Denník N

Dlhová detektívka a skutočná hra o tróny

Smer a Sieť sa snažia o zmenu, pri ktorej ide o veľmi veľa peňazí a skoro nič nie je tak, ako to vyzerá.

Autor je poslancom NR SR

V roku 2011 prijal slovenský parlament hlasmi pravice a ľavice ústavný zákon o rozpočtovej zodpovednosti. Obsahuje viacero vecí, ale za najdôležitejšiu sa považovala aj považuje takzvaná dlhová brzda. Brzda sa zaťahuje automaticky – ak verejný dlh začne prekračovať určité hranice, začínajú platiť opatrenia, ktoré majú ďalšiemu rastu zabrániť. Na začiatku ide len o pár kúskov papiera, ale veľmi rýchlo z toho môžu byť aj zmrazené dôchodky a platy či možný pád vlády.

Keďže ide o ústavný zákon, ani predchádzajúca vláda, ani tá súčasná ho nevie zmeniť bez hlasov opozície. Po menovaní novej vlády sa okolo dlhovej brzdy rozpútal zaujímavý politický kabaret, ktorý bude v najbližších mesiacoch pokračovať. Podobá sa Hre o tróny aj House of Cards v dvoch veciach: ide o veľa, veľa peňazí a skoro nič nie je tak, ako to vyzerá.

Vláda si snahu zmeniť dlhovú brzdu dala ako cieľ do programového vyhlásenia vlády, minister financií o tom asi najrozsiahlejšie zo všetkých bodov rozprával na rokovaní parlamentného finančného výboru o programovom vyhlásení a dokonca aj Rada regiónov Siete vyzvala cez víkend k prijatiu takzvanej investičnej výnimky, podľa ktorej by sa vládne investície nezarátavali do dlhu.

To vyvoláva pocit, že dlhová brzda je dnes to, čo vláde bráni míňať viac, a bez nej by tu nastali rozpočtové orgie. Pravda však je taká, že pre ministra Kažimíra dlhová brzda dnes nepredstavuje významný problém. Prvé dva roky novej vlády sa tvrdšie sankcie neuplatňujú a navyše dlh by mal podľa ministrových rozpočtových plánov tak či tak klesať. Samozrejme, z histórie vieme, že rozpočtové plány ministra Kažimíra majú rovnakú záväznosť ako celibát svätého Augustína, ktorého najslávnejší výrok znie: „Bože, dopraj mi celibát, ale nie hneď.“

Kažimíra s Ficom však rovnako a niekedy ešte tvrdšie obmedzujú z Bruselu. Aj tam sa dá vyjednávať, najmä ak pravidlá neplnia iné európske štáty, ale aj to má svoje pomerne úzke hranice. Dávať veľa energie do uvoľňovania dlhovej brzdy preto na prvý pohľad nedáva zmysel.

Za pravdou musíme ísť hlbšie. Kažimírovým hlavným cieľom je zmeniť spôsob počítania dlhovej brzdy tak, aby sa do nej nepočítala hotovosť, ktorú má štát k dispozícii. Minister totiž tvrdí, že v čase historicky nízkych úrokových sadzieb by si mal štát napožičiavať veľa lacných a dlhodobých peňazí, lebo je to pre Slovensko výhodné – nahradia tak krátkodobé a drahšie z minulosti.

Podľa vládneho argumentu si dnes vláda kvôli dlhovej brzde nemôže takýchto peňazí napožičiavať toľko, koľko by inak finančné trhy boli ochotné – hotovosť sa totiž započítava do dlhu a po pár miliardách by dlhová brzda začala veľmi škrtiť. Treba ju preto uvoľniť? Ak by išlo naozaj o tento problém, tak ministerstvo financií môže za napožičiavané peniaze rovno odkupovať od investorov už existujúce, najmä krátkodobé štátne dlhopisy. Dosiahlo by rovnaký výsledok a dlhová brzda by nebola problém.

Preto sa zdá, že skutočný motív je inde. Veľká kopa hotovosti sa zíde v jednom prípade – ak by finančné trhy prestali Slovensku dôverovať. Zažili sme takú situáciu už niekoľkokrát v histórii, keď kombinácia nezodpovednej slovenskej politiky a krízy mimo nás znamenala, že si naša krajina mala problém požičať za rozumnú cenu. Najvýraznejšie sa to stalo práve na začiatku Kažimírovho obdobia. Mať v takej chvíli na účte veľa peňazí umožní vláde takúto situáciu nejaký čas ignorovať. V sklade bude veľa peňazí pre prípad núdze, ale kľúč budú mať teraz Fico s Kažimírom. Ťažká dilema.

Ešte zvláštnejšie pôsobí tlak Kažimíra a Siete na takzvanú investičnú výnimku. Ako ukázali analytici, Ficova vláda získala z lepšieho vývoja ekonomiky a daní stovky miliónov eur ročne oproti pôvodným očakávaniam a to sa nezmení ani v najbližších rokoch. Tváriť sa za tých okolností, že diaľnice a rýchlostné cesty sa budú dať stavať len na ďalší dodatočný dlh, je v takom prípade nečestné a nepravdivé. Peniaze v rozpočte sú. Osobitne to platí, keď Sieť dlhodobo presadzovala čo najrýchlejší prechod na vyrovnaný štátny rozpočet.

Túto investičnú výnimku by sme navyše mali len v domácej dlhovej brzde, Brusel by ju aj tak neuznal. Dôvody sú zrejmé – investičná výnimka by v skutočnosti znamenala len to, že vláda by si celkovo mohla navýšiť verejné výdavky. Keďže Brusel je pre Kažimíra minimálne rovnaký problém ako dlhová brzda, aj tak by si nepomohol.

Sieť vstúpila do vlády s extrémne ambicióznym plánom rozvoja cestnej siete. Ten by bol reálny len vtedy, ak by ho za prioritu verejných financií považovala vláda, ktorá vie stavať za figeľovské ceny tempom čínskej vlády. Kažimír však peniaze dať nechce a Sieť pravdepodobne nechce alebo nevie stavať ani rýchlo, ani lacno. Investičná výnimka tak predstavuje spôsob, ako budúci neúspech hodiť na opozíciu, ktorá ju z dobrých dôvodov odmieta. Chceli sme, ale nedalo sa – poďakujte sa Sulíkovi, Jurzycovi či Beblavému.

Ak ste dočítali až sem, oprávnene sa môžete pochváliť za občiansku angažovanosť. Ide o objemy financií, pri ktorých tety Anky a plavčanovia sú len potrimiskármi. Čím viac nás bude dávať pozor na hru tieňov, ktorú s nimi vláda chystá, tým je väčšia šanca, že sa nestratia.

Dlhová brzda

Teraz najčítanejšie