Dostane aj Smer svoju amnestiu?

Jedným zo štyroch poslancov, ktorí hlasovali proti zrušeniu Mečiarových amnestií (väčšina smerákov sa zdržala), bol aj Maroš Kondrót, bývalý spolužiak Ivana Lexu z bratislavského gymnázia. Do triedy s nimi chodil aj Jozef Brhel a tu niekde sa dajú vytušiť reálne dôvody, prečo Ficova strana nikdy nepodporí, aby sa najtemnejšia epizóda novodobých slovenských dejín poriadne vyšetrila a hlavne potrestala.

Skúsme najprv škrtnúť vznešenejšie vysvetlenia. Oficiálne Robert Fico už roky hovorí, že „prijatie amnestií bolo, samozrejme, morálny suterén a ich zrušenie je právny suterén“. Nie je to tak. Európsky súd pre ľudské práva v minulosti rozhodol, že štát porušil väzbou Lexove práva.

V tom istom rozsudku však tiež nezabudol pripomenúť, že vždy, keď je „predstaviteľ štátu obvinený zo zločinov zahŕňajúcich mučenie alebo zlé zaobchádzanie, je nanajvýš dôležité, aby trestné konanie a trestanie nebolo časovo obmedzené a aby udeľovanie amnestie alebo milosti nebolo prípustné“, pričom tento princíp ilustruje na mnohých rozhodnutiach a právnych dokumentoch. Aby sme sa vrátili k premiérovej metafore – je nielen morálnym, ale aj právnym suterénom obhajovať amnestie vydané s cieľom krytia štátneho terorizmu.

Každá iná možnosť pre zotrvačnosť Smeru je už len horšia, lebo predpokladá, že nejaký iný princíp víťazí nad právom a spravodlivosťou. Mohol tu byť politický kalkul, v rámci ktorého nechceli od seba odplašiť bývalých voličov HZDS, potenciálne citlivých na stíhanie bývalých špičiek hnutia (hoci toto mohlo platiť nanajvýš tak do času, kým hnutie aj jeho expredseda definitívne nestratili posledné percentá podpory).

Potom je tu Čarnogurského doktrína, podľa ktorej by Mečiar nemal byť stíhaný, lebo je zakladateľom republiky. Prípadne možná džentlmenská dohoda Fica s Mečiarom, že keď už spolu vládli, nebudú si predsa robiť zle. Alebo jednoducho verzia z úvodu, podľa ktorej sú bývalé elity HZDS a dnešné elity Smeru príliš úzko prepojené.

Nech sú však dôvody akékoľvek, z hlasovania si dnes treba zobrať dve ponaučenia. Po prvé, aká falošná je hra Smeru na ochranu demokracie. Od revolúcie neexistovala situácia, keď sme sa viac priblížili povaleniu základných princípov právneho štátu a novodobej totalite, ako to bolo pri únose prezidentovho syna a následnej vražde Róberta Remiáša. Kotlebovo pochodovanie po osadách alebo prechádzky vlakom sú v porovnaní s tým nič. A kým Nemci ešte dnes naháňajú deväťdesiatročných esesákov, my tu blokujeme odstránenie zločinného právneho aktu, ktorý bráni vyrovnaniu sa s týmito krivdami. Pri pohľade na nečinnosť voči reálnemu, zdokumentovanému štátom riadenému extrémizmu je naháňanie toho potenciálneho úsmevné.

Video: Matka Róberta Remiáša: Nedopusťte, aby sa to stalo vaším deťom 
Autorka: Martina Pažitková

Druhé ponaučenie – účasťou v koalícii Most a Sieť dali Smeru politickú amnestiu. Svojím krokom povedali, že nič v doterajších dejinách stranu nevylučuje z vládnutia (keďže jej ďalšie vládnutie svojimi hlasmi umožnili). Azda to nie je predzvesť toho, že podobne ako Mečiar sa aj Smer môže tešiť aj na kriminálnu beztrestnosť, ktorá im vydrží aj roky po odchode z politiky.