Jeho slovník sa stal bestsellerom: Aj nadávka ukazuje, ako sa vyvíjal jazyk

ĽUBOR KRÁLIK (48) je slovenský jazykovedec, ktorý sa špecializuje na etymológiu, teda výskum pôvodu slovenskej a slovanskej slovnej zásoby. Pracuje v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra. Odmieta presne odpovedať na otázku, koľkým jazykom rozumie a koľko ich aj ovláda; faktom však je, že počet jazykov, v ktorých sa orientuje, presahuje dvadsať. 

Na etymologickom slovníku ste s prestávkami pracovali od roku 1998, je to tak?

Áno. Keď sa rozhodlo, že chcem robiť na takomto slovníku, začal som na to zháňať peniaze. V roku 1998 som získal prvý grant, skromný, ale predsa, od agentúry VEGA. Na slovníku som pracoval, popri ďalších úlohách, do decembra 2015, čiže zhruba tých sedemnásť rokov.

Ako vyzerá ten moment, keď si človek povie: keď dnes začnem, za sedemnásť rokov mám hotovo?
Nie je to veľmi jednoduché. Etymológia bola u nás, žiaľ, dosť zanedbaná disciplína. Vy by ste si možno povedali – treba urobiť slovník, tak nech si niekto sadne a urobí ho. Na to však potrebujete mať knižnicu s príslušnou odbornou literatúrou. Potrebujete minimálne etymologické slovníky slovanských, ale aj iných jazykov. Keďže tento odbor sa na Slovensku systematicky nebudoval, ukázalo sa, že veci, ktoré tu mali byť, tu jednoducho neboli. A peňazí, napríklad na nákup prepotrebných kníh, bolo naozaj málo.

Kde ste ich zháňali?

Mal som výhodu, že v roku 1998 sa mi podarilo získať štipendium od nadácie automobilky Volkswagen, ktorá mala v 90. rokoch špeciálny program na podporu spoločenských vied vo východnej Európe, ktoré potrebovali prekonať určité zaostávanie. Tam zapadla aj naša etymológia. Veď dôkazom, že máme čo doháňať, bolo, že u nás nikdy nevyšiel samostatný slovenský etymologický slovník. Vďaka tomu som bol pol roka v Nemecku, kde som si mnohé potrebné knihy prácne oxeroxoval. Navyše som od nadácie získal päťtisíc vtedajších mariek na to, aby som pre ústav zakúpil ďalšiu literatúru. To bola veľká pomoc.

Pri práci na slovníku ste začali na spojke a. Človeku to príde aj logické. Dá sa začať aj inak ako podľa abecedy?

Začínal som síce od a, ale nedá sa povedať, že by som postupoval striktne abecedne. Počas práce sa veľmi často ukázalo, že to-ktoré heslo nemôžem dokončiť, lebo potrebujem vedecké dielo, etymologický slovník či odbornú monografiu, ktoré som v tom čase nemal k dispozícii. Mnohé veci treba overovať vo všeobecne uznávaných prácach, nestačí ich len mechanicky preberať z druhej ruky. Preto som mal veľa výrazov dlho rozpracovaných a dokončoval som ich priebežne.

Takže ste si sem-tam dali pauzu a išli ste na ďalšie slovo.

Áno. A stávalo sa aj to, že som v priebehu tých rokov natrafil na heslo, ktoré som už vypracoval niekoľko rokov predtým, ibaže s časovým odstupom som ho musel prepracovať, niekedy aj zmeniť etymologický výklad.

Skúsme vysvetliť, ako pátrate po pôvode slov. Laicky: čo je váš Google, do ktorého každé slovo hodíte ako prvé?

V prvom rade, na začiatku si musíte vytvoriť takzvaný heslár, teda predbežný zoznam hesiel, ktoré chcete spracovať. Ten sa síce môže dopĺňať a meniť, ale na začiatku ho mať musíte. V mojom prípade heslár vychádzal z Krátkeho slovníka slovenského jazyka. Keďže etymológia bola u nás v takom stave, v akom bola, od začiatku som vedel, že nie je reálne uvažovať o vypracovaní nejakého podrobného, mnohozväzkového etymologického slovníka.

