Fico kritizoval opozíciu. Dourážal najmä svojich

Bez akejkoľvek irónie – je dobré vidieť, že premiérov stav sa zlepšuje natoľko, že sa vládze opäť venovať politike, azda sa skoro dolieči. A ono je aj samozrejmé, že návrat do plnej formy bude len postupný. Nič z toho však neznamená, že by mali ostať nepovšimnuté vlastné góly, ktoré si strelil v texte „Keď trafíte do čierneho“, čo bola jeho jediná priama komunikácia smerom k národu za posledné dni. Tézou jeho článku v HN je, že Robert Kaliňák naštval parlamentnú opozíciu, lebo jej pri obhajobe vládneho manifestu pripomenul vlastné zlyhania a že tieto prešľapy im berú právo kritizovať koalíciu. No kým niektoré Kaliňákom zdôrazňované kauzy (Lipšicov prieskum, Galkovo odpočúvanie) dávali aký-taký zmysel, Fico vo svojom článku zhrnul taký čudesný zoznam, že si zaslúži rozobrať položku po položke:

1. Daňové riaditeľstvo u krajského koaličného predsedu a platinové sitká. Obe tieto kauzy boli kauzami SDKÚ. Tá v parlamente vôbec nie je a jej dedičstvo najviac nesú ľudia, ktorí nie sú v opozícii, ale sú súčasťou Ficovej vlastnej vlády. Ministerkou spravodlivosti bola vtedy tak ako dnes Lucia Žitňanská, v parlamente sedel Martin Fedor (dnes Sieť). A nezabúdajme, že zlá zmluva u daniarov bola náhradou za ešte oveľa horšiu smerácku zmluvu.

2. Vláčiky a pozadie pre stranu. Vyťahovať kauzu mŕtvej SDKÚ spred pätnástich rokov, ktorej hlavnými aktérmi sú okrem politicky penzionovaného Mikuláša Dzurindu ešte Peter Kresánek (vylúčený z SDKÚ v roku 2002) a Jozef Macejko (ktorý sa nielenže rozišiel s SDKÚ, ale neskôr podnikal s ľuďmi zo Smeru), to chce odvahu. Väčšina súčasných opozičných poslancov by ich zrejme nespoznala, keby ich stretli na ulici, niežeby mali s týmto niečo spoločné. Opäť možno tak s výnimkou Fedora, ktorý krátko pred ňou pracoval ako šéf Dzurindovej kancelárie a v čase jej prevalenia bol plateným funkcionárom strany.

3. Kupovanie poslancov a miliónové provízie z privatizácie energetiky, „o ktorých hovoril spis Gorila“, a jeho „dvojročné nevyšetrovanie za vtedajšieho ministra vnútra“. V prvom rade je cenné, že premiér prestal hovoriť o „údajnom“ spise a natvrdo konštatuje, že s ním treba pracovať ako s reálnou vecou. Ako viacnásobný predseda vlády a priamy návštevník bytu musí vedieť, o čom hovorí. Množstvo otázok, ktoré sa tu natíska, je takmer nekonečné: Nie je problém, že podľa Gorily bral Smer od Penty čierne peniaze? Prečo kauzu on nevyšetril za desať rokov, čo je pri moci? Ako sa vyrovnať s faktom, že po konci SDKÚ a vypadnutí KDH z parlamentu je jediným stále aktívnym top politikom „gorilej“ éry pravice jeho koaličný partner Béla Bugár (ktorého nominantov spis označuje za „Világiho otrokov“ a ktorého SMK sa špecializovala práve na tú spomínanú energetiku)? Pošle Penta aj jemu „upozornenie“, že si neželajú, aby komentoval Gorilu, ako to spravili Kaliňákovi? Neslúži fakt, že Gorilu nahrali za Dzurindu a ututlali za Fica, skôr v prospech pravice? Nechce aj on sám konečne povedať, či na Vazovovej bol? A takto by sa dalo pokračovať.

4. Nákup policajných Fabií za Radičovej vlády. Lipšic dávnejšie sám priznal, že tender na nákup áut a radarov nebol spravený dobre. V obchode sa však po zmenách a dodatkoch pokračovalo aj za Kaliňáka, ktorý sám nikdy na Lipšica za nákup neútočil. Až doteraz.

A tým je premiérov zoznam kompletný. Zhrňme to – Fico vedie absurdný útok, kde najväčší dôraz kladie na roky staré kauzy neexistujúcej SDKÚ, prípadne celej „starej pravice“ ktorej pokračovatelia sú najmä v jeho vlastnej koalícii. Niežeby SaS a OĽaNO nebolo čo vyčítať. Ale pripisovať im plnohodnotnú účasť na tradičnej oligarchizácii a kauzách, to mu aj voliči Smeru môžu zožrať len po privretí oboch očí a zohľadnení nedobrého zdravotného stavu.