USA majú za sebou dlhú históriu zlých mierových dohôd

Autor je komentátor Bloomberg Opinion

Nejaké prímerie je vždy lepšie ako žiadne, a to sa týka aj prímeria, o ktorom Ukrajina po diskusiách so Spojenými štátmi v Saudskej Arábii tvrdí, že je pripravená ho dodržiavať za predpokladu, že tak urobí aj Rusko. Je tiež dobré, že sa Američania a Ukrajinci vôbec rozprávajú po tom, ako Donald Trump začiatkom mesiaca tak pohŕdavo zvozil Volodymyra Zelenského v Oválnej pracovni. Ale ukrajinský prezident má pravdu, keď zostáva pred nadchádzajúcimi mierovými rokovaniami opatrný, zvlásť vzhľadom na to, ako si ich zrejme predstavuje jeho americký náprotivok.

Zlé znamenia

Podstatou amerického mierového úsilia je vnútiť v záujme dosiahnutia akejkoľvek dohody aj jej zlú a nespravodlivú formu národu, ktorý je obeťou ruskej agresie od roku 2014 a plnoformátovej podoby od roku 2022. Trump pri opise konfliktu prevrátil zodpovednosť, neobviňoval z vojny Rusko, ale Ukrajinu, diktátorom nenazýval ruského prezidenta, ale toho ukrajinského. Je jasné, že bude žiadať veľa od Zelenského a šokujúco málo od Putina. Hneď na začiatku americký prezident preventívne vylúčil členstvo Ukrajiny v NATO i prítomnosť amerických vojakov na Ukrajine a nenechal nikoho na pochybách, že od Ukrajiny očakáva veľké územné ústupky.

Tieto zlé znamenia nútia stratégov a rôznych vedcov siahať po historických paralelách. Bývalý americký minister financií Larry Summers povedal pre Bloomberg, že nadchádzajúca dohoda by mohla byť „dohodou podobnou tej Versailleskej, ktorá však nie je nanútená agresorovi, ale obeti agresie“. Summers mal na mysli Versaillskú zmluvu, ktorá ukončila prvú svetovú vojnu, ale za podmienok, ktoré vtedajší pozorovatelia ako John Maynard Keynes považovali za také zničujúce a ponižujúce voči Nemecku, že bolo len otázkou času, kedy príde nová vojna. Skutočnosť, že Ukrajina, na rozdiel od Nemecka v roku 1914, neurobila nič, čo by spôsobilo súčasnú vojnu, by takýto výsledok znášala o to ťažšie.

Už to ukončime

Podľa historika Iana Horwooda sú však k dnešnej situácii aj relevantnejšie a novšie analógie. Jednou z nich je Vietnam v prvej polovici 70. rokov. Tak ako stáli USA od roku 2022 na ukrajinskej strane, tak kedysi podporovali Južný Vietnam, na ktorý útočil Severný Vietnam, ktorý zas podporovali Čína a Sovietsky zväz. Veľký rozdiel oproti súčasnej situácii na Ukrajine spočíval v tom, že USA mali na mieste svoje vojská a tomu zodpovedajúcim spôsobom traumatizovanú domácu verejnosť. Podobnosť bola v tom, že Washington začal považovať konflikt za nevyhrateľný a chcel ho ukončiť, pričom prezident Richard Nixon túžil hrať úlohu mierotvorcu.

Vtedy ako aj teraz USA v skutočnosti prinútili svojho spojenca k rokovaniam tým, že mu pohrozili stiahnutím všetkej podpory. Svojmu spojencovi ponúkli aj to, čo sa ukázalo ako chabé bezpečnostné záruky. V liste svojmu juhovietnamskému náprotivku Nixon zopakoval svoje „osobné ubezpečenia, že Spojené štáty budú veľmi dôrazne a rýchlo reagovať na akékoľvek porušenie dohody.“ Oná reakcia bola chápaná ako masívne letecké bombardovanie. Parížske mierové dohody boli nakoniec podpísané v roku 1973. Keď však Severný Vietnam o dva roky neskôr spustil nový útok, USA (teraz už vedené Geraldom Fordom) ustúpili a Južný Vietnam padol.

Veď to sľúbili

Ďalší príklad určite prinúti Trumpa premýšľať, pretože sa týka jeho nástupcu i predchodcu Joea Bidena. Vo svojom prvom funkčnom období sa Trump ponáhľal ukončiť vojnu v Afganistane, kde tiež videl patovú situáciu. Jeho administratíva teda začala hovoriť priamo s Talibanom (vidíte tú podobnosť s Trumpom hovoriacim s Putinom?) bez toho, aby do toho zahrnula afganskú vládu, ktorú Amerika nominálne podporovala, ale na ktorú Trump tlačil hrozbami náhleho stiahnutia sa, ktoré sa stalo známym ako „Damoklove tvíty“.

Tieto rozhovory viedli k dohode z Dahy z roku 2020. Afganská vláda bola odsunutá na vedľajšiu koľaj a USA uzavreli dohodu s Talibanom, ktorý sľúbil, že v Afganistane nepovolí žiadnych teroristov a bude rokovať s vládou. Avšak aj keď tieto záruky Taliban porušil, Američania sa naďalej z krajiny sťahovali. A prevzal moc Biden, nakoniec sa rýchlo, nekompetentne a nezodpovedne stiahol, vládu nechal padnúť a Taliban sa zmocnil Kábulu.

Môže sa to zopakovať

Znepokojujúcim vzorcom v tomto správaní je, že keď sa USA chcú dostať z cudzej šlamastiky, majú tendenciu odsúvať svojich spojencov na vedľajšiu koľaj, priveľa ustupovať protivníkom a nakoniec odstúpiť od implicitných i explicitných záväzkov. Všetko, čo Trump povedal a urobil ako kandidát a 47. prezident, naznačuje, že sa to môže zopakovať.

Trump má s ukrajinským prezidentom napäté vzťahy už od jeho prvého funkčného obdobia. Ale Zelenskému by nemalo záležať na tom, kto je jeho partnerom, rovnako ako pre Juhovietnamcov alebo Afgancov nebolo dôležité, či ich opustil Nixon alebo Ford, Trump alebo Biden. Úlohou Kyjiva je zabezpečiť, aby Ukrajina prežila ako krajina, nielen počas cyklu definovaného americkými voľbami, ale natrvalo.

Bloomberg