Tu možno odbočím. Váš slovník, ktorý má inak sedemsto strán, sa volá Stručný etymologický slovník slovenčiny. Ako by vyzeral a čo by v ňom bolo, ak by nebol „stručný“?

Stačí sa pozrieť napríklad na bulharský etymologický slovník, ktorý má teraz sedem zväzkov a ešte minimálne dva pribudnú, pričom každý zväzok má stovky strán. Slovenský slovník by vyzeral podobne. Obsahoval by kompletnú slovnú zásobu súčasného spisovného jazyka, k tomu slovnú zásobu staršieho jazyka, teda i slová z Bernolákovho slovníka a z Historického slovníka slovenského jazyka, aj slovnú zásobu nárečí. Navyše by každé heslo obsahovalo množstvo odkazov na ďalšiu odbornú literatúru.

Váš slovník teda obsahuje slová zo súčasnej slovnej zásoby.

Áno, nejde o prísne či „tvrdo“ vedecký, ale o populárno-vedecký slovník. To však neznamená, že nemá vedeckú úroveň. Ide skôr o formu, akou prináša etymologické výklady. Ja som sa snažil, aby sa doň dokázal začítať aj predstaviteľ širšej kultúrnej verejnosti.

A teraz sa vráťme k otázke. Máte heslár slov. Kde začínate pátrať po ich pôvode?

Krátky slovník slovenského jazyka dokumentuje stav slovnej zásoby v druhej polovici 20. storočia. Pri etymológii nás, samozrejme, zaujíma, ako slovo vyzeralo v minulosti. Ak sa pozriete do môjho slovníka, nájdete pri heslových výrazoch údaj, v ktorom storočí sú doložené. Preto som sa vždy pozrel, či je to slovo doložené aj vo výkladovom Slovníku slovenského jazyka z rokov 1959 až 1968, potom v Kálalovom slovníku z roku 1923 a ďalej som pátral v slovníku Antona Bernoláka. Staršie obdobia zase zachytáva Historický slovník slovenského jazyka, ktorý uvádza aj významy, ktoré mali slová v minulosti a dnes ich už napríklad nemajú. No a ďalej som využíval Slovník slovenských nárečí. Na základe toho už som vedel zostaviť istú vývinovú postupnosť.

Zároveň ste však museli overovať, či slovo nemá pôvod v inom jazyku.

Áno. Keď slovo spracúvate v rámci slovenčiny, zisťujete aj to, či nemalo v minulosti inú formu. Ako príklad môžeme spomenúť slovo huncút, ktoré je v staršom jazyku doložené v podobe huncvut i huncfut. Táto staršia forma už naznačuje nemeckú etymológiu, teda že ide o prevzatie z nemeckého Hundsfott, ktoré pôvodne označovalo pohlavný orgán suky. Podobne – z hľadiska formálneho aj významového vývinu – dokumentujete jednotlivé slová a potom sa snažíte vysvetliť ich pôvod.

Čiže hľadáte aj v slovníkoch iných jazykov.

Áno. Využívate etymologické slovníky súčasných slovanských jazykov, ako aj slovníky praslovančiny, ktoré vydávajú Poliaci a Rusi. A, prirodzene, nemôžete zostať len pri slovanských jazykoch. Neraz musíte siahnuť po nemeckom etymologickom slovníku, ktorého prvé vydanie vyšlo, mimochodom, už v roku 1883, a takto pokračovať v iných jazykoch.

Váš slovník recenzovali Tomáš Ulej a Martin Mojžiš. Obaja priznali, že si medzi prvými v slovníku nalistovali nadávky a vulgarizmy. Skúsme najprv vysvetliť, prečo do slovníka patria.

Ťažko povedať. Uvedomujem si, že je to istým spôsobom kontroverzná téma. Uvažoval som, či ich do slovníka zaradím alebo nie, a nakoniec som sa rozhodol ich zaradiť. Ako to riešia autori iných slovníkov, ponechám, prirodzene, na nich. No objektívne povedané, aj nadávka či vulgarizmus je jazykový fakt. Ako jazykovedec mám trocha privilegovanejšie postavenie v tom zmysle, že sa od tohto jazykového materiálu viem odosobniť. Ak som tam takéto slovo uviedol – s upozornením na jeho štylistické zafarbenie a s etymologickým výkladom – ešte to neznamená, že ho sám aktívne a s potešením používam. Mnohé nadávky majú svoju históriu, nie sú vecou posledných dvadsiatich rokov, a aj na nich môžeme vidieť, ako sa jazyk vyvíja.

