Denník N

Boli sme so žiakmi v koncentračnom tábore, život väzňov ich prekvapil

Múzeum holokaustu v Seredi, kam chodia teraz často aj školské exkurzie. Foto N – Tomáš Benedikovič
Múzeum holokaustu v Seredi, kam chodia teraz často aj školské exkurzie. Foto N – Tomáš Benedikovič

Poslanci chcú posielať deti na exkurzie do Osvienčimu. Ešte predtým by však mohli navštíviť slovenské múzeum v bývalom pracovnom tábore v Seredi.

Pred dobytčím vagónom, len nedávno natretým červenou farbou, stojí skupinka štrnásťročných ôsmakov, ktorí prišli do Serede z neďalekého Vrbového. Energická sprievodkyňa im práve predvádza scénku, ktorá na prvý pohľad do Múzea holokaustu nezapadá.

Drobná blondína imituje malého herca z Troškovej komédie Slunce, seno, jahody. Pridáva aj známe repliky. „Králika, pořád jenom králika,“ cituje dialóg z filmu, kde chlapec musí pomáhať mame sťahovať domáce zviera z kože. Celý výjav pôsobí na prvý pohľad úsmevne, sprievodkyňa sa však čoskoro dostáva k pointe.

Žiakov sa pýta, či by sa im takáto práca páčila. Väčšina sa tvári kyslo. Toto už nie je generácia detí, ktorá je zvyknutá na chov domácich zvierat za domom. Sprievodkyňa vzápätí dodáva, že aj mnohým deťom, ktorých za vojnovej Slovenskej republiky na toto miesto nedobrovoľne priviezli, sa takáto práca nepáčila.

No v bývalom pracovnom a koncentračnom tábore v Seredi sa sťažovať nemohli. Dozorcovia, ktorí väzneným deťom zverili starostlivosť o angorské králiky v klietkach za barakmi, na ponosy reagovali bez milosti a ostro.

Takto to vyzerá na exkurzii v sereďskom koncentračnom tábore (autorka: Martina Pažitková)

Cez deň drina, na večeru zemiakové šupky

Prirodzene, králiky neboli jedinou povinnosťou detí, ktoré ľudáci spolu s ich rodinami deportovali do tábora v Seredi. Pomáhali v kuchyni aj v hračkárskej dielni. Pod prísnym dohľadom dozorcov vyrábali drevené hračky, najmä hojdacie koníky. Do školy chodiť nemohli. Rasový Židovský kódex vylučoval židovské deti zo všetkých škôl okrem ľudových.

„Jeden z tých, ktorí prežili, Naftali Fürst, dnes žijúci v Izraeli, mal v tom čase okolo desať rokov,“ približuje sprievodkyňa príbeh jedného z detských väzňov. „Po vojne spomínal na to, ako ho dozorcovia za každú chybičku na hračke fackali, kopali, alebo opľúvali. Jeho trauma bola taká veľká, že keď si neskôr v dospelosti založil rodinu a mal vlastné deti, nebol schopný vkročiť do hračkárstva.“

Žiaci na exkurzii v Múzeu holokaustu v Seredi. Foto N - Tomáš Benedikovič
Žiaci na exkurzii v Múzeu holokaustu v Seredi. Foto N – Tomáš Benedikovič

Priblížiť tvrdý režim pracovného tábora pre Židov a politických väzňov v Seredi deťom, ktoré pri prvej príležitosti vyťahujú z vrecák smartfóny a vo vnútri múzea s nimi fotografujú ľudácke propagandistické plagáty o židovských nepriateľoch, nie je jednoduché. Zamestnanci múzea sa pri školských exkurziách snažia hovoriť o konkrétnych osudoch ich rovesníkov, ktorí mali tú smolu, že sa narodili pred druhou svetovou vojnou.

„Ján Hanák, ktorý sa stal po vojne známym chirurgom, počas vojny ani netušil, že má nejaké židovské korene,“ začína sa ďalší z detských príbehov.

„No keď v roku 1944 Slovensko obsadili nacisti, dostal sa ako deväťročný do tábora so svojím bratom aj on. V čase, keď gardistických dozorcov v tábore vystriedali esesáci, už mnohí väzni nemali čo jesť. Hanák pomáhal škrabať v kuchyni zemiaky a mohol si z nich zobrať šupky. Tie si piekli na piecke v baraku. Chuť zemiakov mu odvtedy vždy pripomínala tento tábor.“

Pamätník s menami väzňov v tábore v Seredi a školáci na exkurzii. Foto N - Tomáš Benedikovič
Pamätník s menami väzňov v tábore v Seredi a školáci na exkurzii. Foto N – Tomáš Benedikovič

Najprv práca, potom deportácie

Pracovný tábor pre Židov v Seredi zriadili v septembri 1941. Ľudáckej vláde to umožňoval Židovský kódex, ktorý schválili v tom istom mesiaci. Rasové zákony, o ktorých vtedajšia vládna tlač sama písala ako o „najprísnejších v Európe“, urobili zo Židov podradných ľudí bez práv. Nielenže nemohli študovať, voliť, pracovať vo verejných funkciách, či uzatvárať sobáše s väčšinou obyvateľstva, ale ani chodiť do parkov, rybárčiť či vlastniť rádio.

