Denník N

Ako to vyzerá v Džungli: Mešita v stane, prekvitajúca mafia a nenávidení novinári

„Chceme ísť len do Anglicka, prosím." Foto - Sára Činčurová
„Chceme ísť len do Anglicka, prosím.“ Foto – Sára Činčurová

Utečenecký tábor vo francúzskom meste Calais chcela prefektúra zlikvidovať, ostalo už len pár zrubov a v nich zúfalci, ktorí sa snažia dostať do Anglicka.

Smutne slávny utečenecký tábor v Calais ničím nepripomína mesto, uprostred ktorého je postavený. „Pripravte sa – toto nie je Francúzsko,“ hovoria nám dobrovoľníci pred vstupom na jeho územie.

Koncom februára 2016 dala miestna prefektúra zbúrať väčšiu časť utečeneckého tábora známeho ako Džungľa, postaveného len niekoľko desiatok metrov za mestom.

Na území, kde v prekérnych podmienkach žili stovky ľudí, ostalo stáť len niekoľko zrubov: provizórna mešita v stane z modrej celty; umelecká dielňa, v ktorej utečenci ručne vyrábajú úžitkové predmety a zarábajú si tým na živobytie, a dva zhluky stanov, ktoré sa stali domovom pre časť Sudánskej komunity.

Zvyšok tábora, ktorý nebol zbúraný, je tak ešte ďalej od mesta, príjazdovej cesty aj od ľudí, a jeho obyvatelia sú ešte viac izolovaní a odlúčení.

Z Darfúru v Džungli

26-ročný mladík Wali zo Sudánskej komunity hrá spolu s bratrancom futbal pred svojím príbytkom postaveným z dreva a celty. „Nehráme futbal preto, lebo sme dobrí športovci, ale preto, aby sme sa tu úplne nezbláznili,“ vysvetľujú. Na stenách ich biedneho a miniatúrneho príbytku svietia dva nápisy: „Mám čiernu pokožku, ale nemám čiernu myseľ“, a „Calais = no respect for human rights“.

„Podmienky v tábore sú strašné, ale ešte horší je život vo večnej neistote,“ hovorí Wali. Mnohí ľudia na úteku totiž strávia celé mesiace alebo roky, a väčšinou žijú v permanentnom strese z toho, čo bude zajtra.

Torzo z utečeneckého tábora v Calais. Foto - Sára Činčurová
Torzo z utečeneckého tábora v Calais. Foto – Sára Činčurová

„Ušli sme pred vojnou v Darfúre, a nie je podstatné, či pôjdeme do Británie, alebo niekde inde. Požiadali sme o azyl aj vo Francúzsku, dôležité je pre nás len byť v bezpečí.“

Francúzska dobrovoľníčka, ktorá nás sprevádza, vysvetľuje, že nie je vhodné pýtať sa utečencov na to, kde sú ich blízki, pretože tí sú v mnohých prípadoch mŕtvi a rozhovory o nich utečencom často len prehlbujú traumu.

Kým pijeme čaj, sledujeme deti, ako si hádžu loptu a púšťajú šarkana. Neďaleko hlavného vchodu svieti veľký nápis „Humans after all“.

Tábor v Calais má niekoľko častí, no niektoré patria k oficiálnemu utečeneckému táboru a vstup do nich je cudzím prísne zakázaný. Medzi týmito časťami však stojí utečencami vystavaná „Džungľa“, v ktorej funguje samostatný komunitný život s vlastnými nepísanými pravidlami.

Mafia medzi utečencami

Pred vchodom stojí v rade skupina utečencov čakajúcich na jedlo, ktoré rozdáva jedna z prítomných mimovládok. Rad čakajúcich musí strážiť polícia, lebo u utečencov neraz vznikajú vzbury. „Funguje tu pašovanie, čierny obchod aj mafie,“ hovoria dobrovoľníci. „Jedlo, ale napríklad aj topánky tu majú veľmi veľkú cenu a bežne sa stáva, že sa o ne ľudia pobijú.“

Za neoficiálnym vchodom do časti tábora, ktorá nebola zbúraná, sa nachádzajú ulice, ktoré takmer bez rozdielu pripomínajú akékoľvek väčšie mesto subsaharskej Afriky. Na zemi je piesok, v stanoch a slumoch si utečenci pootvárali kaviarne, stánky s jedlom a obchody, v ktorých sa dá kúpiť tovar od výmyslu sveta.

Ceny sa zo dňa na deň menia.

Vo vnútri tábora prekvitá čierny obchod, pašovanie a kriminalita, ktorá je najmä výsledkom chudoby. Obzvlášť nebezpečné je ostávať tam po zotmení.

Stop žurnalistom

V celom tábore panuje mimoriadne silná nenávisť k novinárom a dokumentaristom, ktorí v minulosti pravidelne navštevovali tábor s cieľom zachytiť situácie tej najväčšej biedy a negatívne senzácie. Dôstojnosť a ľudské práva obyvateľov tábora boli porušované natoľko, že mnohí si na svoje domovy nasprejovali nápisy „Prísny zákaz fotografovania“ alebo „Žurnalistom vstup zakázaný.“

Vo vnútri Džungle dnes žijú takmer výhradne muži. Ženy a deti väčšinou putujú do samostatnej časti tábora, pretože život v Džungli by pre ne bol príliš nebezpečný. Na to, že ženám v utečeneckých táboroch hrozí omnoho väčšie nebezpečenstvo, upozornila aj Amnesty International. 

