Chcete mať šťastnejší život? Dovoľte si plytvať časom a neodkladajte radosť, kým budete mať všetko hotové

Moja dcéra Bety si k siedmym narodeninám priala hračkárske nechtové štúdio. Bola to obrovská plastová haraburda s niekoľkými maličkými fľaštičkami lakov na nechty vo všetkých odtieňoch ružovej a súpravou drobných nádobiek s rôznofarebnými trblietkami. Predstavovala si, že vďaka vlastníctvu nechtového štúdia sa jej život zásadne zmení k lepšiemu. V lakovaní nechtov videla svoju žiarivú budúcnosť.

Dopadlo to trochu inak. Plánovaná kariéra nechtovej umelkyne už po pár dňoch upadla do zabudnutia. V nasledujúcich týždňoch sa jednotlivé fľaštičky povaľovali zabudnuté po celom byte, rozsypané trblietky sa už navždy zažrali do koberca a veľký plastový stojan som asi o pol roka vyhodila bez toho, aby si to Bety vôbec všimla.

Tušila som, že to tak dopadne. Ale viem, že aj ja sama často robím rovnakú chybu. Zle odhadnem, vďaka čomu budem v budúcnosti šťastnejšia. Psychológovia tomu hovoria „afektívna prognostická chyba“ a týka sa každého, kto niekedy uveril, že po splnení nejakej konkrétnej podmienky bude jeho život už navždy šťastnejší než predtým. Keď sa presťahujem, keď stretnem toho pravého, keď zmením prácu…

Epidémia časovej chudoby

Naša schopnosť cítiť sa šťastne je do značnej miery predurčená geneticky, podľa odborníkov zhruba na päťdesiat percent. Čiastočne ju limitujú životné okolnosti, ktoré nemôžeme ovplyvniť. No aj tak nám zostáva priestor na našu vlastnú aktivitu, rozhodnutia a každodenné návyky, ktoré môžu pocity radosti a šťastia prehlbovať alebo, naopak, potláčať.

Cassie Mogilner Holmes, autorka knihy Šťastnější, túto dynamiku zažila na vlastnej koži. Pokiaľ ide o genetiku, vytiahla si šťastnú kartu: „Keď som vyrastala, hovorili o mne, že som slniečko. Bola som tak neúnavne rozradostená, že som musela pôsobiť ako hrozná naivka.“ Šťastie sa dokonca stalo témou jej doktorátu zo psychológie.

O veľa rokov neskôr už ako matka dvoch detí a vyučujúca na dvoch univerzitách však zrazu pocítila, že vo svojom živote iba „funguje“ a na radosť jej nezostáva žiadny priestor. „Chcela som viac času, ale nielen na to, aby som stihla viac práce. Chcela som mať možnosť spomaliť, aby som pri ohliadnutí sa za dňami nevidela len rozmazaný fľak.“

Vtedy sa začala venovať téme časovej chudoby, ktorá postihuje viac než polovicu obyvateľov vyspelého sveta. Je to dlhodobý pocit, že si pre nadmieru povinností nemôžeme dovoliť robiť veci, ktoré nás tešia. Zďaleka nejde len o problém workoholických manažérov a manažérok, týka sa aj zamestnaných matiek a otcov alebo tých, ktorí sa starajú o svojich starnúcich rodičov. Keď nestíhame, činnosti, ktorá nám prinášajú radosť a relaxáciu, zvyčajne vyškrtneme z programu ako prvé. Ak to robíte opakovane, patríte aj vy k časovo chudobným.

Pozorujte, čo vás teší

Cassie Mogilner Holmes so svojimi kolegami z pensylvánskej Wharton School uskutočnila výskum, ktorý mal ukázať, ako množstvo voľného času súvisí s pocitom životnej spokojnosti.

Výsledok ich prekvapil. Ľudia postihnutí časovou chudobou, ktorí počas dňa majú menej než dve hodiny voľného času, sa cítili nespokojní. Ale ešte horšie sa cítili ľudia