Denník N

Jaskyniar: Pod zem si vybehnem, kedy chcem

Ilustračné foto - TASR
Ilustračné foto – TASR

Výzvou je objaviť jaskyňu tam, kde ju nik nepredpokladal, tvrdí Peter Holúbek.

PETER HOLÚBEK sa narodil v roku 1966 v Martine, vyštudoval Vysokú školu dopravy a spojov v Žiline. Od roku 1985 sa venuje jaskyniarstvu, je predsedom Slovenskej speleologickej spoločnosti a členom Speleoklubu Nicolaus, pracuje v Slovenskom múzeu ochrany prírody a jaskyniarstva v Liptovskom Mikuláši. Má za sebou výpravy do jaskýň v Číne, Rusku, Mongolsku, Anglicku, Maďarsku, Poľsku, Česku a Rakúsku. Je autorom viac ako 500 článkov a štúdií o jaskyniach. Je ženatý, má dve deti, žije v Liptovských Behárovciach.

Pred tromi rokmi ste pre TASR uviedli, že v mladosti vás lákali rockové koncerty, mali ste dlhé vlasy, správali ste sa ako rebel. Priateľ vás však raz vzal do jaskyne a zmenil vám pohľad na život. Čo sa stalo?

Áno, osemdesiate roky boli pre mňa časom koncertov. Bolo to fajn, zašantili sme si tam, povystrájali rôzne veci, človeka to však nemá ako naplniť. Až v jaskyni som si uvedomil márnosť dovtedajšieho života. Koncerty sú prchavé okamihy, na ktoré si spomeniete aj po desiatkach rokov, jaskyne sú však dielom miliónov rokov.

Predstavte si, že idete dvadsať metrov podzemnou rúrovitou riečnou chodbou a zrazu narazíte na prekážku, tvorenú sedimentmi, ktoré sa tam zhromaždili za tisíce rokov.

Za nimi sa môžu nachádzať nové a úplne neznáme jaskynné priestory. Začnete kopať s cieľom odkryť toto tajomstvo a po ťažkej niekoľkodňovej práci viacerých ľudí objavíte nový svet. Úplne ma to zmenilo.

Stále si myslíte, že jaskyniarstvo je prostriedkom na čítanie ľudských duší?

Pred dvesto či tristo rokmi ľudia nemali žiadny voľný čas. Keď ho získali, jaskyniarstvo sa stalo jednou z jeho výplní, pričom každý, kto sa dostane pod zem, veľmi dobre spozná ľudí, ktorí tam s ním sú.

S množstvom priateľov sme tam totiž zažili aj mimoriadne extrémne situácie, v ktorých sa preukázali naše charaktery a duše. Záťažové situácie odhaľujú veľa.

Jaskyniar Peter Holúbek. Foto - Peter Vaněk
Jaskyniar Peter Holúbek. Foto – Peter Vaněk

V jaskyniach žili naši predkovia, vy sa do nich dobrovoľne vraciate. Čo vás láka na neznámych a často úzkych priestoroch, vlhku, chlade a úplnej tme?

Každý človek prišiel na tento svet z nejakého dôvodu. A tak ako nepovažujem za povolanie učiteľstvo, lebo ide o poslanie, na ktoré sa treba narodiť, aj jaskyniari azda majú poslanie vstupovať práve do neznámeho a temného sveta. Najmä preto, aby ho objavili pre ostatných.

Bez ich informácií a poznatkov by sme boli oveľa chudobnejší. Nezabúdajme, že mnohí ľudia sa pod zem z rôznych príčin nikdy nedostanú – buď trpia klaustrofóbiou, alebo na to nemajú fyzické sily, čas ani prostriedky.

V čom spočíva to poslanie?

Chceme kompletne spoznať podzemie, nie však len z pohľadu toho, aké je dlhé a hlboké, ale aj toho, čo všetko tam človek môže prežiť a objaviť.

Jaskyniarstvo totiž nie je len o mapovaní podzemného priestoru a fotografovaní scenérií, ale je aj informáciou o vlastných autentických pocitoch. Nie nadarmo v jaskyniach veľa času trávili aj veľkí umelci. Nachádzali tam inšpiráciu.

Konkrétne?

