Leicester – mužstvo, ktoré ťa vždy sklame – vyhralo anglický titul

„City ťa nakoniec vždy sklame,“ takéto príslovie majú fanúšikovia Leicester City. Vedia, o čom hovoria. Máločo je horšie ako fandiť práve Leicesteru: klub je síce starý, ale nie veľký, príliš dobrý na druhú, ale nie dosť dobrý na prvú ligu. Vždy kdesi medzi.

Byť fanúšikom Leicesteru znamená trpieť. Klub za 132 rokov skončil v lige raz druhý, aj to pred deväťdesiatimi rokmi. Štyrikrát bol vo finále pohára, štyrikrát prehral.

Niet radosti, ostáva len boj. Každá sezóna v prvej lige je bojom o prežitie, a ak je úspešná, to najlepšie, v čo možno veriť, je, že ďalšia bude presne rovnaká. Plná nie úplne dobrého futbalu, niekoľkých vydretých víťazstiev a niekoľkých vysokých prehier. Možno, možno, ak všetko pôjde dobre a pridá sa aj šťastie, ani v ďalšej sezóne Leicester nevypadne.

Nevypadnúť v Leicesteri vždy znamenalo víťazstvo. Až do tohto roku: Leicester City prvýkrát vo svojej histórii vyhral anglickú Premier League a napísal najkrajší futbalový príbeh za desiatky rokov.

Prečítajte si

Leicester to dokázal, v Premier League oslavuje nečakaný titul

Ako Claudio Ranieri spojil celé mesto

Leicester je podľa britských štandardov malé mesto (337-tisíc obyvateľov), každý každého pozná – alebo takmer. Jedna z príhod tejto sezóny je o tom, ako sa tréner Claudio Ranieri vybral v nedeľu s rodinou do reštaurácie.

Keď prišiel, všetky miesta boli obsadené, čašníčka ho nespoznala, slušne odmietla a – Claudio Ranieri s poďakovaním odišiel.

O niekoľko sekúnd za ním s krikom a ospravedlneniami vybehol majiteľ. Miesto sa, pochopiteľne, nájde, je to pre nás obrovská česť, presviedčal ho. A tu, ak by vám to veľmi neprekážalo, pán tréner, fotografiu s personálom. Ďakujem.

Vtedy už Leicester celkom nečakane viedol anglickú ligu. Z Ranieriho sa nestal hrdina, ani miláčik, ani boh, ale človek, ktorý do mesta priniesol čosi, o čom nikdy ani nesnívalo. Nemalo prečo. Náhle zrazu v meste zavládol pocit, že všetci sú v tom spolu.

V širšom zmysle však táto príhoda hovorí aj čosi iné: Claudio Ranieri porozumel nielen klubu, ale aj mestu. Zžil sa s ním. Z hráčov vytvoril tím, ktorý uveril, že napriek svojim obmedzeným možnostiam môže dokázať všetko. Čo všetko, to nevedel nikto z nich.

Revolúcia hráčov, ktorých nikto nepozná

Nikto o nich až do tohto roku nepočul. Hráči Leicesteru nie sú žiadne hviezdy, ale pozbieranci; kombinácia tých, ktorí sa nikdy nikde inde nepresadili, tých, ktorí loptu vždy radšej odkopnú ako prihrajú. Hráči z nižších líg, neznáme mená z bezvýznamných francúzskych klubov. Nie príliš drahí, nie príliš dobrí. Stretli sa, aby ligu zachránili, a namiesto toho ju vyhrali.

Hviezdy útočník Jamie Vardy hral ešte pred troma rokmi štvrtú ligu, jeho kariéra nikam nesmerovala, dnes je držiteľom rekordu: na jeseň dal gól v jedenástich zápasoch po sebe. Je rýchly a priamy, obrancov otravuje, kým neurobia chybu. Nie je technický, ako celý Leicester ho charakterizuje jediná vec – vôľa dokázať všetkým, že sa mýlili.

Ryiad Mahrez prišiel pred dva a pol rokom za sumu nižšiu ako dvojtýždňový plat Waynea Rooneyho. O Leicesteri nikdy predtým nepočul a najprv si myslel, že klub hrá rugby. Dnes je ligovým kráľom prihrávok, ak gól nedá Vardy, dá ho on. Bol vyhlásený za najlepšieho hráča ligy.

Oslavy v dome Jamieho Vardyho, kde mužstvo sledovalo zápas Tottenhamu:

CHAMPIONS!!!! pic.twitter.com/pFtvo5XUNx

— Christian Fuchs (@FuchsOfficial) May 2, 2016

A N’Golo Kanté? Každý mu hovoril, že ak nemá ani meter sedemdesiat, nemôže byť defenzívnym záložníkom a vlastne by mal zvážiť futbal ako taký. Do minulej sezóny sa ponevieral vo Francúzsku, teraz je srdcom obrovského úspechu a hrá za francúzsku reprezentáciu.

Všetci vedia, ako Leicester hrá: keď niekto získa loptu, jednou, maximálne dvoma prihrávkami ju pošle dopredu. Kopnite to na Vardyho, to je taktika, ktorá sa za celú sezónu nezmenila, a stále nikto nenašiel účinnú obranu.

