Chcela len pretekať na olympiáde, o príbehu somálskej atlétky nakreslili komiks

Samia Yusuf Omar mala len sedemnásť rokov, keď súťažila na Olympijských hrách v Pekingu v roku 2008.

V šprinte na dvesto metrov zo seba vydala maximum, ale skončila posledná. Za ostatnými pretekárkami zaostala takmer desať sekúnd.

Keď sa Samia vrátila domov, bola odhodlaná stať sa pretekárkou, ktorá na nasledujúcej olympiáde v Londýne zažiari. V Somálsku to však mali mladé športovkyne ťažké.

V krajine, ktorá sa zmietala v bojoch medzi vládnymi jednotkami, vojenskými diktátormi a islamistickými rebelmi, neboli takmer žiadne športoviská. Hlavný štadión v hlavnom meste Mogadišo ležal v ruinách a Samiu prenasledovali militanti.

„Vyhrážal sa jej aš-Šabáb,“ hovorí  americká novinárka Teresa Krug, ktorá niekoľko rokov žila v Somálsku a poznala Samiu aj jej rodinu. „Jej rodinu si vybrali preto, že Samia bola atlétka. O národnom tíme si viacerí mysleli, že je napojený na vládu.“

Islamistom sa okrem iného nepáčilo ani to, že ženy pri behu nosia krátke šortky.

O nenaplnenom olympijskom sne mladej Somálčanky napísal nemecký výtvarník Reinhard Kleist komiksovú knihu An Olympic Dream, ktorá pred mesiacom vyšla aj v angličtine.

The life of Somali sprinter Samia Yusuf Omar is a story of ambition, drive and tragedy https://t.co/3oJb1rcK9a pic.twitter.com/pBTD4yL9wC

— UNHCR, the UN Refugee Agency (@Refugees) April 27, 2016

Na ceste do bezpečia

Samia v roku 2010 odišla za svojimi príbuznými do Addis Abeba v susednej  Etiópii.

Hoci v Etiópii bolo dosť športovísk, na ktorých by mohla trénovať, nedokázala si nájsť trénera a ani tím, ku ktorému by sa pridala.

Samia nemala na  výber. Návrat do Somálska by pre ňu znamenal veľké nebezpečenstvo a v Etiópii jej odmietli obnoviť víza. So svojou tetou sa preto vybrala na nebezpečnú cestu do Európy,  kde chcela nájsť trénera, ktorý by ju pripravil na olympiádu.

„Jej cesta nebola v ničom výnimočná. Deje sa to takto už roky,“ hovorí Kleist pre UNHCR. „Niekedy sú utečenci na ceste za bezpečím roky. Nie je to tak, že nastúpia na autobus a ten ich vysadí na pláži. Nie, sú to strašné príbehy, ako utečenci chodia tam a späť, lebo ich vyženú alebo počas cesty unesú.“

Samiin príbeh sa v mnohom nelíši. Cez Sudán a Saharu sa dostala do Líbye, kde prebiehala občianska vojna. Tam  ju uniesli.

Autor knihy poskladal Samiin príbeh ako skladačku – časť mu prezradili jej príspevky na Facebooku, v niečom mu zas pomohla jej sestra, ktorej sa podarilo získať azyl vo Fínsku.

Niektoré časti príbehu sa mu nepodarilo zaplniť. Nikto presne nevie, kto Samiu uniesol ani či sa im podarilo získať výkupné, ktoré požadovali od jej rodiny.

„Vo svojej knihe som sa snažil byť čo najbližšie k tomu, čo sa skutočne stalo. Vyplnil som medzery, ale nechcel som si ich vymyslieť, a tak som na to využil skúsenosti iných utečencov, aby to bolo vierohodnejšie,“ hovorí Kleist.

V knihe opisuje, ako si  utečenci zvyčajne ukryjú peniaze dovnútra svojho oblečenia, a keď ich na ceste prepadnú lupiči, nemajú veľmi na výber. Vyzlečú ich donaha a vyhrážajú sa im, že im spália oblečenie.

My sme zodpovední

Samii sa však podarilo od únoscov odísť a pokračovať vo svojej ceste do Európy. Tak ako státisíce ďalších utečencov sa aj ona vybrala na nebezpečnú cestu cez Stredozemné more. Práve tá sa jej stala osudnou.

Samiina sestra pre BBC povedala, že jej rodina sa o jej smrti dozvedela od ľudí, ktorí s ňou boli v člne.

„Talianska námorná loď sa priblížila k ich člnu, v ktorom došiel benzín a kričali o pomoc. Talianska loď im hodila laná, aby mohli doplávať k lodi, ale ona bola jednou zo siedmich osôb, ktoré zomreli počas toho, ako sa snažili dostať na loď,“ povedala Hodan.

Správa o Samiinej smrti sa na verejnosť dostala v roku 2012 práve po letnej olympiáde v Londýne, na ktorej Samia tak veľmi chcela pretekať.

„My sme zodpovední,“ povedal niekdajší somálsky olympijský víťaz Abdi Bile počas svojej reči v Mogadiše, zronený a nahnevaný zároveň. „Ak zabudneme, nikdy to nenapravíme.“