Čiže pristupujete k nim chladne vedecky, lebo sú súčasťou slovnej zásoby, a nie je vaša vina, že tam sú.

Asi tak. Môžete pokojne napísať, že ich považujem za jazykový fakt. Okrem toho sú to slová, ktoré sú neraz etymologicky zaujímavé a dali sa spracovať na pomerne rozumnom priestore.

Ako rýchlo ste prišli na to, že jeden z najpoužívanejších vulgarizmov (na písmeno k) súvisí so slovom kura, znamenajúcim „sliepka“?

To je výklad, ktorý ľahko nájdete vo všeobecne uznávaných etymologických slovníkoch, veď podobné slová poznajú aj iné slovanské jazyky. Samotný výraz je už praslovanský, pôvodne tiež znamenal „sliepka“. Význam „pobehlica“ je až druhotný. Ako presne vznikol, nevieme, je však zaujímavé, že rovnaký významový posun nastal aj vo francúzštine – francúzske výrazy poule či cocot(t)e označujú nielen sliepku, ale druhotne aj ženu voľných mravov.

Zamýšľate sa pri zaraďovaní slov nad tým, že vzbudzujú isté kontroverzie? Napríklad som sa dočítal, že slovo fízel podľa jedného výkladu pochádza z nemeckého Fießel, čo je argotové označenie pasáka prostitútok. Potrebuje jazykovedec aj nejakú odvahu, aby toto do slovníka napísal?

Nemyslím si, že by to slovo malo nejaký kontroverzný pôvod. Zrejme tu v minulosti nastal významový posun, obidve slová spája možný spoločný význam „dohliadať“. Keď ste vraveli o kontroverznosti, asociujem si ju skôr s jednoznačnými vulgarizmami. No aj na tomto výraze vidno, aký zaujímavý pôvod vedia slová mať, v akom prostredí vznikajú a že nepadajú zo vzduchoprázdna. A tiež to ukazuje, ako sa slová z jednej sféry spoločenského života vedia presunúť do iných sfér. Príkladom sú aj výrazy z lekárskeho prostredia, napríklad kretén.

Keď som sa s kolegom bavil o vašom slovníku, zaujalo ho slovo veranda. Pri tomto hesle sa píše, že pochádza z anglického verandah, ktoré Angličania prevzali z indických jazykov a domorodé obyvateľstvo v Indii ho zasa prevzalo z portugalského varanda. Aký častý je takýto „cestovateľský“ pôvod slov?

Výklad anglického verandah som prevzal z oxfordského etymologického slovníka angličtiny. Podobné migrácie sa zväčša týkajú kultúrnych termínov. Na ilustráciu uvediem tri slová z oblasti odievania – doma nosíme župan, z ľudového oblečenia poznáme jupku a už od 15. storočia máme doloženú šubu ako druh kožušinového kabáta. Všetky tri výrazy majú pôvod v arabčine, k nám sa dostali zrejme cez Stredomorie rôznymi cestami a v rôznych obdobiach. Veľmi zaujímavé sú aj takzvané spätné prevzatia: klasickým príkladom je slovo gazda, ktoré sme síce prevzali z maďarčiny, ale maďarčina ho predtým prevzala zo slovanských jazykov.

Ľudovít Štúr považoval Indiu za pravlasť Slovanov, mnohé gramatické princípy v našom jazyku odvodzoval od sanskritu. Narazili ste na veľa našich slov, ktoré majú pôvod v indických jazykoch?

