Denník N

Adoptovali si dve rómske deti: Chvály sú prehnané, urobili sme to predsa kvôli sebe

Rodina Gálikovcov. Foto - Karol Sudor

Dieťa sa ti najskôr páči, potom ho miluješ a nakoniec by si zaň položil život, vravia Katka a Matej Gálikovci.

Než vyrazím do dedinky Opoj pri Trnave urobiť s Matejom Gálikom a jeho manželkou Katkou reportáž o adopcii detí, pýtam sa ho, aké darčeky priniesť ich dvom princeznám. Ako bezdetný sa cítim bezradný. Čo najviac poteší šesťročnú Alenku a 17-mesačnú Adelku?

Maťo ma zaskočí tým, že staršia miluje Frozen. Netuším, čo to je, či sladkosť, kniha, film alebo bábika, ale sľub je sľub, a tak vyrážam zohnať to. Predavačky sa mojej naivnej otázke všade smejú, ale Maťo radil dobre. Dozvedel som sa síce, ako veľa som zmeškal zo sveta rozprávok, malá Alenka však zvýskla od radosti.

Je mimoriadne kontaktná, ako nového kamaráta ma za odmenu hneď pozvala na dvor zaskákať si na trampolíne. Že s mojou hmotnosťou by o ňu prišla už po prvom skoku, som jej vysvetľoval márne.

Maťo pochádza z Brezna, má 35 rokov, maturoval vo Francúzsku, vyštudoval hospodársku informatiku na Ekonomickej univerzite, roky pracoval v trnavskej automobilke a teraz je jedným z prvých manažérov chystaného závodu Jaguar Land Rover. Na starosti má oblasť odmeňovania a benefitov.

Katka je o rok mladšia, pochádza z Trnavy, kde na univerzite vyštudovala sociálnu prácu. V PSA Peugeot Citroën rieši sociálne vzťahy. Rodinu dopĺňa adoptovaná Alenka, psík Roxy a už aj malá Adelka, hoci u tej ešte proces adopcie prebieha.

Rodina Gálikovcov. Foto – Karol Sudor
Rodina Gálikovcov. Foto – Karol Sudor

Srdce neposkytlo alternatívu

Sú spolu od roku 2007, brali sa o dva roky neskôr. Plánovali vlastné deti, Katkin zdravotný stav to však zmenil. Má vážne choré srdce, už v útlom detstve jej ho päťkrát operovali.

Dnes ide o relatívne rutinné zákroky, pred 30 rokmi také neboli. V dôsledku piatich kombinovaných porúch je jej srdce slabšie, čo má vplyv aj na fyzickú výdrž. „Podobné deti sa kedysi nedožívali ani šiestich rokov,“ začína vysvetľovať Katka.

V roku 2009 tesne pred svadbou dokonca skolabovala. „Volá sa to náhla srdcová smrť, prežije to asi len päť až sedem percent postihnutých aj so zásahom lekára,“ dopĺňa ju Maťo.

Odvtedy má Katka v tele voperovaný kardiodefibrilátor, ktorý by jej mal v prípade ďalšieho kolapsu zachrániť život.

Hoci na pohľad pôsobí zdravo, tehotenstvo a pôrod by boli rizikom. Nemusela by to prežiť. „Jeden lekár nám vravel, že môžeme mať vlastné dieťa, druhý pri tomto nápade zdúpnel, tak sme radšej neriskovali,“ hovorí Maťo.

Podľa Katky majú mnohí chlapi s uvedomením si toho, že nebudú mať biologických potomkov, problém. „Potrebujú sa s tým vyrovnať. Maťo neváhal ani sekundu. Skôr ja som v sebe musela riešiť, že pôvodne som chcela prejsť klasickým tehotenstvom, pôrodom a starostlivosťou o malé bábo.“

Aj kamaráti sa ich v dobrom pýtali, či im neprekáža, že dieťa nebude mať ich gény či krv. „Asi je teda prirodzené, že to ľudia riešia, len ja s Katkou sme v tomto asi výnimky. Navyše, naše biologické dieťa by zdedením našich génov nebolo oveľa lepšie, keďže obaja sme boli v detstve riadne uplakaní,“ smeje sa Maťo.

Osvojení nie je na Slovensku veľa. Po roku 2000 to bolo ročne vyše 250 prípadov, no v posledných rokoch počet klesol pod dvesto, v roku 2014 na 151. Počet žiadateľov pritom každoročne stúpa a v roku 2014 o adopciu žiadalo 1291 párov.

