Iveta Tanoczká
Podľa teórie psychológa Erika Eriksona sa život delí na vývinové obdobia. V každom z nich má človek iné ciele a neskôr si kladie otázky, či sa mu ich podarilo naplniť. „Ak je odpoveď na otázky v jednotlivých obdobiach kladná, vedie to k dobrému pocitu zo seba a zo svojho života a k lepšiemu vzťahu k vlastnej konečnosti. Len čo máme pocit, že sme nenaplnili, čo sme mali, stúpa v nás úzkosť a pocit, že sa musíme ponáhľať čosi dobehnúť,“ vysvetľuje psychologička Jana Ashford.
Strach zo starnutia a smrti je prirodzený. Namiesto potláčania emócií by ste mali zistiť, z čoho presne vaše obavy pramenia. „Ak si túžite len čosi dokázať, vedzte, že úlohu môžete splniť v štyridsiatke ako dvadsiatnik a povedať si, že vám to vyšlo. No nič nezmeníte na tom, že máte štyridsať,“ konštatuje psychológ Martin Miler.
V rozhovore s psychologičkou Janou Ashford a psychológom Martinom Milerom preberáme aj to:
- čo si myslia o dvadsiatnikoch, ktorí majú strach zo starnutia;
- čo sú vývinové štádiá a prečo sú prechody medzi nimi označované ako „krízy“;
- kde hľadať príčinu stupňujúcej sa úzkosti zo starnutia;
- čo robiť, keď na narodeniny alebo po smrti blízkeho pocítite intenzívnejší strach zo starnutia a smrti;
- ako reagovať na obavy starých ľudí zo starnutia a smrti a ako sa vyhnúť falošnej empatii.
Filip, 36-ročný muž, ktorý sa považuje za realistu, napísal do psychologickej poradne Denníka N, že má problém vyrovnať sa s tým, že jeho sexuálna výkonnosť a množstvo energie sú nižšie, ako keď mal 20 rokov. Má ťažkosti prijať fyzické prejavy starnutia, pocit pominuteľnosti života mu uberá aj z celkovej spokojnosti. Sú jeho obavy niečím zvláštnym alebo až psychologicky patologickým?
J. Ashford: V diskusii k Filipovej otázke reagovali viacerí diskutujúci zhadzujúco. Pýtali sa, čo Filip vo svojom veku rieši. Je však nefér zhadzovať prežívanie iného človeka. Obavy zo starnutia a z úpadku schopností môžu ľudia prežívať v rôznom veku. Stretla som sa aj s tým, že mladý, ani nie 20-ročný chlapec riešil, kedy mu začnú vypadávať vlasy, lebo to videl u svojho otca. Obavy zo starnutia sú namieste kedykoľvek a ich charakter je veľmi subjektívny. Každý z nás prežíva starnutie v konkrétnom veku na inej úrovni. Premýšľame o ňom rôzne a každý z nás má právo cítiť sa tak, ako sa cíti.
Neexistuje teda vek, od ktorého máme „právo“ sa stresovať zo starnutia?
M. Miler: Nie, neexistuje. Je to veľmi individuálne. Ľudia reagujú na problémy iných zo svojho rámca, vidieť to aj v diskusii k Filipovej otázke. Máme tendenciu zovšeobecňovať svoj pohľad na danú vec. Myslíme si, že ostatní by mali mať k určitej veci rovnaký postoj ako my. Ale nie je to tak. Ľudia vnímajú starnutie rôzne.
Mladý muž, ktorý do poradne napísal, pociťuje určité fyzické zmeny v súvislosti so starnutím. Niektorí diskutujúci to komentovali spôsobom, že možno ide o medicínske problémy, ktoré by bolo vhodné riešiť. Môže to tak byť, ale aj nemusí. Ak ide o biologicky a nie psychologicky podmienené zmeny, ktoré dokáže riešiť medicína, má zmysel prebrať ťažkosti s lekárom.
Niekedy však človek ani nemusí pociťovať deficit, znížený výkon v sexuálnej alebo v inej oblasti, ale predvída čosi do budúcna pri pohľade na rodičov alebo starých rodičov. Starnutie je príliš komplexná vec na to, aby sa z nej dali vybrať len určité konkrétnosti. Preto neexistuje konkrétny vek, v ktorom by nás už mala trápiť a kedy ešte nie. Sú ľudia, ktorí sa starnutím netrápia celý život. Mal som aj klienta, ktorý už v tínedžerskom veku uvažoval o tom, ako bude vyzerať a aké to bude, keď bude starý. Reálne týmito problémami žil.
Jednou z najvplyvnejších teórií, ktorá vysvetľuje dôvody, pre ktoré sa bojíme starnutia, je Terror Management Theory. Aké odpovede na otázku, prečo sa bojíme starnutia, ponúka?
J. Ashford: Teória Terror Management Theory vysvetľuje, že primárnym hnacím motorom človeka je túžba prežiť. Len čo sme konfrontovaní s vlastnou konečnosťou, cítime veľkú úzkosť a strach. Následne sa snažíme robiť kroky, aby sme hrôzu necítili, a buď sa snažíme téme starnutia a smrti vyhýbať, alebo používame rôzne obranné mechanizmy. Jednou z vecí, ktoré pomáhajú zmierniť úzkosť a strach zo starnutia a smrti, je svetonázor. Napríklad viera v posmrtný život alebo presvedčenie, že keď človek čosi veľké dosiahne, je súčasťou čohosi hodnotného alebo po ňom niečo zostane, dáva jeho životu presah a širší rámec. S menším strachom zo smrti sa spája aj silnejší pocit sebahodnoty.
Ashford a Miler: Strach zo staroby môže živiť nenaplnený sen o dieťati, kariére či partnerstve (Video: Iveta Tanoczká, Miroslav Čevela)
Čo sú z psychologického hľadiska najčastejšie obavy, ktoré nás súvislosti so starnutím trápia?
M. Miler: Jednou z nich je smrteľnosť. Človek sa ňou zaoberá a konfrontuje sa s ňou v rôznych fázach svojho života. Primerane veku o nej uvažujú už malé deti. Uvedomujú si ju, vidia rozdiel medzi živým a mŕtvym vtáčikom.
Ďalšou obavou je, v akom zdravotnom stave sa človek bude v starobe nachádzať. Staroba je úplne iná pre človeka, ktorý sa dokáže v osemdesiatke hýbať, nemá kognitívne deficity ako napríklad demencia a žije aktívnym životom, než pre človeka, ktorý má už v sedemdesiatke výrazné zdravotné obmedzenia. Ľudia s odlišným zdravotným stavom majú veľmi rozdielnu kvalitu života. Obavy zo starnutia sa môžu dotýkať jednej z týchto dvoch tém alebo sú kokteilom rôznych súvisiacich vecí.
Niektoré obavy môžu mať aj reálne základy. Ak človek vidí vo svojej rodinnej línii zvýšené riziko vzniku konkrétnych ochorení či deficitov, jeho strach z nich nemusí byť iracionálny. Dnes už vieme, že dedičnosť hrá rolu aj pri veku dožitia. Ak vieme, že sa naši predkovia
V redakcii