Povedal by som asi toľko: ak sa takéto úvahy objavovali v Štúrových časoch, išlo tu skôr o slová zachované ešte z indoeurópčiny, z ktorej sa neskôr vyvinuli aj indické jazyky, aj praslovančina. Možno to ilustrovať napríklad starými príbuzenskými termínmi. V sanskrite máte výrazy ako bhrátá, mátá, ktorým zodpovedá naše brat, mater. Inými slovami, ide o slová, ktoré sú pôvodné či domáce v obidvoch jazykoch a nemožno tvrdiť, že boli prevzaté z jedného do druhého. Prevzatia indického pôvodu sú slová typu kuli či karí – tento názov korenia sme však prevzali anglickým prostredníctvom z tamilčiny, čo je jazyk, ktorým sa síce hovorí v Indii, nejde však o jazyk patriaci do indoeurópskej jazykovej rodiny.

Prečítajte si

Štúr veril, že pochádzame z Indie

Aké heslá sa vám robili najľahšie?

Výrazov, kde viete úplne stopercentne, odkiaľ pochádzajú, až tak veľa nie je. Z tohto hľadiska sú azda najvďačnejšie niektoré vedecké termíny. Presne sa vie, že príslušné slovo zaviedol dajme tomu v roku 1930 ten či onen vedec a prvýkrát ho použil v konkrétnej publikácii. Keď som počas práce na etymologickom slovníku sedel nad dvadsaťzväzkovým Oxford English Dictionary ako výkladovým slovníkom s podrobnou dokumentáciou, vždy sa mi veľmi páčilo, keď som ako prvý doklad na hľadané slovo našiel nejaký citát významného vedca či vynálezcu, napríklad z roku 1850, ktorý znel: „A preto navrhujem, aby môj objav bol pomenovaný tak a tak.“

To ste potom mali robotu hotovú.

Presne tak, takpovediac raz a navždy. No i pri takýchto slovách sa môže stať, že neskôr váš kolega v archívoch vypátra, že ktosi navrhoval nejaké podobné pomenovanie už o desať rokov skôr. Veľmi vďačné z hľadiska jednoznačnosti výkladu sú aj slová, ktoré boli evidentne prevzaté. Ak máte slovo hochštapler, viete bez väčšej námahy povedať, že pochádza z nemčiny.

V tomto kontexte je asi slovo robot, o ktorom sa vie, že ho zaviedol Karel Čapek, pri práci pre slovník rýchlo vybavené, nie?

Áno, no práve robot je trochu komplikovanejší. V slovenskom prostredí sa traduje, že Čapek sa tu inšpiroval slovenským slovom robota. Keď som však písal to heslo, zistil som, že také slovo pozná aj čeština. Stačí sa pozrieť – dá sa aj na internete – do Příručného slovníka jazyka českého, ktorý uvádza české robota vo význame „nútená práca poddaných na majetku vrchnosti“, prenesene „práca vôbec, najmä ťažká, lopota, drina“. Znamená to, že Čapek mal asi dosť príležitostí poznať toto slovo z českého prostredia, a nedá sa povedať, že ho musel prevziať práve zo slovenčiny.

Do akej miery máte svoj slovník v hlave? Dokážete ihneď povedať o každom slove, aký má pôvod?

Asi nie. Slov, ktoré som musel spracovať, nebolo málo a človek nie je počítač. No niektoré slová v pamäti zostanú, najmä ak zistenie, ku ktorému som dospel, bolo prekvapením i pre mňa samotného. Týkalo sa to najmä slov, kde došlo k významovým posunom, aké by človek neočakával. Ale keď vidíte jednotlivé vývinové medzistupne a všetko máte zdokumentované, konštatujete, že to nie je špekulácia či science fiction.

Máte na mysli napríklad slovo pekný?

Je to dobrý príklad, ako sa asi vyvíjali predstavy o kráse. Ja som v tom hesle napísal, že ide o slovo nejasného pôvodu, keďže má viacero výkladov. Môže byť odvodené od starého koreňa s významom „byť tučný“. Podľa starších predstáv – o tom by asi vedeli viac povedať etnológovia či antropológovia – sa za pekné ženy považovali tie, ktoré nie sú vychudnuté.

Z ktorého cudzieho jazyka má slovenčina najviac slov?