Leicester má najnižšie držanie lopty v lige, vo väčšine negatívnych štatistík je v popredí. Veľa gólov nedáva, ale ešte menej dostáva, vždy sa nájde ktosi, kto tam ten jeden akosi dá. Claudio Ranieri našiel jedinú taktiku, ktorá mohla fungovať, hráči sú až neuveriteľne efektívni. Nemôžu hrať otvorený futbal, nie sú dosť dobrí, zato hrajú ako o život.

Titul, ktorý Leicester získal, je víťazstvom jedinej veci: nesmierneho odhodlania.

„Bože, nech sa to nikdy neskončí“

Nemusíte byť z Leicesteru, aby ste pochopili, čo titul pre fanúšikov znamená, internet je plný svedectiev:

„Šesťdesiat rokov chodím na City a za celý čas som nezažil nič, len sklamanie. Šesťdesiat rokov a teraz toto. Keď zomriem, zomriem ako šťastný človek.“

„Po zápase som sa rozplakal. Prišiel ku mne vnuk a spýtal sa ma, čo sa stalo. Žijeme najkrajšie chvíle v živote, povedal som mu.“ (fanúšik po zápase s Manchestrom City)

„Bože, prosím ťa, ak existuješ, nech sa to nikdy neskončí.“

King Power Stadium sa zmenil na miesto nabité nesmiernou energiou, kolektívnym odporom. Mesto, fanúšikovia a hráči sa vzbúrili voči logike, zákonom športu, sile peňazí, voči všetkému. A odmietli sa vzdať.

Celú sezónu sa čakalo na to, kedy sa Leicester City zlomí. Hráči sa zrania a unavia, začne prehrávať. Najprv sa to malo stať na jeseň, potom určite počas náročnej série zápasov cez Vianoce, potom už celkom určite niekedy v zime. Nestalo sa to, Leicester ligu vyhral. Nie je to len jeden víťazný zápas, žiadne dielo náhody, klub získal najviac bodov z 38 dlhých a únavných súbojov. Prehrať mal okolo 20 z nich, prehral tri.

Stále si to neviete predstaviť? Tu je kontext: kurz na víťazstvo SDKÚ vo voľbách bol 2500:1, kurz na víťazstvo Leicester City v anglickej lige 5000:1. Titul pre klub bol zhruba rovnako pravdepodobný ako ústavná väčšina pre SDKÚ.

Gól, ktorý rozhodol

Jediný symbolický moment zhŕňa celú sezónu. V domácom zápase s Liverpoolom, v jednom z tých, ktorý Leicester mohol prehrať a konečne naplniť každého očakávania, namiesto toho padol jeden z gólov sezóny.

Na jeho začiatku sa Leicester ako vždy bránil. Ktosi odkopol loptu kamsi do toho všeobecného priestoru, kde sa mohol nachádzať Jamie Vardy. Vysoký, neohrabaný odkop.

Jamie v tom priestore bol a rozbehol sa, diváci vstávali zo sedadiel. Lopta dopadla. Bol možno dvadsaťpäť metrov od brány, v pravom rohu a pokrytý obrancom, ktorý čakal, čo urobí ďalej. Nemal kam ísť.

Keď lopta dopadla, opäť sa vysoko odrazila, a predtým, ako sa druhýkrát dotkla zeme, ako si ktokoľvek vrátane obrancu mohol uvedomiť, čo sa ide stať, Jamie Vardy z dvadsiatich piatich metrov celou silou vystrelil.

https://www.youtube.com/watch?v=Lnncn1Hd3g8

Lopta preletela vysokým oblúkom ponad brankára, ktorý trochu povybehol. Hodil sa po nej márne. Skončila v bráne. Žiaden iný útočník by nič podobné neskúsil: núkalo sa množstvo iných, lepších a logickejších možností, každá z nich by ku gólu viedla s vyššou pravdepodobnosťou.

Jamie Vardy sa však rozhodol vystreliť, rozhodol sa staviť na tú pravdepodobnosť – možno 5000:1 – že dá gól. Vyhral. Triumf sebavedomia, odhodlania a srdnatosti. Mohli by sme ich nazvať anarchistami a futbalovými punkáčmi, ale ich titul je predovšetkým víťazstvom nesmiernej disciplíny. Celá akcia trvala päť sekúnd.

Bol to prvý gól zápasu, ktorý Leicester vyhral 2:0 a vyhral ho tak, ako všetky pred ním aj po ňom: vďaka odvahe, vďaka tomu, že hráči s trénerom uverili, že stratiť nemajú čo, môžu len získať. Prinajhoršom mohli predsa iba vypadnúť a splniť všetky očakávania. „City ťa nakoniec vždy sklame,“ pamätáte?

Namiesto toho sa rozhodli jednoducho to skúsiť, skúšať nikdy neprestali a na konci získali jeden z najmenej pravedpodobných titulov v dejinách futbalu. Prvý v kariére trénera Ranieriho, prvý pre všetkých hráčov okrem Roberta Hutha.

Hráči, ktorí nikdy nič nevyhrali, zaslúžene vyhrali najsledovanejšiu ligu na svete. A kým sa takéto zázraky dejú, vždy sa kdesi objaví ďalší Leicester City.