Hoci sa na Slovensku rodí stále menej detí, tých, ktoré nežijú vo vlastných rodinách, je stále viac. V roku 2014 ich bolo 14-tisíc. Aspoň sa však znižuje pomer detí v detských domovoch a už 60 percent ich žije v náhradných rodinách.

Alenka Gáliková. Foto - Karol Sudor
Alenka Gáliková. Foto – Karol Sudor

Príprava na cudzie dieťa

Maťo a Katka dnes ani nevedia, kto prišiel prvý s myšlienkou, aby si dieťa adoptovali. Rovno si dali na úrade žiadosť a absolvovali povinnú prípravu.

„Tá sa dá urobiť priamo cez úrad, v organizácii Návrat alebo v Úsmeve ako dar. Úrad sme zavrhli, lebo sme sa báli, že to bude príliš formálne a suché. Vybrali sme si Úsmev ako dar,“ hovorí Maťo.

Hoci navonok môže takáto príprava na prijatie cudzieho dieťaťa vyzerať ako formalita, v skutočnosti ide o dôležitý moment v celom procese. Priznáva to aj Maťo.

„Trvalo to tri mesiace, na trojhodinové stretnutia sme chodili raz týždenne. Je to skvelá cesta, ako pripraviť ľudí na náhradnú rodičovskú starostlivosť. Veľmi nám pomohla, páčilo sa nám, ako bola obsahovo vystavaná, navyše sme sa stretávali s pármi, ktoré prechádzali tým istým.“

 

Programom ich sprevádzali sociálni pracovníci, rodičia, ktorí už prešli adopciami, „ale aj fantastický psychológ. Je to veľmi interaktívne, veľa sa pýtaš, nakoniec sa to uzavrie spoločným sedením, kam si zavoláš aj známych a rodinu.“

Katka to potvrdzuje. „Príprava je dobrá aj na to, aby sme zistili, či sme s adopciou naozaj vyrovnaní. Boli tam aj chlapi, na ktorých bolo vidieť, že to tak nie je, že tam prišli najmä kvôli manželkám.“

Ľudia z Úsmevu ako dar záujemcov pozorujú a na konci vedia povedať, či sú pripravení. „Niekomu odporučia, aby s adopciou ešte počkal. Istý pár si to potom aj priznal a cúvol.“

Adelka má 17 mesiacov. Foto – Karol Sudor
Adelka má 17 mesiacov. Foto – Karol Sudor

Dieťa to musí vedieť od začiatku

Podľa Katky najdôležitejšou informáciou, ktorú si z prípravy odniesla, je fakt, že dieťa musí od začiatku vedieť, že je adoptované.

„Bez ohľadu na vek. Keď s tým vyrastá, je to preň prirodzenejšie. Naša šesťročná Alenka už odmalička vie, že je adoptovaná Cigánka. Berie to ako normálnu vec, hoci tomu nerozumie z pohľadu dospelého človeka.“

Na začiatku jej vysvetlili, že sa nenarodila z bruška, ale zo srdiečka, postupne jej primeranou formou dávkujú aj ďalšie informácie. „Je si vedomá, že sa narodila inej tete, už sa dokonca pýtala, ako sa volá, ako vyzerá, či má aj iné deti a podobne.“

Gálikovci o jej biologickej mame vedia len krstné meno, rok narodenia, približnú lokalitu, kde žije, že má ešte dve staršie deti, o ktoré sa relatívne stará, a že ide o Rómku nižšieho vzrastu. Dočítali sa to v spise. Alenky sa vzdala hneď po narodení, jej otec je neznámy.

Naopak, Alenkina biologická mama o tom, kde jej dcéra skončila, netuší a ani na to nemá nárok. Ak by sa Alenka vo vyššom veku rozhodla vyhľadať ju sama, musela by zájsť na úrad. „Rozhodne by sme jej v tom nebránili. Nevidíme na to najmenší dôvod.“

Alenka s otcom. Foto – Karol Sudor
Alenka s otcom. Foto – Karol Sudor

Čo na to okolie?

Keď sa okolie Gálikovcov dozvedelo, že si idú adoptovať dieťa, reagovalo veľmi dobre. „Moji rodičia na to asi vzhľadom na moje zdravie boli pripravení odmalička,“ vraví Katka.

U Maťa to tiež prebehlo bez problémov, rodičia aj vzdialenejší príbuzní adopciu považovali za normálnu. A aj keby tam bolo nejaké chvíľkové zaváhanie, je si istý, že všetky zábrany by padli, len čo by malú uvideli na prvej návšteve.