Na to vám presne neodpoviem, nepočítal som to. Ak by niekto urobil kvantitatívne štatistiky na základe môjho slovníka, dospel by k nejakému výsledku. Otázka však je – čo je to slovenčina? Jej súčasťou sú aj nárečia či jazyk minulých storočí, ktorých slovnú zásobu môj slovník nezachytáva, no keby sme do podobných výpočtov zahrnuli aj ju, mohlo by to vyzerať inak. Otázna je aj miera zdomácnenia v našom jazyku.

Ako to myslíte?

Je rozdiel, keď sa preberá úzko odborný termín, ktorý nepozná azda nikto okrem odborníkov v danej disciplíne, a keď sa prevezme slovo, ktoré vojde do všeobecného používania a stane sa základom pre ďalšie odvodeniny, ba dokonca sa používa vo frazeológii. Vezmime si ako príklad slová genealógia a škola. Prvé je veľmi špecifické, pri druhom už jeho cudzí pôvod asi ani nepociťujeme. Škola má množstvo odvodenín, ba používa sa už aj prenesene, napríklad škola života.

Čiže na jazyk sa nedá isť s grafmi a Excelom?

Asi tak.

Túto otázku aj tak nemôžem nepoložiť: kto ovplyvnil koho viac? Slováci maďarčinu či Maďari slovenčinu?

Ako som povedal, takéto veci je veľmi ťažké kvantifikovať. Seriózni maďarskí jazykovedci uznávajú, že maďarskú slovnú zásobu výrazne ovplyvnili slovanské jazyky. Na túto tému existuje – okrem maďarských etymologických slovníkov – aj klasická práca z roku 1955, ktorá nesie názov Slovanské prevzatia v maďarčine. Autorom je István Kniezsa, pôvodom Slovák, ktorý po prvej svetovej vojne zostal žiť v Maďarsku. Keď sa do nej začítate, zistíte, že často ide o veľmi staré výrazy, pri ktorých sa nedá určiť, z ktorého slovanského jazyka boli prevzaté. Aj preto porovnávanie, či Slováci preberali viac od Maďarov alebo naopak, nemusí mať veľký zmysel.

A čo napríklad rómsky jazyk? Existujú slová, ktoré prebrala slovenčina od Rómov?

Priamo z rómčiny pochádza napríklad slovo gadžo, ale aj niektoré ďalšie, ktoré som do svojho slovníka už nezaradil, keďže ich neobsahuje Krátky slovník slovenského jazyka – dilino či lóve. Rómskeho pôvodu sú aj niektoré slová sprostredkované inými jazykmi, ako bibas či pašovať.

Ktoré slovo bolo pre vás najväčšou záhadou?

Ťažko povedať. Našli sa také, napríklad slovo zanovitý, kde som dostal jeden nápad, až keď bol slovník už vonku – možno ho vytiahnem na nejakej konferencii. Pri tomto slove presne nevieme, aká bola jeho slovotvorná štruktúra, a tak som v slovníkovom hesle napísal „málo jasné“. Ďalej som uviedol tradičný výklad – azda je to odvodenina od koreňa s významom „smrť“ či „mŕtvola“, čo by predpokladalo ďalší vývin k významu „(o mŕtvole) tuhnúť“ a odtiaľ k „stuhnutý, nehybný, nepoddajný“ a podobne.

Priniesli ste pri nejakom slove úplne nový, vlastný výklad?

Už som raz spomínal slovo buchnát. Pôvodne som predpokladal, že je to odvodenina od slovesa búchať. Neskôr som zistil, že v minulosti sa používalo aj v ženskom rode, teda vo forme buchnáta, čo by naznačovalo skôr prevzatie zo stredovekého latinského pugnata, teda „úder“, pôvodne sa tak vravelo o údere päsťou. Takýchto výrazov by sa ešte zopár našlo. Napísal som napríklad článok o slove laskonka.

O tom zákusku?

Áno, o zákusku spojenom z dvoch častí. Uvažoval som, či to slovo nepochádza z románskych jazykov, začiatočné la- by mohol byť určitý člen. Nevedel som však zistiť, čo by sa mohlo skrývať za -skonka. Potom mi napadlo, a je to stále tiež len hypotéza, či laskonka nemala v minulosti inú podobu. Napríklad, že nešlo len o dve spojené plochy, ako je to dnes, ale že išlo o zákusok v tvare dvoch spojených mušlí. Mušľa je po španielsky (la) concha, v množnom čísle (las) conchas – odtiaľ azda i naše laskonky, laskonka. No je to len domnienka, ktorú by musel niekto potvrdiť, nájsť dôkaz napríklad v starých kuchárskych knihách, receptároch alebo časopisoch pre ženy v domácnosti.

