Jaro Rihák
Pred rokmi som v Denníku JR písal o dvoch prvorepublikových mužoch. Skromní, slušní, obaja počas druhej vojny v občianskom odboji. Sedávali v bývalej záhradnej reštaurácii pod viničom sorty modrý portugal. Nezdalo sa im, že objavili prevratné pravdy, ani si neuvedomovali, že v niečom možno predbehli dobu. Len premýšľali o tom, čo sa stalo alebo čo sa môže stať.
„Rusko sa rozpadne,“ povedal bývalý majiteľ záhradnej reštaurácie s kolkárňou. „Neviem, prečo mi to napadlo práve na Piave s oprátkou na krku. Dezertoval som a chytili ma. Nechcel som už strielat z kanóna na Talijánov. Tesne pred popravou mne aj tým dvom, čo boli so mnou, dal generál milost. Bolo pred šturmom a potrebovali každého. Po svetovej vojne som v kaviarni Berlinka, s výhladom na Dunaj a propelér, počul rozhovor dvoch legionárov z Ruska. Pozvali ma k stolu. Rozprávali o Sibíri, poznali potomkov vyhnancov, rozprávali o prezidentovi Woodrowovi Wilsonovi, o slobode, práve na sebaurčenie národov a snívali o sibírskej republike.“
Tí dvaja sa nikdy nehádali, i keď v mnohom mali odlišné názory. Jednému držali nohavice hózntrágle, druhý nosil americký opasok. Kadenciu dialógu využívali osy, ak bol pokojný, muži nežne popíjali portugal, ak bol temperamentnejší, kvapky z dna dopíjali osy. Na stole ležali Mauroisove PODVOJNÉ DEJINY USA a krabička cigariet Lipa.
„Napríklad to jak sa tých trinást amerických osád spojilo. Vedeli sa dohodnút a hodili Britániu skrz palubu jak čaj a potom ju ešte raz hodili cez palubu na konferencii v Jalte.
