Iveta Tanoczká
Vyrastal v harmonickej, no emocionálne chladnej rodine. „Nikdy som nevidel rodičov, že by sa objali alebo že by si povedali ľúbim ťa. Tiež som od nich nikdy nič také nepočul,“ hovorí lekár, záchranár, manžel a trojnásobný otec. Viliam Dobiáš. „Je to ako železná košeľa. Dodnes veľmi neviem prejaviť emócie. Mám problém spontánne povedať ľúbim ťa.“
Na medicíne sa naučil takmer všetko o ľudskom tele. Po polstoročí od promócie však vníma problémy pacientov inak. „Ľudia svoje psychické problémy často nechcú ventilovať. My potom v záchranke riešime, že ak by bol pacient ochotný hovoriť o svojich ťažkostiach, uľavilo by sa mu a dokázal by pochopiť svoj stav aj zdravotné ťažkosti, ktoré s ním súvisia,“ konštatuje.
Pred dvanástimi rokmi mu diagnostikovali rakovinu. Podstúpil úspešnú liečbu a imunitu si dodnes posilňuje prácou. Tvrdí, že kým sa cíti užitočný, nechystá sa umrieť. „Milan Lasica pred štyrmi rokmi ukázal, ako sa dá zomrieť úplne perfektne. Mal som podobnú predstavu o vlastnej smrti a teraz mám aj vizuálny vzor,“ hovorí s úsmevom.
S Viliamom Dobiášom hovoríme aj o tom:
- prečo dlho neoslavoval meniny svojej dcéry;
- ako ho ovplyvnila výchova, ktorú dostal od rodičov, a prečo je pre neho ťažké naučiť sa debatovať pri jedle;
- prečo sa pacientom často javí ako lepší doktor než ich vlastný obvodný lekár;
- ako súvisí pocit užitočnosti so životnou spokojnosťou.
Ste držiteľom Kňazovického medaily, najvyššieho ocenenia za darovanie krvi. Prvý raz ste ju darovali 21. augusta 1968 ako osemnásťročný. Inštinktívne ste vtedy usúdili, že bude potrebná krv?
Bol to deň, keď nás napadli sovietske vojská. S rodičmi sme vtedy bývali v Košiciach. Cez hlavné námestie prúdila kolóna vojenskej techniky, tanky a autá. Z rozhlasu sa ozývali výzvy, že je potrebná krv, lebo je veľa zranených. S kamarátmi zo sídliska sme si povedali, že ideme na transfúznu stanicu. Bolo to mierne dramatické. Išli sme asi piati alebo siedmi. Nejako sme sa preplietli po ceste, po ktorej išli vojská. Strieľalo sa, no my sme vtedy situáciu nevnímali ako nebezpečnú, cítili sme skôr vzrušenie. Nakoniec sme prišli dvaja. Už pomaly zatvárali, ale krv nám, samozrejme, zobrali. Je to pre mňa pamätný zážitok – môj vlastný príspevok k odporu voči vtedajšej, a vlastne aj súčasnej politike.
Aká bola u vás doma atmosféra počas vpádu vojsk Varšavskej zmluvy?
Bola to hlboká depresia, ktorá prišla z ničoho nič. Ako úder päsťou do tváre, aj keď je to vlastne slabé prirovnanie.
Keď sa začala Pražská jar, po rokoch komunistického režimu sme cítili uvoľnenie. Všetci boli nadšení, mali dobrú náladu. A zrazu sme sledovali správy a komunistickú tlač, ako informuje o okupácii. Všetko bolo razom úplne inak, a to sme v tej chvíli ani netušili, že budeme ešte ďalších vyše dvadsať rokov odstrihnutí od civilizácie. Bolo to hrozné.
Neskôr, keď sa nám s manželkou narodila dcéra a vyberali sme jej meno, zhodli sme sa, že bude pokrstená ako Jana. Lenže Jana má meniny 21. augusta, teda na výročie okupácie. Až do odchodu vojsk sme v ten deň jej meniny neoslavovali, aby si susedia nemysleli, že oslavujeme okupáciu. Slávili sme deň predtým alebo deň potom.
V minulosti ste sa vyjadrili, že ste mali harmonické, no z dnešného pohľadu emocionálne chladné detstvo. Ako ste to mysleli?
Taká bola doba. Vtedy nebola žiadna literatúra o rodičovstve, Modrý koník, a takmer žiadne zdroje informácií. Rodičovstvo bolo o poskytovaní stravy a ubytovania. Nikdy som nevidel rodičov, že by sa objali alebo že by si povedali ľúbim ťa. Tiež som od nich nikdy nič také nepočul. Telefonáty sa nekončili slovami ľúbim ťa, nebozkávali sme sa pri odchode do práce, do školy a pri zvítaní. V tom čase sa mi to zdalo normálne, nemal som to s čím porovnávať. Dnes mi je mnohých vecí ľúto. Je to ako železná košeľa. Dodnes veľmi neviem prejaviť emócie. Mám problém spontánne povedať „ľúbim ťa“.
Záchranár Dobiáš: Za dobrú smrť sa modlím aspoň raz za týždeň (Video: Iveta Tanoczká, Martina Koník)
Darí sa vám meniť vžité zvyky? Dokážete dnes vďaka sebareflexii prejavovať emócie otvorenejšie?
Snažím sa, ale nie je to ono. Cítim, že aj keď mi to napadne a aj keď tie slová poviem alebo čosi spravím, nie je to úplne spontánne. Cítim zviazanie z minulosti. Som prekvapený, ako môžu človeka zvyky a nánosy z detstva tak hlboko ovplyvniť. Je to neskutočné.
Celé detstvo som počúval, že sa pri jedení šuchcem, že jem pomaly. Naháňali ma, aby som jedol rýchlo. Teraz zas počúvam, že hlcem, nemal by som jesť tak rýchlo a že sa pri jedle predsa môžeme aj porozprávať. Keď som bol malý,
V redakcii