Foto - Sára Činčurová
Foto – Sára Činčurová

„Ženy a dievčatá na úteku čelia násiliu, útokom, vykorisťovaniu a sexuálnemu obťažovaniu nielen počas celej cesty, ale aj na európskej pôde. Mnohé tiež uviedli, že museli neraz využívať rovnaké kúpeľne a sprchy ako muži.“ Tieto závery sa vzťahujú na zážitky žien po balkánskej ceste, no situácia v Calais je im v mnohom podobná. 

Keďže podmienky v Calais sú veľmi provizórne, mnohí obyvatelia tábora sa musia skutočne o sprchy a toalety deliť a často musia kvôli tomu prechádzať do iných častí tábora, čím sa vystavujú ešte väčšiemu nebezpečenstvu.

Len veľmi málo žien sa v Calais rozhodne sprevádzať svojich mužov do Džungle. Rodiny sa radšej rozdelia. Ak sa priamo v Džungli nájdu ženy alebo deti, často to znamená, že sa stali obeťami obchodovania s ľuďmi, pašovania alebo zneužívania.

Muž v stredom veku nás po anglicky volá do jednej z kaviarní tábora. Prosí nás o pomoc so zatelefonovaním anglickému operátorovi, aby si mohol aktivovať volania do zahraničia. „Volám sa Ali, pochádzam z Kuvajtu a celá moja rodina ostala tam,“ vysvetľuje. „Chcem im aspoň zavolať.“

„Slovensko tiež dobre poznám, pretože som na úteku prešiel takmer celú Európu,“ dodáva s úsmevom.

Po krátkej konverzácii nás za odmenu pozýva na čaj. Jedna z dobrovoľníčok nám vysvetľuje, že je v poriadku, ak sa rozhodne na znak vďaky za nás zaplatiť. „Dôstojnosť utečencov je založená na tom, že by sme k nim mali pristupovať ako rovný k rovnému – práve to je základ našej práce.“

Umenie v Calais

Džungľa v Calais ma svoju vlastnú kultúru aj subkultúru, svoj street art, svoje graffiti, svoje umenie, komunity, náboženský život, dokonca aj školy.

„Ecole du Darfour“ (Škola Darfúru), alebo „Ecole d´arts et métiers“ (Škola umeleckých remesiel), dokonca Art in the Jungle alebo Jungle books sú len niektorými z nápisov, ktoré sa tam dajú zazrieť. V časti tábora, ktorá bola zbúraná, existovalo aj samostatne fungujúce divadlo. V stanoch sú ošetrovne, mešity či modlitebne. Všetky inštitúcie potrebné pre život utečencov sú zostrojené z dreva a celty.

Pretože utečenci boli často vyhnaní a vylúčení zo spoločnosti a väčšinou nemajú kontakt s miestnymi ľuďmi, produkujú svoje vlastné umenie a kultúru. Džungľa je vlastne akýmsi malým mestom poskladaným z viacerých komunít, stojacim uprostred západnej Európy, a napriek tomu úplne vylúčeným zo spoločnosti.

Foto - Sára Činčurová
Foto – Sára Činčurová

S výnimkou dobrovoľníkov a dobrovoľníčok utečenci zväčša neprichádzajú do nijakého kontaktu s miestnymi. Zato takmer celé Calais je plné ľudí, ktorí prišli pomôcť, prevažne z Anglicka a Francúzska.  Dobrovoľne vypomôcť však prichádzajú aj Slováci.

„Mnohí obyvatelia Calais sa sťažujú, že im tábor robí zlú publicitu, ale podľa mňa vďaka nemu ekonomika mesta prosperuje. Hotely, nocľahárne a ubytovne sú plné mladých Francúzov a Angličanov. Mnohí sa cítia vinne za prístup svojej krajiny, preto prichádzajú sem a venujú svoj čas a prácu utečencom,“ povedala jedna z francúzskych dobrovoľníčok.

Ľudia, ktorí prišli pomôcť, zväčša pracujú pre mimoriadne organizácie, triedia dary, rozdávajú utečencom jedlo a oblečenie. Niektorí sa spriatelili s utečencami natoľko, že kempujú vo vnútri tábora, alebo na voľnej nohe pomáhajú utečencom v Džungli s manuálnymi prácami a údržbou ich provizórnych príbytkov.

Na príjazdovej ceste do tábora sa dajú zazrieť ženy, ktoré vychádzajú zo ženskej časti von po vodu a jedlo, a malé deti, ktoré sa hrajú s provizórnymi hračkami na ceste plnej mŕtvych potkanov. Len pár desiatok metrov pešo ďalej stoja pitoreskné domy zariadené v typickom štýle francúzskeho vidieka, vedúce do prístavného centra mesta plného obchodov, kaviarní a butikov, a obkoleseného jednými z najkrajších pláží v celom Francúzsku.

[Pochopte vojnu na Ukrajine vďaka knihám Petra Koubského Stručné dejiny Ukrajiny a Stručné dejiny Ruska]

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Svet

Teraz najčítanejšie