Denník N

Finančný analytik: Nie je to tu zlé, späť do Ameriky sa nechystám

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Richard Fetyko viedol úspešný život na Manhattane. Teraz sa po 22 rokoch vrátil na Slovensko, aby v Bratislave založil investičný fond. Čo ho motivovalo na návrat a ako vníma dve krajiny, dve spoločnosti a dva rozdielne svety?


Do Spojených štátov ste sa dostali vďaka výmennému pobytu na strednej škole. O aký pobyt išlo?

Bol to výmenný študentský pobyt vo štvrtom ročníku na gymnáziu. Mama ho našla úplnou náhodou v časopise. Keď mi to navrhla, povedal som si – prečo nie? Naučím sa jazyk, spoznám kultúru a vrátim sa. A tak som býval desať mesiacov u rodiny v Oklahome.

To bola vaša prvá skúsenosť s Amerikou?

Áno. Bol to kultúrny šok, lebo to bolo malé mestečko, v ktorom ani zahraničného študenta poriadne nevideli. A z východnej Európy už vôbec nie, takže som bol celebrita. Spoznal som milých, slušných ľudí, ktorí ma zobrali medzi seba.

 

Čítajte tiež:
„Keby sa Štúr nevrátil z Nemecka, nevznikla by slovenčina,“ lákajú ľudí do vlasti


Ako sa pôvodne plánovaných desať mesiacov pretiahlo na 22 rokov v Amerike?

Plán bol, že absolvujem školský rok v Oklahome, vrátim sa a budem žiť na Slovensku. Potom ma však prijali na oklahomskú Vysokú školu ekonómie a financií a po jej skončení som dostal príležitosť pracovať v banke. Povedal som si, že by bolo dobré mať dva-tri roky skúseností a praxe. Následne som si urobil aj magisterský titul. Povedal som si, že len čo dokončím túto školu, pôjdem domov. Ale po siedmich rokoch mi začínalo dochádzať, že sa už na Slovensko asi nevrátim.

Ako sa vám podarilo hneď po škole si nájsť prácu?

Po škole som pracoval v Dallase pre jednu finančnú skupinu. To boli moje začiatky s Wall Street a investičným bankovníctvom. Po páde dvojičiek firma skrachovala. Dlho som hľadal prácu v Texase, ale nedarilo sa mi. Finančníctvo a bankovníctvo je rozbehnuté najmä na pobreží: Boston, New York, San Francisco či Los Angeles.

Tak ste sa zbalili a išli do New Yorku.

Áno. Aj tu mi každý vravel, že všade prepúšťajú a nie sú voľné pracovné miesta, no napriek tomu som bol do dvoch mesiacov zamestnaný. Postupoval som z jednej firmy do druhej a stal sa zo mňa finančný analytik.

Ako sa newyorský finančný analytik dostane k práci na Slovensku?

To bola podobná náhoda, ako keď mi mama našla v časopise výmenný pobyt. V decembri 2013 organizoval slovenský konzul vo Washingtone stretnutie Slovákov žijúcich v USA. Cieľom stretnutí je bližšie zistiť, na akých pozíciách našinci pracujú, a bližšie sa spoznať. Práve tu som spoznal Michala Kovácsa z organizácie LEAF. Na Slovensko som sa už nechystal. Nie preto, že by som proti tomu niečo mal, ale nemyslel som si, že sa doma nájde ponuka, ktorá by ma zaujala a oslovila.

Len ste sa spoznali a už vám navrhol prácu na Slovensku?

Nie, tu sme si len vymenili kontakt. O ničom konkrétnom reč nebola. S ponukou sa mi ozval o pár mesiacov neskôr, v júni 2014.  V Bratislave sa rozbiehal investičný fond, ktorý mal podporovať neziskovku LEAF. Hľadal človeka, ktorý má nejaké skúsenosti s kapitálovými trhmi a dokázal by to riadiť.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Prečo ste prijali ponuku z Bratislavy, keď ste viedli spokojný život v New Yorku?

Bolo a stále je pre mňa veľkou výzvou stáť pri zrode niečoho nového a budovať to od základov. Paradoxne ma motivovalo aj to, že budem musieť spočiatku bojovať s administratívnymi a právnickými vecami, v ktorých som sa nevyznal. Chcel som spoznať slovenský systém a to, ako to pri zakladaní fondu funguje.