Pridáva aj pocity, ktorými ako adoptívny otec prechádzal. „Dieťa ti dá takú silnú spätnú väzbu, že najskôr sa ti páči, potom ho miluješ a nakoniec by si zaň položil život.“

Katka zase priznáva drobné počiatočné obavy. „Možno som sa trochu bála, či Alenku budem ľúbiť ako vlastnú, keď však prišla k nám, bolo všetko jasné. Je naša.“

Adelka s maminou Katkou. Foto – Karol Sudor
Adelka s mamou Katkou. Foto – Karol Sudor

Ako našli Alenku

Pár, ktorý má záujem o adopciu, si na začiatku stanoví kritériá. Väčšina otvorene uvedie, že chce zdravé dieťa nerómskeho pôvodu s tým, že musí ísť o čerstvé novorodeniatko.

„My sme si dali jedinú podmienku – aby to bolo dieťa s vekom do pol roka. Pôvod a zdravie sme neriešili, hoci sme si boli vedomí, že vážne postihnuté dieťa by sme asi nezvládli.“

Zdravie ako kritérium neuvádzali aj preto, lebo zdravotné problémy má väčšina nechcených detí „len preto, že ich oveľa viac sledujú a podchytí sa každá maličkosť,“ vraví Maťo.

Aj v Alenkiných papieroch bolo, že ju operovali na srdce, má cysty na obličkách aj niečo s uchom. „Keby sme trvali na zdravom dieťati, čakali by sme oveľa dlhšie, hoci v podstate žiadne vážne problémy nemá. Koniec koncov, podobné cysty máme možno aj my, len o nich nevieme. Navyše, Alenke zmizli.“

Manželia zo začiatku vtipkovali, že ak si vezmú rómske dieťa, možno sa bude volať Winnetou alebo Šeherezáda. „Pôvodu sme sa nebáli, lebo sme vedeli, že kedykoľvek môžeme odmietnuť. Povedali sme si, že uvidíme,“ vravia obaja.

Maťo ľudí, ktorí rómske deti odmietajú, neodsudzuje. „Som z Brezna, kde je Rómov veľa a s mnohými sú problémy. Ak niekto žije pri osade, nebodaj ho napadli či okradli, chápem jeho rozhodnutie. Iná vec je, že mnohí takú skúsenosť nemajú a je to len o predsudkoch.“

Reči o rómskych génoch, ktoré sa vraj raz určite prejavia, ich netrápia. „Už teraz sa nám potvrdilo, že Alenka čosi zdedila. Hoci od narodenia vyrastala v profesionálnej rodine, je temperamentná a hlučná. Rozhodne sa však nenarodila s tým, že je zlodejka, ktorá kradne. Celé je to len problém vzorov v rodine,“ zvážnie Maťo.

Zaujímavé je, že keď sú s Alenkou niekde na nákupoch a okolo sú Rómovia, tí sa jej hneď prihovárajú a ona s nimi tiež debatuje. „Akoby vzájomne cítili, kto je kto. Vznikajú z toho milé situácie.“

Alenka nedávno prišla zo škôlky s informáciou, že Cigáni sú zlí ľudia. „Museli sme jej vysvetliť, že dobrí a zlí sú aj medzi Cigánmi, aj medzi bielymi. Vymenovali sme jej príklady, pozitíva aj negatíva. Pochopila a odvtedy je spokojná,“ pridáva Katka.

Rodina Gálikovcov. Foto – archív M. G.
Rodina Gálikovcov. Foto – archív M. G.

Musí to zavibrovať

Gálikovci skončili prípravu na adopciu v júni 2010, v auguste ich zapísali do poradovníka a v októbri im telefonicky ponúkli prvé dieťa. „Šlo o chlapca so smrteľnou chorobou. Na to sme si, žiaľ, netrúfali.“

Celý proces hľadania dieťaťa prebieha nasledovne – z úradu záujemcom zavolajú, že majú k dispozícii právne voľné dieťa, a poskytnú im základné informácie – či ide o chlapca, dievča, aký má vek a zdravotný stav. Pár sa vtedy musí rozhodnúť, či sa chce prísť osobne pozrieť aj na spis, fotografie a video.

Druhý telefonát úradu sa týkal malého Róma. Vtedy sa už zašli pozrieť aj do spisu na rodinnú anamnézu a fotografie s videom, vnútorne ich to však neoslovilo. Je to pritom chvíľa, keď sa pár musí rozhodnúť, či pôjde do takzvaných interakcií, teda či sa chce stretnúť s dieťaťom naživo.

