej namiesto toho verili v dobro človeka. A aby sme hlavne nezabíjali vtáčikov, nehádzali ich kamsi až za mestské smetiská, a najmä stavali hliadky nášmu svedomiu. Tie hliadky z nás totiž robia skutočných ľudí. Takých, za ktorých sa neskôr nebudeme musieť hanbiť.

Teraz najčítanejšie