Kódex pre Židov ustanovil aj takzvanú pracovnú povinnosť, ktorá ľudáckemu režimu umožňovala ľudí zbaviť ich majetku a domovov a deportovať ich do pracovných táborov, ako bol ten v Seredi.

Hlavným podnikom tábora bola veľká stolárska dielňa, kde vyrábali nábytok pre celú krajinu a vyvážali ho aj do Nemecka. No bola tu aj zámočnícka dielňa a prevádzka na výrobu betónového tovaru. Ženy šili čiapky, rovnošaty, bielizeň, pracovné plášte.

Stolárska dieľňa v pracovnom tábore v Seredi. Zdroj - Múzeum holokaustu
Stolárska dielňa v pracovnom tábore v Seredi. Zdroj – Múzeum holokaustu
Židovky v krajčírskej dieľni v pracovnom tábore Sereď. Zdroj - Múzeum holokaustu
Židovky v krajčírskej dielni v pracovnom tábore Sereď. Zdroj – Múzeum holokaustu

Tábor spočiatku strážila päťdesiatka príslušníkov Hlinkovej gardy. Ženatí gardisti zarábali asi dvetisíc korún mesačne, slobodní o päťsto menej. Na porovnanie, priemerný mesačný plat robotníka sa v tom čase pohyboval okolo osemsto korún.

Po tom, čo ľudáci v roku 1942 začali s transportmi Židov do vyhladzovacích táborov v Poľsku, sa zo Serede stal aj sústreďovací tábor pre tých, čo mali deportovať. Táborom prešiel aj Alfréd Wetzler, ktorému sa v roku 1944 podarilo ujsť z Osvienčimu a opísať systematické vyvražďovanie Židov nacistami. Sereďou prešiel aj Žilinčan Dionýz Lenárd, ktorý zasa neskôr utiekol z tábora Majdanek.

Po vypuknutí Slovenského národného povstania velenie tábora prevzali Nemci a obnovili pozastavené transporty do Osvienčimu. Od septembra 1944 do konca vojny sereďským táborom prešlo 12-tisíc slovenských Židov.

Čo chýba novému múzeu

Z tábora, kde nikdy neboli plynové komory a krematóriá, no desiatky Židov tu aj tak zahynuli na choroby, vysilenie a teror gardistických a esesáckych dozorcov, spravili po vojne obyčajné vojenské kasárne. Tragédiu tisícov ľudí tu pripomínala len pamätná doska s výzvou: „Ľudia, bedlite.“

Až nedávno začali zdevastovaný areál prestavovať na Múzeum holokaustu. Otvorili ho len tento rok, koncom januára, za účasti prezidenta, premiéra aj šéfa parlamentu.

Dnes sú opravené tri z piatich zachovaných barakov: v jednom sa expozícia ešte len pripravuje, v ďalšom už je hotová, tretí slúži na prednášky a vzdelávacie programy. Vláda v programovom vyhlásení sľúbila, že na dokončenie areálu uvoľní ďalšie peniaze.

Múzeum holokaustu v Seredi. Foto N - Tomáš Benedikovič
Múzeum holokaustu v Seredi. Foto N – Tomáš Benedikovič

Zídu sa. Hlavnú časť stálej výstavy tvoria zatiaľ najmä všeobecné materiály. Zväčšené články novín, propagandistické plagáty Hlinkovej strany, niekoľko dobových fotografií. Ľudí, ktorí väzením prešli, pripomínajú sklenené dosky s ich menami.

Deti sa počas exkurzie dopočujú o drevených pričniach, na ktorých Židia a ostatní väzni museli spávať, o skromnom jedle, ktoré im podávali, či o nedeľných športových turnajoch, ktoré pre zábavu gardistickým dozorcom usporadúvali na appelplatzi.

No samotná expozícia im veľa detailov zo života v tábore neukáže. Riaditeľ múzea Martin Korčok hovorí, že ak sa podarí získať peniaze na rekonštrukciu ďalších budov, chceli by to zmeniť.

Plán pracovného a koncentračného tábora Sereď. Zdroj - Múzeum holokaustu
Plán pracovného a koncentračného tábora Sereď. Zdroj – Múzeum holokaustu

Osvienčim nemusí byť pre každého

Aj napriek tomu pietna atmosféra tohto miesta, skutočný vozeň, v ktorom deportovali Židov do Osvienčimu, či farbistý opis života v tábore na mnohé deti zapôsobili. Jednému z dievčat, ôsmačke Sophii, prišlo dokonca nakrátko zle. „Zapôsobil na mňa aj ten vlak, aj tie predstavy, ktoré nám pani rozprávala,“ vysvetľovala.

