Denník N

Slobodný vysielač

Hlupák a totalitár sa väčšinou pozná tak, že nemá zmysel pre humor.

Autor je bývalý pracovník ÚPN

Dnes si už hocijaká červeno-hnedá propaganda dovolí samu seba nazývať slobodným vysielačom. Nebudeme sa však zdržiavať pri šírení blábolov a solídnej neistote poslucháčov, ktorých ucho praje vysielaniu nastavovanému šéfom ruského genštábu Gerasimovom, milovníkom hybridnej vojny.

Vráťme sa do čias možno nie zas až takých odlišných. Do čias, keď tu propaganda bola, ale bola čírejšia a svet mal jasnejšie kontúry. Do čias, keď bola sloboda v časti sveta čistou ilúziou. Aj preto mohlo súdruhov v ČSR rozhodiť od zlosti, keď sa 1. mája 1951 ozvalo v tunajšom éteri: „Hlas svobodného Československa, toto je rozhlasová stanice Svobodná Evropa.“ Následne to isté v slovenčine. Bol to začiatok vysielania „nástroja podvratnej a špionážnej činnosti CIA, štvavej vysielačky so sídlom v Mníchove“.

Úvodný prejav šéfa Národného výboru pre slobodnú Európu Charlesa D. Jacksona by sa dal použiť aj v dnešných časoch. Označil nové rádio za „reprezentanta tábora ľudskosti, ktorého úlohou je odhaľovať českému a slovenskému národu lži sovietskej propagandy“. Rušiť vysielanie začal režim prakticky po pár minútach. Dokonca prostredníctvom amerického veľvyslanca podal vláde USA ostrú protestnú nótu.

O tom, že vysielanie bolo celý čas prísne monitorované a rušené, nemá zmysel hovoriť. Možno by stálo za to hovoriť o jeho význame pre ľudí v neslobodnom svete, vo svete, kde pre chrapúňov z politbyra v ktoromkoľvek čase mal občan nulovú hodnotu. Pozri napríklad Černobyľ a udalosti po ňom. No dá sa aj veselšie. Hlupák a totalitár sa väčšinou pozná tak, že nemá zmysel pre humor. A humor sa stal na chvíľu milým nástrojom v boji s cynizmom súdruhov.

Koncom apríla 1952 vyzval riaditeľ mníchovskej československej sekcie RFE Pavel Tigrid občanov v neslobodnej vlasti na prvomájovú pohľadnicovú akciu. Teda, on ju svojím prejavom len trochu zmenil. V národnom podniku, nakladateľstve Orbis, bola vytlačená séria prvomájových pohľadníc. Strana rozhodla, že pracujúci ľud bude povinne k 1. máju 1952 tými pohľadnicami gratulovať rôznym úderníkom, novátorom, dojičkám atď. V jednom z aprílových čísel Rudého práva sa v texte propagujúcom pohľadnicovú akciu píše: „Ovládl si stroj. Pracuje za Tebe a Ty mu poroučíš, soudruhu Šebku!“

Pavel Tigrid, jedna z najvýznamnejších a režimom najviac nenávidených osobností exilu, navrhol vo svojom rozhlasovom prejave posielať pohľadnice čo najmasovejšie aj na ústredný výbor, vláde a hradu. Len mierne upravené. Podpísané menom Sloboda, s ohnutým rohom, prepichnuté špendlíkom, prípadne podpísané ako MAS, teda Mladá armáda slobody. Akcia prebehla úspešne. Len veľké množstvo pohľadníc pošta na príkaz „zhora“ nedoručila adresátom. Tigrid to okrem iného komentoval takto: Nuž, súdruh Zápotocký, tých pohľadníc s podpisom Sloboda nebolo štrnásť, ale viac než tisícštyristo. Tie ostatné stovky pohľadníc s dierkami a podpisom Sloboda ste nedostali, pán ministerský predseda, vďaka ohľaduplnosti Štátnej bezpečnosti.

Mimochodom, kniha Tigridových rozhlasových prejavov nedávno vyšla. Jej názov „Prikladáme sekeru ku koreňom lži“ mi pri pohľade na rôzne tie slobodné vysielače pripadá stále aktuálny.

Komentáre

Teraz najčítanejšie