Na dobré príbehy a dobré umenie sa nezabúda
Tri drevenice tento týždeň definitívne zmizli zo strechy košického paneláka. Tomáš Džadoň napriek tomu ako umelec nezlyhal, naopak, podarilo sa mu to, čo sa nepodarí ani mnohým politikom.
„Vyrástol som na tom. A každému, nielen umelcovi, by som prial, aby mohol zažiť niečo rovnako silné. Táto skúsenosť mi ostane, a aj preto nemôžem byť teraz sklamaný,“ hovorí Tomáš Džadoň.
Pred troma rokmi sa mu podarilo takmer nemožné. Žeriav vyniesol na strechu košického paneláka tri mohutné zrubové stodoly. Takto to možno ani neznie tak nemožne, žeriav predsa také veci dokáže. Fakt je však ten, že vôbec nešlo o žeriav.
Išlo o to, že Tomáš Džadoň mal pred pár rokmi nápad a nakreslil ho. Ten nápad bol mimoriadne dobrý – urobiť z paneláka podstavec pre pamätník. Pre našu minulosť. Pre tri zrubové stodoly. Pre doteraz jasne viditeľný odkaz a kontrast života našej krajiny. Urobil peknú vizualizáciu a mnohým odborníkom sa to páčilo, to však z hľadiska realizácie umenia vo verejnom priestore v slovenských podmienkach neznamená prakticky nič. Stal sa však opak a dobrý nápad z roka 2006 sa na jeseň 2013 stal skutočnosťou.
Furča mala zrazu na streche jedného paneláka tri drevenice – Pamätník ľudovej architektúry. Košice mali dielo, za ktorým cestovali novinári aj turisti z Európy. Slovensko malo skvelé súčasné umenie, akým sa dalo pýšiť aj v zahraničných časopisoch a domácich učebniciach.
„Ako politik som asi zlyhal,“ hovorí Tomáš Džadoň na margo toho, že sa mu v auguste nepodarilo presvedčiť majiteľov bytov v paneláku, aby si drevenice nechali na ďalších pár rokov. Tento týždeň tak definitívne došlo k tomu, o čom hlasovanie rozhodlo. Žeriavy drevenice zo strechy paneláka zniesli dolu.
„So všetkým som už stotožnený a vyrovnaný, od začiatku som predsa vedel, že to nebude ani jednoduché, ani navždy. Teraz už nie je čas na sentiment. Opäť nastupuje nervozita, aby to všetko dobre dopadlo, keď pôjdu drevenice dolu. Ale azda to vyjde. Pred troma rokmi som si nevedel predstaviť, že pôjdu na strechu, a podarilo sa to,“ hovorí.
Žiť s umením nebolo ľahké
Keď vtedy v septembri 2013 drevenice vyviezol hore, na košickom sídlisku Furča zaspieval medzi panelákmi upravenú verziu pesničky Zbohom ostávajte. Chcel sa tak symbolicky rozlúčiť s témou domova a hľadania vlastnej identity, ktorej sa venoval niekoľko rokov. Bol na to dobrý dôvod. Dielo bolo hotové. V pondelok popoludní sa v miestnej Krčme pod vežiakom opäť lúčil. Zorganizoval tu symbolickú rozlúčku s pamätníkom. Prišlo mnoho kamarátov, podporovateľov aj obyvateľov onoho „hrdinského“ paneláka, ktorý znášal pohľady aj nechápavé komentáre susedov.
„Som síce smutný, že pamätník v Košiciach neostal dlhšie, no i tak to malo zmysel. Pre mnohých to možno bola prvá reálna skúsenosť so súčasným umením. A hoci to viacerí najprv vnímali najmä pragmaticky, lebo realizácia diela im prispela do fondu opráv, neskôr to prehodnotili. Naučili sa s tým dielom žiť a myslím, že mnohým to dalo veľa nových podnetov. Stále sa o drevenice ktosi zaujímal, oni o nich debatovali medzi sebou, so susedmi, novinármi. A nehovorili sme len o dreveniciach, ale aj o tom, že verejné je rovnako, ak nie viac, dôležité než súkromné. Že chodba paneláka je rovnako dôležitá ako krásne urobený byt za dverami. Prežili sme si spolu príbeh, na ktorý sa asi nedá zabudnúť,“ hovorí Tomáš Džadoň.
Drevenice sa vrátia na vidiek
Tri zrubové stodoly zohnal v Párnici a v Liptovskej Tepličke. Keď ich tento týždeň zložili z paneláka, vrátili sa späť na vidiek – a čiastočne opäť ako symbol minulosti.
Keď na jeseň zverejnil výzvu, aby sa ľudia prihlásili a vzali drevenice na svoj panelák a svoje plecia, prihlásilo sa ich množstvo. Ich predstavy však neboli veľmi reálne, najmä ak ide o finančnú náročnosť diela. Iba deinštalácia bude stáť približne dvanásťtisíc eur, prevoz a inštalácia na inom mieste by stáli približne ďalšiu takúto sumu. Náklady na inštaláciu aj deinštaláciu diela financuje spolovice sám, o zvyšok sa stará organizácia Košice 2013. Pri realizácii mu pomohla aj verejná zbierka, ktorú vypísal.
Medzi ľuďmi reagujúcimi na výzvu sa Tomášovi Džadoňovi ozval i sponzor, čo chce zatiaľ ostať v anonymite. Drevenice prevezie do Poltára, kde spravuje agroturistický statok. Plánuje ich opraviť do pôvodnej podoby a vystaviť v nich historické stroje a nástroje používané pri práci na poli.
„Je to vlastne celkom bizarné, že som drevenice vzal z vidieka na panelák a teraz sa tam vracajú ako symbol toho, že vidiek stráca svoju pôvodnú identitu,“ hovorí Tomáš Džadoň. Dreveniciam sa podľa neho „identita pamätníka“ nestratí, nový majiteľ ju vraj neplánuje nijako tajiť, potrebuje však trochu času.
Ako politik Tomáš Džadoň možno zlyhal, lebo nedokázal dosť ľudí v jednom paneláku a ich okolí presvedčiť, že nezáleží iba na tom, čo sa deje za ich dverami, ale aj na chodbe a že posmešné reakcie susedov sú možno len koncentrovanou ukážkou stereotypov, malomeštiactva, strachu a averzie voči čomukoľvek „inému“.
Ale on predsa nie je politik. Ako umelec nezlyhal. Naopak. Príbeh o dreveniciach na paneláku je jedným z najlepších, o akých sme tu v posledných rokoch nielen v súvislosti so súčasným umením počuli. A o Džadoňovi azda ešte počuť budeme.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