Spýtam sa hlúpo, ale má význam pre jedno takéto slovo vyvinúť takúto námahu?

To je práveže veľmi dobrá otázka. Ide tu o uhol pohľadu. Ak by ste sa na to pozerali tvrdo byrokraticky, tak možno nie, najmä v súčasnosti, keď sa na vedcov tlačí, aby publikovali veľa, čiže aj rýchlo, a často i bez ohľadu na kvalitu. Lenže ak má etymológia priniesť nejaké nové poznatky, žiada si to neraz detektívnu filologickú prácu – a čas.

Nemohlo sa počas vašej práce stať, že by ste na nejaké slovo zabudli?

Aj sa stalo, človek nie je dokonalý. Na poslednú chvíľu som do slovníka dopĺňal slovo zviechať sa, predtým mi zrejme nejako vypadlo. Našťastie to bola pomerne rýchla záležitosť.

Prečítajte si

Na zrušenie ypsilonu je už neskoro. Ako sa dostal do slovenčiny?

Na to, aby ste mohli skúmať pôvod slov v slovníkoch iných jazykov, ich asi musíte veľa ovládať.

Čo to znamená ovládať jazyk? Ovládanie cudzieho jazyka predpokladá štyri zručnosti – rozumieť mu v hovorenej podobe, vedieť prečítať text, vedieť hovoriť a vedieť v ňom písať. Pri každom jazyku je stupeň, v akom ho ovládam, iný, preto vám na túto otázku neodpoviem.

Niečo z vás vytiahnuť musím.

Poviem vám to všeobecne. Keď pracujete v tejto oblasti, mali by ste vedieť čítať minimálne po česky, študovať literatúru v poľštine a, samozrejme, v ruštine, čo pre mňa ako ruštinára nie je problém. Keď skúmate pôvod slov, bežne sa ďalej dostanete k bieloruštine a ukrajinčine, tie musíte vedieť aspoň prečítať. To isté platí pre slovinčinu, bulharčinu, srbčinu a chorvátčinu.

Tam však zrejme nekončíte.

Existuje taký vtip – čo myslíte, ktorý slovanský jazyk je pre vedcov, čo sa venujú etymológii, najdôležitejší?

Povedal by som, že ruština, ale určite je to chyták.

Je to chyták. Tradične sa hovorí, že najdôležitejším slovanským jazykom je nemčina (smiech). V nemčine existuje veľké množstvo odbornej literatúry, práve Nemecko bolo krajinou, kde sa zrodila historicko-porovnávacia jazykoveda. Aj prvý etymologický slovník slovanských jazykov, vydaný vo Viedni v roku 1886, bol napísaný po nemecky.

Poďme ešte rátať ďalej.

Keďže máme tisícročný kontakt s maďarčinou, pre etymológa-slovakistu nevyhnutné rozumieť aj po maďarsky.

Vaša maďarčina je aká?

S maďarským etymologickým slovníkom si poradím. Napísal som aj štúdiu venovanú pôvodu jedného maďarského slova, ktoré som sa pokúsil vysvetliť ako slavizmus, a stretlo sa to s porozumením. V Maďarsku sa dohovorím, ale noviny si súvisle neprečítam.

Predpokladal by som, že jazykovedec by ešte mal mať základy latinčiny.

Samozrejme, rozhodne potrebuje základy latinčiny, vítané sú aj základy gréčtiny a ďalších indoeurópskych jazykov. Minimálne preto, aby ste si s nejakým slovom vedeli dať rady, keď ho budete hľadať v etymologických slovníkoch. No a, pravdaže, musíte aspoň čítať po anglicky a po francúzsky. Pre slavistiku je dôležitá aj určitá orientácia v baltských jazykoch – litovčina, lotyština, stará pruština. Nie že by som ich ovládal, potrebujem tu aspoň už zmienenú základnú orientáciu. Výhodou je, že značná časť baltistickej literatúry je písaná v nemčine či ruštine.

