Dohoda s Úniou je hanebná, hovorí novinár z denníka, ktorý ovládla turecká vláda

Selcuk Gultasli je turecký novinár, ktorý pätnásť rokov písal pre turecký denník Zaman. V marci do redakcie v Istanbule násilne vtrhla polícia, obvinila jeho redaktorov z terorizmu i nevhodného správania a obsadila ich noviny. O pár dní neskôr začali znova vychádzať, ale už plné propagandy. 

Čo presne sa stalo v denníku Zaman, v ktorom ste pracovali?

V noci 4. marca vtrhla polícia do budovy, kde sídlila redakcia našich novín. Pred budovou sa zhromaždili protestujúci, medzi nimi mnohí naši dlhoroční predplatitelia, a nechceli dovoliť policajtom vojsť dovnútra. Policajti zbili veľa žien, použili slzný plyn a nakoniec sa im podarilo dostať dnu. Noviny sa zmenili za jednu noc a stali sa zdrojom propagandy tak ako väčšina tureckých médií. Vymazali archívy. Noviny, ktoré vychádzajú od roku 1986, sa stali novinami bez pamäte. Keď znova začala fungovať webová stránka, napísal som do vyhľadávača svoje meno, ale nenašiel som ani jeden svoj článok.

Stalo sa to aj ostatným?

Rovnako to bolo aj s článkami nášho bývalého šéfredaktora a iných kolegov. Predtým, než sa noviny Zaman dostali do Erdoganových rúk, to boli najväčšie noviny v Turecku. Denne sa ich predávalo vyše 650-tisíc. Vydávali sme aj anglickojazyčné noviny, tie teraz prestali fungovať úplne.

V novinách už nepracujete?

Nie, pred dvoma týždňami ma vyhodila takzvaná správna rada. Pre Zaman som pracoval 15 rokov ako zahraničný korešpondent v Bruseli, kde som pokrýval turecko-európske vzťahy, a preto som nebol v Istanbule, keď noviny skonfiškovali. Mnohých mojich kolegov vrátane mňa vyhodili pre porušenie článku tureckého pracovného práva. Obvinili nás z nevhodného správania, ktoré zahrňuje aj sexuálne obťažovanie. Pre Erdoganovu vládnucu stranu AKP (Strana spravodlivosti a rozvoja) je to typický postup, ako sa zbavujú novinárov, aby im nemuseli vyplatiť žiadne odškodné.

Erdogan nemá rád, keď ho kritizujú. Robili ste to často?

Samozrejme, kritizovali sme vládu aj Erdogana. Je však dôležité poznamenať, že kým bolo v Turecku veľa reforiem, tak sme ju podporovali. Nezabudnime, že to bolo počas Erdoganovej vlády v roku 2005, keď Turecko začalo rokovať s EÚ o vstupe do Únie. Urobili veľmi dobré veci, demokratizovali Turecko, bojovali za viac práv a slobôd pre tureckú spoločnosť. Ale na prelome rokov 2010/2011 sa Erdogan postupne menil na autokrata. Kritizovali sme ho najmä od roku 2013 pre veľké korupčné kauzy. Erdogan tvrdil, že žiadna korupcia neexistuje, a podarilo sa mu obrovské škandály ututlať.

Ako na vás reagoval, keď vymenil premiérsku stoličku za prezidentskú?

Začal naše noviny verejne odcudzovať. Na verejnosti hovoril ľuďom, aby si nekupovali naše noviny. Keď mu na tlačovej konferencii položila otázku jedna naša redaktorka, povedal jej, že má odísť z novín. A potom nám, samozrejme, neodpovedali na otázky, nemali sme sa žiadnu šancu na nič sa ich opýtať. Posledné dva roky sme nemali dovolené zúčastňovať sa žiadnych tlačových konferencií na ministerstvách či štátnych inštitúciách, ktoré sa týkali korupčných škandálov.