Čiže zmena práce?

V podstate áno. Štrnásť rokov som pracoval na podobných pozíciách, len v iných firmách. Náplň práce však bola rovnaká.

Takže fakt, že táto ponuka prišla zo Slovenska, nebol prvoradý?

Vôbec. Keby táto ponuka prišla zo Singapuru, z Austrálie alebo úplne opačnej strany Zeme, prijal by som ju. To, že na Slovensku môžem byť so svojou rodinou a priateľmi, bolo len plusom.

Bolo jednoduché sa po 22 rokoch zbaliť a vrátiť sa na Slovensko?

Dosť jednoduché, keďže som o zmene práce rozmýšľal asi rok-dva. Navyše som slobodný, takže v New Yorku som nemal záväzky ako rodinu či priateľku. Michal Kovács ma oslovil v júni, o tri týždne som bol rozhodnutý a koncom augusta som už bol v Bratislave.

Nezažili ste po návrate kultúrny šok?

Ani nie, na Slovensko som sa vracal minimálne raz za dva roky a bol som doma v Košiciach pár týždňov. Kamaráti ma však varovali, že si to hneď po návrate na Slovensko rozmyslím a vydržím tu maximálne rok.

Zatiaľ neuvažujete nad odchodom?

Vôbec. Práca ma baví, mám viac času na seba a teším sa najmä na lyžovačku v Alpách a letnú dovolenku na európskych plážach.

Máte dosť výrazný americký prízvuk. Je pre vás ťažké hovoriť po takom čase po slovensky?

V New Yorku je dosť veľká komunita Slovákov, takže som nemal problém s tým, že by som zabudol hovoriť po slovensky. Problém mi trocha robí odborná komunikácia v slovenčine. Ale nie je to až také zlé, keďže už aj u nás sa používa veľa anglických odborných slov. Nerobím si z toho ťažkú hlavu, keď niečo neviem po slovensky, poviem to po anglicky a väčšina ľudí rozumie.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Mnohých ľudí láka do zahraničia vidina vyššieho zárobku, no neuvedomujú si s tým spojené vyššie životné náklady. Je z tohto hľadiska lepší život v New Yorku alebo na Slovensku?

Určite som zarobil viac v Amerike, ale na druhej strane som mal i vyššie životné náklady. Za nájomné som platil štyrikrát viac ako v Bratislave. Keby som to mal porovnať, je to približne rovnaké, dokonca mám pocit, že na Slovensku o niečo lepšie.

Existujú veci, ktoré sú na Slovensku lepšie ako v Amerike?

Mám na seba viac času, keďže netrávim niekoľko desiatok minút v dopravných prostriedkoch. Človeku, ktorý býva i pracuje na Manhattane, trvá pol hodiny, kým sa ráno dostane do práce. V Bratislave cestujem do práce približne sedem minút. To je hneď hodina denne, ktorú môžem využiť napríklad na fitcentrum alebo na oddych.

Čo je na Slovensku také zlé, že sa ľudia veľmi nechcú vrátiť späť, ak si nájdu prácu v zahraničí?

Obával som sa viacerých vecí, ale zatiaľ nemám pocit, že je to také zlé, ako ľudia hovoria. Alebo tu ešte nie som dostatočne dlho na to, aby som ich zažil.

Aké veci?

Veľká korupcia na úradoch a fakt, že sa bez úplatkov a podvádzania nedá ničím pohnúť. Máme predstavu, že rozbiehať biznis na Slovensku je veľmi komplikované kvôli úradom, byrokracii a korupcii. Zatiaľ to nie je také hrozné, ako som si myslel. Ešte som nezažil, že by som pre vybavovanie strávil pol dňa na úradoch.

Druhým veľkým problémom je zdravotníctvo. Ani s tým som sa zatiaľ nestretol, ale je pravdou, že som nemusel riešiť väčšie zdravotné problémy. Keď má človek rodinu, je to iné a dvakrát si rozmyslí, či sa na Slovensko vráti.

