Denník N

Flexibilný génius so zamatovým hlasom

Foto - TASR
Foto – TASR

Vo veku 88 rokov zomrel po dlhej ťažkej chorobe legendárny slovenský umelec, dlhoročný člen SND Karol Machata. Patril k najvýznamnejším slovenským predstaviteľom povojnovej hereckej generácie.

Velikán slovenského herectva, legendárny umelec, herec so zamatovým hlasom, divadelný génius. V iných prípadoch by to boli zveličené titulky bulvárnych časopisov, v prípade herca Karola Machatu je to pravdivé konštatovanie. Jeho odchod znamená pre slovenské divadlo veľkú stratu.

Študoval na Obchodnej akadémii a po maturite na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. Už ako študent dostal príležitosť účinkovať v Slovenskom národnom divadle. Potom ho ako eléva v SND čakalo niekoľko malých či stredne veľkých postáv. V roku 1951 dostal angažmán v Armádnom divadle v Martine, kde si musel odslúžiť povinnú vojenskú službu. Tu sa prvýkrát prejavila mnohotvárnosť hereckých prostriedkov a herecký talent, predstavil sa totiž v dvoch absolútne odlišných polohách: ako všetkými komediálnymi strunami mazaný Geľo Sebechlebský a o rok neskôr ako heroický Jánošík.

Po návrate do SND ďalej rozvíjal lyricko-komediálnu i hrdinsko-dramatickú líniu svojho herectva. Spolupracoval s najvýznamnejšími režisérmi svojej doby a vyskúšal si rôzne herecké polohy a poetiky. U Karola L. Zachara uplatňoval najmä svoje komediantské polohy. Ako Crespino v Goldoniho Vejári (1961), nenápadný obyvateľ talianskeho námestíčka, sa vďaka svojmu zmyslu pre gag a pointu, vecnému komentovaniu „bokom“, improvizácii, ktorá nikdy nepresiahla mieru únosnosti a predovšetkým priamou interakciou s divákmi, s ktorými sa nielen rozprával, ale im aj ponúkal občerstvenie, stal doslova legendou. Jeho Cyrano (Cyrano z Bergeracu, 1967) bol človek s citlivou dušou, viac než bojovníkom bol ušľachtilým človekom, ktorý bojuje za šťastie svojich milovaných.

V inscenáciách Jozefa Budského dostával príležitosť v postavách rozporuplných osudových mužov, ktorým vlial do duše ľudské teplo a dôraznú charakterovú drobnokresbu. Takým bol jeho Romeo (Romeo a Júlia, 1957), Viktor (Príhoda na brehu rieky, 1960) alebo Lopachin (Višňový sad, 1967). Do dejín sa zapísala jeho postava Ivanova (1961), hoci Machata vtedy ešte nemal ani 40 rokov a obsadenie takého mladého herca rozprúdilo obavy, ako sa s takou zložitou postavou popasuje. Machata bez patetickosti vyjadril zbytočnosť ľudskej existencie, stratu ideálov mladého človeka a márny boj s hyenizmom spoločnosti, ktorá do senzitívneho Ivanova bodá, až ho doženie k tragickému koncu. Herecky mu vyhovovala aj racionálna a filozofická poetika Tibora Rakovského, u ktorého stvárnil napríklad titulného Hamleta (1964), ale aj expresionistické réžie Pavla Haspru, s ktorým neprestajne spolupracoval až do konca svojej divadelnej kariéry.

Karol Machata patrí k takzvanej strednej hereckej generácii, ktorá výrazne vstúpila do dejín slovenského divadla 20. storočia (Mikuláš Huba, Viliam Záborský, Ladislav Chudík, Mária Kráľovičová, Mária Prechovská). Karol Machata patril medzi najvýraznejšie zjavy tejto generácie pre svoj zamatovo sfarbený hlas a hereckú flexibilitu. Postavu vedel vystihnúť zo všetkých uhlov a dokázal jej vdýchnuť plnohodnotný život.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Kultúra

Teraz najčítanejšie