Existujú v Turecku ešte nezávislé médiá?

Prostredie médií sa zmenilo dramaticky a od základov. Erdogan skonfiškoval najväčšie denníky. Ostatné noviny sa z toho poučili – napríklad Hürriyet. Po tom, čo skonfiškovali Zaman, sú veľmi opatrní. Už viac nevidím nejaké články, ktoré by vládu kritizovali. Sú viac disciplinovaní, pretože ich zastrašili. Je aj zopár malých novín, ktoré sú naďalej kritické voči vláde, ale majú malý náklad. Veľké médiá sú buď skonfiškované, zastrašené, alebo ich už vlastnia biznismeni, ktorí majú veľmi blízko k Erdoganovi. Nemôžeme hovoriť o slobodných médiách. Neexistuje nič, čo by Erdoganovi bránilo v tom, aby zhabal akékoľvek noviny.

Koľko novinárov pre Erdogana súdili?

Takmer 2-tisíc ľudí, nielen novinárov, a to iba preto, že prezident má pocit, že ho urazili. Ak si to spočítame, vyjde nám, že odkedy sa prvýkrát stal v auguste roku 2014 prezidentom, každý deň sa preňho ocitnú pred súdom v priemere traja ľudia. Nemôžeme už viac hovoriť o nejakých základných ľudských právach a slobodách.

Ako sa majú vaši ďalší kolegovia zo Zamanu?

Sú v hroznej situácii, som z toho veľmi znepokojený. Niektorí sú vo väzení, obvinili ich z účasti na teroristickej operácii alebo z urážky Erdogana. Väčšina z nich je bez práce. Súdy sú už úplne pod kontrolou Erdogana, a preto nevkladám veľa nádeje do tureckého súdnictva. Obviňujú nás, že sme členmi ozbrojenej teroristickej organizácie, čo je úplne smiešne. Chystám sa brániť na súde a žalovať noviny, ale nemám nádej, že takzvaná správna rada, čo sú vlastne vládou vymenovaní okupanti, by súd prehrala. Jediná nádej, ak zlyhajú všetky možnosti v Turecku, je obrátiť sa na Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu.

Ako prebieha taký typický súd proti novinárom v Turecku?

Generálneho riaditeľa veľkej televíznej skupiny STV Hidayeta Karacu odsúdili za vedenie teroristickej operácie. Keď mu sudca oznámil verdikt, požiadal o možnosť položiť mu dve otázky. Opýtal sa ho: „Aké zbrane ste našli? Pretože ma obviňujete, že som viedol teroristickú operáciu.“ Sudca povedal: „Buďte ticho.“ A keď sa ho spýtal, aké je meno teroristickej organizácie, ktorej má byť členom, sudca ho umlčal rovnakým spôsobom. Za urážku Erdogana je vo väzení už 100 dní. Na môjho bývalého šéfredaktora Ekrema Dumanlıho je vydaných asi osem zatykačov, môže to byť už aj desať.

Je Erdogan doma stále taký populárny?

Podľa prieskumov by stále dostal okolo 50 percent hlasov, za všetkým stojí propaganda. Približne 90 percent tlačených médií v Turecku kontroluje Erdogan a jeho ľudia. Televízia je takmer výhradne pod jeho kontrolou. Nie je prekvapivé, že sa Erdogan objavuje na obrazovke niekoľkokrát denne, a to isté aj turecký premiér Ahmet Davutoglu. Turci nemajú žiadnu alternatívu, informácie k nim prichádzajú len z jednej perspektívy. Médiá im takto vymývajú mozgy a oni majú pocit, že predsa to v Turecku nie je až také zlé. Väčšina ľudí nesledovala, čo sa stalo v našich novinách Zaman. V tureckých médiách sa nepísalo ani slovo o tom, že noviny skonfiškovali. Písali o tom takmer výhradne iba západní novinári, a to je dôkaz, ako veľmi Erdogan zastrašil tureckých novinárov.