„Na príprave nás učili, že to, ktoré dieťa k nám patrí, vycítime už z fotografií. Musí to medzi vami zavibrovať. Neskôr, pri stretnutí, vám to dieťa dokonca musí voňať,“ hovorí Katka a inak racionálny Maťo prikyvuje. „Je to zvláštna alchýmia, ktorej som nechcel veriť, ale funguje to.“

A práve počas tejto návštevy úradu sa udial zázrak. „Druhá úradníčka tam práve spracúvala Alenkin spis. Mala deväť mesiacov. Pani ešte opatrne hovorila, že ani nevie, či nám môže ukázať fotografiu, lebo nebola právne voľná, a dodala aj to, že mala operované srdiečko.“

Lenže uvideli fotku a bolo rozhodnuté. „Obaja sme ihneď vedeli, že ju chceme,“ spomína Maťo.

Alenka s Adelkou. Foto – Karol Sudor
Alenka s Adelkou. Foto – Karol Sudor

Skvelí úradníci a pomalé súdy

Gálikovci dnes vravia, že v rámci celého procesu sa báli iba úradníkov. „Všetci nás strašili, aké kontroly v domácnostiach robia, koľko papierovania všetkému predchádza. Osobné skúsenosti s nimi sú však len dobré.“

Domov ich prišli pozrieť dvakrát na pár minút, dokonca sa vopred ohlásili. „Všetci úradníci, ľudia z profesionálnych rodín, psychológ aj ľudia z Úsmevu ako dar nám boli veľmi nápomocní,“ vraví Maťo.

O niečo horšie to bolo so súdmi, ktoré kapacitne nestíhajú, hoci deti majú riešiť prednostne. Súdy musia prebehnúť až tri – prvý zabezpečí takzvanú právnu voľnosť dieťaťa po tom, ako sa ho matka vzdá.

„Dovtedy dieťa ani nemôžete stretnúť, lebo ešte nie je voľné. U Alenky tento proces trval neuveriteľne dlho – až deväť mesiacov. Paradoxne nám to vyhovovalo, lebo len vďaka tomu meškaniu sme na ňu narazili. Treba však priznať, že pre samotné dieťa je taká dlhá lehota stratou času a sudcovia by ju nemali dopustiť,“ dodáva Katka.

Keď sa dieťa právne uvoľní a nájdu sa záujemcovia oň, nasledujú takzvané interakcie. Pár sa s dieťaťom stretne a začína si ho z profesionálnej rodiny brávať k sebe na víkendy. Ak si sadnú, rodičia podajú na súd žiadosť o predosvojiteľskú starostlivosť. Gálikovci tak urobili už po pár víkendových návštevách.

Ako Alenka reagovala na interakcie? „Najskôr sa netešila, prvú návštevu u nás preplakala, lebo nás nepoznala. Doma sa cítila v profesionálnej rodine. Postupne sa to však menilo, až sa to otočilo a nechcela od nás odísť,“ vraví Katka.

Rozhodnutie druhého súdu znamenalo, že Alenka už mohla vo svojej novej rodine ostať natrvalo. „Žena alebo muž už môžu ísť na materskú, o dieťa sa starajú ako o vlastné. Stále však má svoje pôvodné priezvisko, ktoré nemôžeš zmeniť,“ vysvetľuje Maťo.

To príde, až keď prebehne tretí súd, ktorý rozhodne o definitívnom osvojení. „Žiaľ, aj tu sme mali horšiu skúsenosť, pretože zasadol o niekoľko mesiacov neskôr, než mal. V každom prípade, odvtedy bola Alenka definitívne naša.“

Alenka s mamou Katkou. Foto – Karol Sudor
Alenka s mamou Katkou. Foto – Karol Sudor

Druhé dieťa

Nad druhým dieťaťom rodina uvažovala dlhšie, nakoniec rozhodla práve malá Alenka. „Je na nej veľmi vidieť, že má rada okolo seba ľudí, a tak sme pochopili, že potrebuje súrodenca.“

Tentoraz sa však od podania žiadosti až rok a pol nič nedialo, nik sa neozýval, hoci podmienky ešte zmäkčili – akceptovali by dieťa až do veku jedného roka.

Prvú ponuku nakoniec zase odmietli, lebo to medzi nimi nezarezonovalo. Koncom roka 2015 už boli zmierení, že z toho nič nebude, keď zrazu z úradu volali, že majú voľné dievčatko.

„Adelkin príbeh bol podobný tomu Alenkinmu s tým rozdielom, že matka sa jej nevzdala pri pôrode, ale až keď mala osem mesiacov. Len nám ukázali jej fotku a nebolo o čom. Bola taká nádherná, že sme do toho rovno šli.“

Adelka však ešte do rodiny celkom nepatrí. Maťo s Katkou si ju brávajú na víkendy a čakajú, kedy súd rozhodne, aby u nich mohla ostať natrvalo. Spis si medzi sebou prehadzujú dva rôzne súdy, a tak musia čakať.