No a o vás som počul, že viete ešte aj po albánsky.

To je iná vec, s albánčinou priamo v etymológii veľmi nepracujem, k nej som sa dostal iným spôsobom.

Ako to, že u nás žiadny etymologický slovník doteraz nevznikol?

Český jazykovedec Václav Machek vydal v roku 1957 Etymologický slovník jazyka českého a slovenského, kde vysvetľoval aj pôvod slovenských slov. Na toto dielo napísal recenziu slovenský jazykovedec Šimon Ondruš z Univerzity Komenského v Bratislave, zameraním indoeuropeista, ktorý sa rozhodol, že pripraví samostatný etymologický slovník slovenčiny. Aj preto vyšlo druhé vydanie Machkovho slovníka v roku 1968 už bez slovenských heslových výrazov, respektíve autor z neho vylúčil výrazy, ktoré boli len v slovenčine. Ak sa to slovo nachádzalo v nejakom českom nárečí, v slovníku zostalo.

A Šimon Ondruš slovník nakoniec nikdy nenapísal?

Profesor Ondruš avizoval „prísne vedecké“ dielo s názvom Slovenský etymologický slovník, obsahujúce odkazy na literatúru a podobne, ktoré malo mať tri zväzky a malo byť vydané okolo roku 1990. Zároveň tvrdil, že ešte predtým vydá aj príručný etymologický slovník popularizačného rázu charakter. Pracoval na slovníku dlhé desaťročia, no slovník nakoniec nevyšiel. Nakoniec som dostal priestor na prácu v tejto oblasti ja, čo nebolo samozrejmé.

Ako to?

V 90. rokoch odišlo z akadémie veľa ľudí. Mnohí využili svoje schopnosti v iných oblastiach, aj v diplomacii či v súkromnom sektore, neraz dali výpoveď preto, že z nízkeho platu nevedeli uživiť rodinu. Som veľmi rád, že vtedajší riaditeľ jazykovedného ústavu profesor Ivor Ripka mi vyšiel v ústrety a umožnil mi venovať sa etymológii – mohol ma predsa zaradiť na niektorý z rozbehnutých projektov, aby ho personálne posilnil.

Ako vlastne vyzerá práca jazykovedca, ktorý pracuje na slovníku? Zrejme ste robili aj na iných výskumných projektoch.

Samozrejme, nebola to moja jediná pracovná úloha. U nás v akadémii sa etymológii prakticky venujem len ja sám. Rýchlo sa však ukázalo, že etymológa budú potrebovať aj pri iných projektoch. Napríklad už od polovice 90. rokov spolupracujem na Slovanskom jazykovom atlase, čo je veľký medzinárodný projekt.

Čiže nie je to tak, že ste sedemnásť rokov len sedeli nad slovníkom a nerobili nie iné.

Určite nie. Ako každý vedecký pracovník musíte publikovať aj priebežne. Musíte písať štúdie do časopisov a zborníkov, referáty na vedecké konferencie, ale aj recenzie novšej literatúry pre odborné časopisy či rôzne posudky. V ústave máme jazykovú poradňu, ktorá občas odpovedá aj na etymologické otázky – aj to je súčasť mojej odbornej agendy. Takže navonok viditeľným či dostatočne efektným výstupom z tohto obdobia je možno len slovník, realita je však zložitejšia.

Váš slovník patrí v posledných týždňoch medzi najpredávanejšie knihy na Slovensku, v Martinuse je aktuálne dokonca najpredávanejší. Prekvapila vás jeho popularita?

Podľa mňa trochu predbiehate. Ľudia vedia, že takýto slovník existuje, zatiaľ však nevieme reprezentatívne povedať, či sa im páči a či sú s ním spokojní. Pánovi Mojžišovi a pánovi Ulejovi, ktorých ste spomenuli, zrejme áno. Neviem, či niekto iný, kto je dajme tomu technickejšieho zamerania, nebude po listovaní v ňom sklamaný. No ako autora ma aktuálny záujem, samozrejme, teší.