Monika Tódová
Tento týždeň to boli tri roky, čo Rusko napadlo Ukrajinu. Poslankyňa SaS Vladimíra Marcinková zdieľala status, v ktorom citovala ukrajinského otca, ktorého stretáva v škôlke: „Tu sa o tom až tak nehovorí, ale všetci moji priatelia v Európe, nielen Ukrajinci, už majú zbalené ruksaky. Aj vy si zbaľte. Majte doma ruksak pre každú osobu v domácnosti. Konzervy, voda, vysielačky, baterky na svietenie, deku, suché oblečenie a v aute vždy plnú nádrž.“ A ešte povedal, že vďaka tomu ruksaku a plnej nádrži žije, lebo sa hneď zbalil a odišli, keď došlo k útoku. Všetci jeho kamaráti sú buď na fronte, alebo mŕtvi. Dodal, že Rusi sa určite nezastavia na Ukrajine. Viacerých ľudí to vystrašilo. Treba mať zbalený takýto ruksak a vždy plnú nádrž?
Keď Rusi vo februári 2022 zaútočili, naozaj som vždy mal v aute plnú nádrž, nemal som ruksak. Moja predstava bola, že keby to bolo naozaj zlé, zoberiem rodinu, ženu a deti na hranicu a ja sa vrátim. Netvrdím, že by som v sebe našiel silu sa tak zachovať. Rozmýšľal som však podobným spôsobom a chápem, že ľudia o tom dodnes takto uvažujú, vzhľadom na aktuálne udalosti možno ešte intenzívnejšie.
Jeden z našich kolegov bol pred časom v Poľsku, vrátil sa a hovoril mi, že každý, s kým sa vo Varšave rozprával, a to boli racionálni ľudia, hovoril, že počíta s tým, že do troch-štyroch rokov bude veľká vojna s Ruskom. V Poľsku sú v tomto úplne ďalej ako my, aj štát sa k tejto alternatíve inak správa. Myslím si, že v tejto chvíli nie je potrebné mať pripravený ruksak ani plnú nádrž v aute. Ale ak to niekomu psychicky pomôže, tak je to v pohode. Treba čítať vývoj udalostí, a ak sa naozaj začne diať niečo veľmi zlé, tiež by som si natankoval. Nie som však fanúšikom toho, že všetci majú utiecť, niekto tých Rusov musí zastaviť.
Pred tromi rokmi to nebolo tak, že by sa to stalo zo dňa na deň. Nejaké týždne to už k tomu viac-menej smerovalo, nie?
Pred tromi rokmi bol vývoj postupný, trval niekoľko mesiacov a postupne sa zintenzívňoval. Mám kamarátov z Ukrajiny, poznal som ich už dávno predtým, ako sa začala invázia. Pozerali správy, vedeli, že invázia je na spadnutie, ale neodišli. Mám veľmi dobrého kamaráta, ktorý žije priamo v Kyjive, aj jeho rodičia. Mal som informácie, že je to naozaj vážne niekoľko dní predtým, písal som mu, povedz rodičom, nech sa zbalia a odídu. Informácie mali, ale odmietli odísť. Neverili, že sa to naozaj stane. A nielen obyčajní ľudia. Napriek spravodajským informáciám tomu nechcela do poslednej chvíle veriť ani časť ukrajinskej elity. Takéto situácie sa síce nestanú zo dňa na deň nečakane, ale v ľudskej povahe je, že do poslednej chvíle veríme v to lepšie a nepočítame s tým najhorším.
Ak nejakí odborníci hovoria o tom, či nám hrozí útok Ruska, tak skôr spomínajú, že Rusko bude pripravené zaútočiť napríklad na Nemecko či na Západ o 5 rokov. My sme oveľa bližšie. Ako o tom premýšľaš?
Som presvedčený, že Rusko by nezaútočilo o rok ani o päť rokov priamo na Slovensko. So Slovenskom má úplne iné plány, lebo vidí, že tu dokáže dosiahnuť svoje ciele aj bez toho, aby tu vojensky zaútočilo. V prípade vojny by tu Rusi útočili na vybrané ciele, ale zamerali by sa niekde úplne inde. Dnes na Ukrajine za ruskú armádu bojujú päťdesiatnici v zlom zdravotnom stave, naozaj veľkú časť ruskej armády tvoria takíto ľudia. Ruská armáda bojuje na tankoch zo 70., 80., ale už aj 60. a v niektorých prípadoch aj z 50. rokov. Nie je to armáda, ktorá by bola schopná v blízkom čase naozaj uvažovať o tom, že by zaútočila na NATO, Európu, Nemecko. Neviem si to predstaviť. To by sa mohlo stať len v situácii, keď