„Snáď už v lete bude naša. Je vo veku, keď veľmi vidieť, že by mala žiť na jednom mieste,“ hovorí Maťo. Katka už má za seba v práci náhradu, aby mohla odísť na materskú hneď po rozhodnutí súdu.

Alenka s ocinom Matejom. Foto – Karol Sudor
Alenka s ocinom Matejom. Foto – Karol Sudor

Najradšej sa ľutujem s mamou

Alenka dnes už sedemnásťmesačnú Adelku berie ako vlastnú sestru a, samozrejme, vie, že aj ona je adoptovaná. Keď ju každú nedeľu musia vrátiť späť do profesionálnej rodiny, Alenka s humorom vraví, že ide na „varovku“.

Alenka ma berie k hraciemu domčeku na dvore, predstavuje mi psíka, chvíľu si pri nás kreslí, aby opäť začala skákať na trampolíne. Popri tom mi stíha vysvetľovať, čo ju najviac baví.

„Jasné, že aj telka, ale rada sa vonku hrám s Roxynou, a keď je doma, tak aj s Adelkou. Chodíme na ihrisko na preliezačky, hojdačky a šmykľavku.“

Svoje prvé interview vyšperkuje vtipne. „A najradšej sa ešte ľutujem s maminou.“ Chce tým povedať, že sa s ňou najradšej objíma. Hneď to aj predvedie, aby potom prešla „ľutovať“ ocina.

Do toho vraví, že „najradšej má slížikovú polievku a ryžu s mäskom. A cestovinky.“ Pochváli aj babku z Trnavy a starkú z Brezna, pričom mi nezabudne dôkladne vysvetliť, kto je kto. „Moja mamina je dieťatko babky a ocino je dieťatko starkej.“

Alenka a Adelka s otcom Matejom. Foto – Karol Sudor
Alenka a Adelka s otcom Matejom. Foto – Karol Sudor

Nik nechce veriť, že nie sú jeho

Keď sa Gálikovci niekam vyberú, nik netuší, že deti nie sú ich vlastné. Tak veľmi sa totiž obe dievčatá ponášajú na Maťa. „Keď prezradíme, že sú adoptované, stretávame sa len s peknými reakciami. Ešte krajšie sú, keď ľudia zistia, že sú to Rómky a my nie sme Rómovia.“

Maťo priznáva, že sa to dobre počúva, chvály však považujú za prehnané a nezaslúžené. „Urobili sme to predsa kvôli sebe, teda egoisticky. Chceli sme mať deti, a keď to nešlo inak, vzali sme si tie, čo iní odmietli. Nebrali sme to tak, že ideme dvom dievčatám zachrániť život. Jednak to nebolo treba, pretože v profesionálnych rodinách sa majú dobre, jednak by si ich skôr či neskôr vzal niekto iný.“

Katku mrzí, že stretli aj pár, ktorý nechcel rómske dieťa len preto, lebo obaja pochádzajú z nejakého regiónu, kam sa plánujú vrátiť. „Cez ich rodiny by to vraj neprešlo, lebo Cigánov je tam málo.“

Aj pre Maťa to bol smutný dôvod. „Ak je ich tam málo, logicky s nimi nemôžu mať vlastné skúsenosti ako trebárs ja v Brezne. Nie som si istý, či to nebolo len alibi pre ich vlastné rozhodnutie.“

Alenka s Roxym. Foto – archív M. G.
Alenka s Roxym. Foto – archív M. G.

Pomôžu aj iným

Gálikovci s touto reportážou súhlasili, lebo chcú povzbudiť aj iných ľudí, aby sa nebáli adoptovať si deti vrátane rómskych. Teší ich, že niektorých už motivovali a kritérium pôvodu zavrhli.

Dvakrát ich už dokonca zavolali na prípravy iných párov v Úsmeve ako dar, kde záujemcom odpovedali na všetky otázky a vyvracali ich pochybnosti.

„Vždy sme vzali aj Alenku a bolo vidieť, ako niektoré páry prehodnocujú postoje k rómskym deťom. Máme radosť, že robíme ambasádorov práve rómskym adopciám,“ hovorí Maťo a rovnakú ponuku má aj pre čitateľov Denníka N.

„Ktokoľvek bude mať záujem, môže ma kontaktovať cez Facebook, prípadne cez autora článku. Porozprávame sa a prípadne ho pozveme aj k nám na návštevu, aby videl, ako žijeme. Ak to niekomu pomôže v rozhodnutí, radi k tomu prispejeme.“

 

Teraz najčítanejšie