Opozícia sa nepostavila na vašu stranu?

Sama je na tom veľmi zle. Hlavné opozičné strany proti sebe bojujú, nedokážu sa prezentovať ako alternatíva k vláde, ľudia nemajú nádej, že by opozícia dokázala spolupracovať a niečo v krajine zmeniť, a to je tá tragédia tureckej politiky. Ani ja nemám v blízkom čase nádej na zmenu.

Čo si myslíte o dohode medzi EÚ a Tureckom o vracaní migrantov?

Je to veľmi špinavá a hanebná dohoda. Myslím si, že postoj EÚ k Turecku bol v tomto veľmi pokrytecký. Bezvízový styk mal byť pre Turkov oveľa skôr, je to hanba, že Európe to trvá tak dlho. Volám to špinavou dohodou, pretože okrem iného hovorí aj to, že Erdogan zastaví prúd utečencov do Európy, ak EÚ bude mlčať o všetkom, čo sa v Turecku deje. Či už Erdogan masakruje tureckú demokraciu, necháva uväzniť novinárov, nepokračuje v mierových rokovaniach s Kurdmi, alebo ničí základné ľudské slobody a práva. No a Merkelová sa tvári, že ju to nezaujíma.

Ste teda proti tomu, aby Merkelová rokovala s Erdoganom?

Nie som proti tomu, aby Merkelová rokovala s Erdoganom. Ale mala to urobiť už dávno, keď sa v roku 2011 začala vojna v Sýrii. Mohla tiež nastoliť otázku demokratických problémov. To nerobí, lebo má strach, že Erdogana to nahnevá a z dohody nič nebude. Myslím si, že turecká demokracia bola obeťou toho, aby utečenci ostali v Turecku. Je ironické, že Merkelová bola kedysi hlavným odporcom Turecka v jeho snahe stať sa členskou krajinou. Vôbec sa tým netajila. Teraz ju v Turecku oslavujú ako nejakú šampiónku prístupových rokovaní. Je to veľmi pokrytecké. Každý vie, že Merkelová nechce Turecko v EÚ, ale teraz má každý pocit, že je za. Obeťou je turecký národ.

Čo si Erdogan sľubuje od rokovaní so zástupcami EÚ?

V prvom rade si nemyslím si, že chce, aby sa Turecko stalo členským štátom. To ho vôbec netrápi. Ide mu o to, aby spravil na Turkov dojem, že Európska únia Turecko potrebuje, a uistil ich, že rokovania o vstupe pokračujú. Preto Merkelová šla za posledných šesť mesiacov štyrikrát do Turecka. Erdogan chce mať čo najviac fotografií s európskymi lídrami. Kiežby ste vedeli čítať po turecky a videli by ste, ako turecké média dookola omieľajú, aké je Turecko pre EÚ dôležité a aký je Erdogan skvelý líder, bez ktorého sa Európa nezaobíde. V októbri minulého roku mal vyjsť kľúčový report, v ktorom Európska komisia kritizuje Turecko. Ale preto, že bol veľmi kritický, Erdogan požiadal Junckera a Merkelovú, aby jeho zverejnenie odložili, lebo prvého novembra boli v Turecku parlamentné voľby. A tak sa aj stalo.

Európska únia zápasí s mnohými problémami. Chcú sa ešte Turci stať členom EÚ?

Keď sa začali vstupné rokovania v roku 2005, veľká väčšina verejnosti Turkov bola za vstup, približne 85 – 87 percent. Po tom, čo vtedajší francúzsky prezident Nicholas Sarkozy povedal, že nech sa deje hocičo, Turecko nesplní kritériá a nikdy sa nestane členským štátom, podpora klesla. Turci pochopili, že nech robia čokoľvek, nikdy nebudú mať miesto v EÚ. A Merkelová to vedela, hoci to nikdy nepovedala verejne. Momentálne je za vstup do Únie približne polovica Turkov.