Môže toto rozhodnutie ovplyvniť i kvalita nášho školstva?

Určite. Keď má človek deti, uvažuje nad ich možným vzdelaním. Z rozprávania priateľov vnímam, že školstvo na Slovensku upadlo. Myslím si, že sme v minulosti boli na veľmi dobrej úrovni v matematike a vo fyzike.

Na ktoré vlastnosti môžu byť Slováci hrdí?

Sú pracovití, šikovní a priebojní. A majú niečo, čomu sa v angličtine hovorí common sense. Akýsi zdravý rozum.

V čom by sa mali zlepšiť?

Často sú pesimistickí, dokonca až paranoidní. Už dopredu vedia, že im niečo nevyjde, hoci sa o to ani len nepokúsili. Takisto sú veľmi nedôverčiví voči iným ľuďom. Keď dáte Američanovi sľub, že dovtedy to a to spravíte, nemá problém vám veriť. Slováci majú nedôverčivosť akosi v povahe.

Dá sa tejto nedôverčivosti zbaviť?

Slováci sa veľmi rýchlo adaptujú na iné prostredie. Keďže je v Amerike vyššia životná úroveň, človek nemá problém zarobiť si na seba. Nemá teda potrebu podrážať nohy iným a závidieť. A väčšinou vtedy zmizne nedôverčivosť a chuť podrážať druhému nohy.

Nebrzdí Slovákov akási hanblivosť či strach osloviť cudzích ľudí?

Aj to je možné. Keď si vezmete napríklad bary a krčmy, u nás sa ľudia držia svojich vlastných priateľov. Len zriedkakedy sa pustia do reči s úplne cudzím človekom. Američania sú otvorenejší. V New Yorku nie je problém zastaviť niekoho na ulici a o pár minút ste pomaly najlepší priatelia. Je ohromujúce, aké životné príbehy tam ľudí priviedli. Keby ste ich neoslovili, nemali by ste šancu to vedieť.

Aké sú hlavné rozdiely medzi životom v Bratislave a v New Yorku?

Nemôžeme porovnávať Bratislavu so svetovou metropolou, akou je New York. Čo sa týka kultúrneho vyžitia, v Bratislave nájdem v podstate všetko, čo chcem, ale v malom množstve. Mám rád latinské tance. Keď som si chcel ísť v New Yorku zatancovať, mal som na výber minimálne desať tanečných štúdií. V Bratislave mám len jedno, ale tá možnosť tu je. Tiež je naše hlavné mesto lepšie na športovanie. Kým vypadnete z Manhattanu niekam, kde si môžete zabehať, trvá to viac ako hodinu, ak nechytíte dopravnú zápchu. Okolie Bratislavy je oproti tomu celkom blízko. V New Yorku som si síce mohol zabicyklovať v Central Parku, ale nie je to až tak v prírode. Keď chcete ísť naozaj do prírody, je to ďaleko a to berie čas.

Nezažili ste v zahraničí predsudky súvisiace s tým, odkiaľ pochádzate?

Aj Slováci, ktorí žijú v Amerike, majú strach o to, ako nás ľudia vnímajú. Mnohokrát sa o nás hovorí, že sme pesimistickí a stále sa na niečo sťažujeme. Mne sa to zdá prehnané. Osobne som sa s predsudkami nestretol.

Majú Slováci predsudky o Američanoch?

Američania sú veľmi optimistickí, až by som povedal, že prehnane. Niekto príde o dom, opustí ho manželka a napriek tomu sa usmieva. Keď sa ho opýtate, ako sa má, odpovie, že fantasticky. Ľudia sú nastavení inak a mnohým Slovákom sa zdajú tieto úsmevy falošné. Je pre nich nezvyk, že sa na nich niekto v obchode usmeje. Aj tu už som sa na ľudí prestal usmievať, lebo si automaticky myslia, že od nich niečo chcem. Američania sú k tomu vedení od mala. Keď dieťa skončí posledné v súťaži, povedia mu – nevadí, super, nabudúce to bude lepšie. Niekedy sa mi však zdajú až nadmieru sebavedomí. Oproti Slovákom, ktorí sa často až príliš podceňujú, je to iný svet.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Slovensko

Teraz najčítanejšie