Priznáva, že o holokauste a Slovenskom štáte vie veľmi málo, v škole sa tomuto obdobiu ešte len budú venovať. „No dedko má doma veľa kníh, tie som si pozrela. A dnes sme sa v škole o tom rozprávali.“

Vo Vrbovom, kam Sophia chodí do školy, žila pred vojnou silná židovská menšina, ktorá tvorila až tretinu všetkých obyvateľov. Poväčšine z nich zostali už len dve pamiatky – židovský cintorín a synagóga.

Múzeum holokaustu v Seredi. Foto N - Tomáš Benedikovič
Múzeum holokaustu v Seredi. Foto N – Tomáš Benedikovič

Sophia zachytila, že sa do parlamentu dostal so svojou stranou aj Marian Kotleba. K politike sa vyjadrovať nechce, no nepochybuje, že medzi Kotlebom a Slovenským štátom sa dajú nájsť paralely. „Dokazujú to aj uniformy, v ktorých chodili,“ vraví.

Na niekoľko útržkov z dejín si spomenú aj jej spolužiaci, veľký prehľad o tom, čo sa v Slovenskom štáte dialo, však nemajú. Keď sa ich sprievodkyňa pýta na meno Alfréda Wetzlera alebo Rudolfa Vrbu, s ktorým Wetzler z Osvienčimu utiekol, z triedy ich nespoznáva nikto.

Ak poslanci parlamentu a ministerstvo školstva uvažujú o povinných exkurziách do Osvienčimu pre študentov stredných škôl, mohli by zvážiť aj to, či by im nemala predchádzať návšteva Serede. Napríklad pre žiakov posledných ročníkov základných škôl.

To, že múzeum v Seredi je skôr klasickou expozíciou, a na človeka nemusí pôsobiť tak šokujúco autenticky ako múzeum v Osvienčime, môže byť v tomto smere výhodou. Aj učiteľka Mária Borovská, ktorá do Serede so žiakmi z Vrbového prišla, vraví, že keď chcela zorganizovať exkurziu do bývalého najväčšieho vyhladzovacieho tábora v Európe, mali s tým niektorí rodičia problém.

„Vraveli, že nechcú, aby ich deti videli niečo také strašné. Ja si zase myslím, že radšej niečo také strašné vidieť, ako zažiť.“

Múzeum holokaustu v Seredi. Foto N - Tomáš Benedikovič
Múzeum holokaustu v Seredi. Foto N – Tomáš Benedikovič

Cez tábor do divadla

Školáci z Vrbového sa zastavili v Seredi po ceste na divadelné predstavenie Tisícročná včela do nitrianskeho divadla. Z autobusu vyskočili okolo druhej popoludní, teda už po vyučovaní. S exkurziami počas vyučovania je totiž tak trochu problém. Ministerstvo školstva vydalo smernicu, v ktorej školám odporúča len dva poznávacie zájazdy ročne, ktoré by zasahovali do vyučovacieho procesu.

Učiteľka Borovská si myslí, že návšteva múzea, ako je to v Seredi, je dôležitá. „Učím občiansku výchovu. V dnešnej dobe, keď sa nám vzmáhajú fašisti, by deti mali vidieť, čo môže spôsobiť závisť a nenávisť jedného človeka k druhému. Na školách sa o týchto veciach skoro vôbec nehovorí. Literatúru, dejepis aj občiansku náuku učíme bezpohlavne. Ničoho sa veľmi nedotknúť, do ničoho veľmi nerýpať.“

Borovská je presvedčená, že školy by mali varovať pred každou totalitou. Priznáva, že na to má aj osobné dôvody. „Môj otec bol väznený v Jáchymove počas komunizmu. Môjho strýka, i keď nie sme židovská rodina, zasa viezli do tábora v Mauthausene, no našťastie sa mu podarilo utiecť.“

Riaditeľ múzea Martin Korčok vraví, že po otvorení múzea mali nejaké očakávania, koľko ľudí bude do Serede chodiť, ale presní neboli. „Chodí viac ľudí. Denne máme priemerne minimálne jednu školskú skupinu, dnes napríklad boli tri.“

Reakcie detí sú rôzne. „Veľmi záleží na tom, z ktorej školy študenti prídu, a akí učitelia s nimi chodia. Sú školy, kde študentov priebežne pripravujú, majú výklady na túto tému. No a potom sú školy, ktoré prídu sem, a my suplujeme prednášky, ktoré by mali možno absolvovať už počas bežného vyučovania.“

Teraz najčítanejšie