Igor Otčenáš
Gitka je milá pani, vysoko nad sedemdesiat. Celý život bola sama. Mala príležitosti, no nikdy sa nevydala. Vraj sa strašne sklamala, jeden taký jej sľuboval hory-doly, ale potom utiekol robiť do bane v Ostrave a tam už ostal. Gitka na chlapov zanevrela.
Gitka nemala deti. Ale celý život varila deckám v našej základnej škole. Aj ja si ju pamätám ako tetu kuchárku v bielom plášti. Nikdy nešetrila krémom na dukátové buchtičky. V partii, čo sme boli kedysi spolužiaci a dnes sme dôchodcovia, stretávajúci sa v krčme na pive, sme sa dohodli, že keď jedného dňa Gitka umrie, necháme jej za tie dukátové buchtičky odhaliť na budove našej základky pamätnú tabuľu.
Gitka je okrem toho vychýrená cukrárka, pečie skvelé buchty. Vždy sa zastaví u nás pri bráničke a donesie ochutnať. K tomu vždy povie, že vlastne ani nevie, pre koho to pečie, keď je sama.
Gitka sa o politiku nezaujíma, ale svetové dianie po očku sleduje. Voliť chodí. V ostatnú nedeľu ju staré kamarátky zo školskej kuchyne nahovorili na MDŽ do Nitry. Gitka sa nevzpierala, už dávno nikde nebola. Napokon, zvoz autobusmi bol zadarmo, ani za jedlo sa neplatí. A keďže sleduje svetové dianie, odchádzala tam, ako mi povedala, s tým, aby nebola vojna.
