Samuel Marec
Za posledných 15 rokov odišlo zo Slovenska viac ako 300-tisíc mladých ľudí, najmä kvôli lepšej práci, finančnému zabezpečeniu alebo vzdelaniu. Až 18 percent slovenských študentov študuje v zahraničí, väčšina mladých sa však túži raz vrátiť domov a svoju budúcnosť vidí na Slovensku.
O tom, či je táto krajina pre mladých a čo urobiť, aby ňou bola, diskutovali v rámci formátu Toto sme chceli? fotografka a vizuálna umelkyňa Kvet Nguyen, publicista a analytik Jakub Goda a komici Jakub Gulík a Tomáš Hudák. Moderoval Samo Marec.
Donald Trump vyhodil z Bieleho domu Volodymyra Zelenského a vyzerá to tak, že Západ, ako sme ho poznali, už neexistuje. Európa rozbieha reštart, ktorého súčasťou však podľa krokov nášho premiéra nechceme byť. Aký je to signál pre mladých, ktorí chcú žiť v slobodnej krajine?
Jakub Goda: Celkom žijem tým, čo sa deje v Spojených štátoch. Nárast zakonšpirovanosti a antisystémových síl, s ktorým sa trápime aj na Slovensku, je globálna téma. Keď vidíme, kam sa krajina ako Spojené štáty dostala, čo tam riešia a akých ľudí majú vo vysokých pozíciách, tak je to definitívne potvrdené.
Ak je možné, aby sa toto stalo tam, tak je to globálna téma, ktorá sa deje všade, a my sa bavíme o tom, o koľko percent sme na tom horšie. Vychádzame o pár percent horšie v rôznych typoch nálad vo vzťahu ku konšpiračným teóriám. Pri geopolitike je to výrazne horšie. Nie je to však náš unikátny príbeh. Skôr sa dostávam k tomu, že Slovensko nie je ani také gýčovito krásne, ako si ho niektorí vykresľujú, ani nemáme až tak veľa talentovaných ľudí a až tak veľa tých krásnych hôr, nie sme v tom až takí špeciálni.
Snažíš sa povedať, že Slovensko nie je úžasná krajina plná šikovných ľudí?
Jakub Goda: Alebo rovnako ako všetky, áno. Platí to však aj z opačnej strany – nie je ani taká čierna diera a nie sme ani taký poddanský a zbabelý národ, ako si niekedy hovoríme. Realita bude trochu nudnejšia, v skutočnosti sa príliš nevymykáme tomu, čo sa deje inde, a sme súčasťou obrovského svetového trendu.
Tomáš Hudák: Keď vidíš, čo sa deje v USA, zrazu si vravíš: zlatý George Bush. Máme žiť najlepšie roky, no to, čo sa deje, je bezprecedentné. Počúval som historky o studenej vojne, no až teraz vnímam, ako sa mohli ľudia cítiť, keď sa tu vyhrážalo naprieč oceánom jadrovými zbraňami. Vravel som si, že to už navždy odišlo. Je strašne dôležité uvedomiť si, akí lídri tam vtedy boli, čo to znamenalo, že tam bol Reagan, to asi ani nevieme doceniť. Kedysi zahraničná politika stála na nepísaných základných pravidlách a toto sa tak rúca, že sa vôbec nečudujem mladým, ak cítia vnútorný nepokoj.
Na Ukrajine eskaluje vojnový konflikt, hrozí rozšírenie ruskej sféry vplyvu možno až na našu východnú hranicu. To by nás dostalo do úplne inej situácie a náš minister obrany verejne vyhlasuje, že brániť by sme sa veľmi nemali. Prejde to. Síce o 40 rokov, ale prejde. Vnímaš to riziko a čo by si robil, keby sa to prevalilo až k nám? Myslíš, že si mladí ľudia uvedomujú túto hrozbu?
Jakub Gulík: Jediné, čo si pamätám, keď som vyrastal, je vojna v Juhoslávii a všetko sa dialo tak nejako ďaleko. A keď sa Rusi zhromažďovali na hraniciach s Ukrajinou, tak som si myslel, že to je len také bububu, ale že dnes by sa to už u nás nestalo. Nečudujem sa, že mladých ľudí, ktorí vyrastali v inom svete, mali väčší komfort, viac možností, väčšiu slobodu, to môže tak zasiahnuť, že sa dokážu z toho zosypať, nabúra im to všetky ideály. Teraz už som stotožnený s tým, že sa tu môže stať čokoľvek, a neviem si ani predstaviť, aký vplyv by to malo na svet, keďže sme v NATO.
Tomáš Hudák: Pre mňa je zvláštny duch doby. Pred 10-15 rokmi by som nikdy nepovedal, že sa budem s kamošmi na káve rozprávať, že ty čo by si robil. Nemali sme na to dôvod. Ja by som asi odniesol ženu a dieťa niekam autom a potom by som sa vrátil. Ale my sme už neboli ani na základnej vojenskej službe, nebrali sme do rúk samopal. Keby ho mne dali do ruky, opýtal by som sa, čo tým mám zamiešať? Už len to, že to riešiš, je strašne zvláštne, vojna nikdy nebola takto blízko. Vidíš aj Ukrajincov u nás, stretávaš sa s tým, čo to znamená odísť zo svojej krajiny, lebo bola napadnutá. Môj otec už hovorí, že keby prišli Rusi, tak čo ja už v takom veku.
Kvet, ty často vystavuješ po celej Európe, vidíš rôzne kultúry aj prístup k umeniu. Viem, že niekoľkokrát si bola v zahraničí aj dlhšie. Rozmýšľaš nad tým, že by si odišla? Čo ťa drží na Slovensku?
Kvet Nguyen: Je to komplikovaná otázka, naozaj som mala možnosť ísť von, zažiť si svet. Mala som kontakt s ľuďmi zo zahraničia. Bola som naposledy v Londýne a tam som sa stretla s ľuďmi z Iránu, Čile, zo Saudskej Arábie, z Číny a každý z nich mi hovoril, ako bojujú s rôznymi krízami vo svojej krajine. Niektorí z nich sa dokonca do svojej krajiny nemohli ani vrátiť. Uvedomila som si, že svet je naozaj komplikovaný a že som špecialistka na Slovensko. Tu som vyrástla, tu to poznám. Viem, aký je tunajší svet, viem sa v ňom orientovať, ale je to aj pocitové. Slovensko je pre mňa miesto, kde niečo cítim. Mám tu silné väzby, rodinu a toto je to, čo ma láka vždy naspäť. Vždy som sa tešila na návrat. Keď som bola v Holandsku na Erasme, bola som v skupine Slováci v Holandsku. Tam sa ľudia reálne trápili so životom: nájsť si ubytovanie, prácu a tak ďalej. Migrovať nie je jednoduché, vytvára to trhlinu nielen rodinnú, ale aj v identite.
Tomáš, viac ako 80 percent mladých ľudí podľa agentúry Focus má pocit, že sa o nich politici na Slovensku nezaujímajú. Pritom máme mladú gardu: Erik Kaliňák, Richard Glück, Matúš Šutaj Eštok. Je tento pocit mladých legitímny? Čo robia títo politici, aby ich nejako oslovili?
Tomáš Hudák: Mladí ľudia mali vždy pocit, že ich nikto nereprezentuje. Keď si spomeniete na 90. roky, tak garnitúra vtedajších politikov bola všetko, len nie dynamika mladosti. Spomeňte si na Augustína Mariána Húsku. Oni aj oblečení chodili tak, ako boli zvyknutí pred rokom 1989.
Dnes táto mladá garda nedokáže nielen reprezentovať, ale do mladých sa