Básnik Ivan Laučík, ktorý v jaskyniach trávil dlhé hodiny pozorovaním, tam získaval iný pohľad na svet a dokázal ho transformovať do nádherných básnických opisov.

Hudobný skladateľ Leoš Janáček sa zase uzatváral v jaskyni slobody v Demänovskej doline. Počúval, ako tam kvapká voda, v hlave mu to krásne hralo a skomponoval tak hudobný fejtón Všudybyl.

Pre mňa sú jaskyne najmä niečím, kde môžem čas vnímať inak. V minulosti boli úkrytom pred vonkajšími nástrahami ako dravce či zlé počasie, dnes sa do nich ľudia schovávajú pred civilizáciou.

Nefungujú tam totiž ani mobily. A kým vonku nás obklopuje najmä neporiadok, neupravené cesty a chodníky, vo vnútri môže človek potichu viesť rozhovory s prírodou.

Jaskyniar Peter Holúbek. Foto - Pavol Staník
Jaskyniar Peter Holúbek. Foto – Pavol Staník

Na Slovensku je evidovaných už viac ako sedemtisíc objavených jaskýň, najdlhšia na svete je Mammoth Cave v USA, ktorá má 600 kilometrov. Čo rozhodne, že niekam prídete a začnete kopať?

Jedným z častých spôsobov objavenia jaskyne je náhoda. Raz v zimnom období sme šli na turistický pochod po poľsko-slovenskej hranici a všimli si tam prievan. Neskôr v lete sme sa tam vrátili, začali kopať a zistili, že prievan vychádza z pukliny. Za ňou sme objavili jaskyňu.

Inokedy je objavenie jaskyne výsledkom systematickej práce. Napríklad v roku 1921 sa v Demänovskej doline objavil moravský učiteľ a jaskyniar Alois Král, ktorý vtedy náhodne objavil jaskyňu slobody.

Odvtedy tam však už desiatky rokov systematicky pracujú ďalší jaskyniari, vďaka ktorým je tam dnes známych už viac ako 50 kilometrov podzemných priestorov.

Dostávate tipy aj od laikov?

Veľakrát nám dajú informácie poľovníci či hubári, ktorí si v prírode všimnú niečo zaujímavé a netradičné. My už len prídeme, overujeme, skúmame a skladáme celú mozaiku. Za desiatky rokov sa mi takto s kamarátmi podarilo objaviť viac ako 20 kilometrov chodieb.

Podstata našej práce spočíva v tom, že po príchode na koniec jaskyne nás čaká zával alebo vodný sifón, teda prekážka, ktorú treba prekonať. Musíme sa tam opakovane vracať, až kým sa to nepodarí, inak ten stupeň poznania neposunieme.

Takto objavíme ďalšie desiatky až stovky metrov chodieb, aby sme nakoniec prišli k novej prekážke a začínali odznovu.

Nikdy ste nepociťovali strach, že vás v neprebádanom priestore zavalí?

Obavy, samozrejme, vždy boli a sú, jaskyniarstvo však nie je žiadny adrenalínový šport. Potrebujete len rozvahu a všetko si vopred premyslieť, oťukať a zabezpečiť. Určite sa pri ňom stáva menej úrazov ako pri futbale.

Navyše, je rozdiel medzi kopaním a kopaním. Ak sa kope trebárs kanálová rúrovitá diera s dĺžkou štyridsať metrov, pričom sú tam piesočné sedimenty, nehrozí vám prakticky nič. A ak, tak jedine tenisový lakeť z prepracovania pri dlhom kopaní.

Iné je zase pohybovať sa v rozsiahlych závaloch z nespevnených hornín, kde je mimoriadne náročné prebíjať sa blokmi skál. Vtedy potrebujeme výkop zabezpečovať drevom či dokonca aj betónovaním.

Jaskyniar Peter Holúbek. Foto - Miroslava Haršaníková
Jaskyniar Peter Holúbek. Foto – Miroslava Haršaníková

Jaskyniar Pavol Kočiš mi hovoril aj o rizikách pádu kameňov pri preliezaní šachtami. Môžu padnúť pri nevhodnom pohybe lanom, prípadne tým, že ich zhodí niekto nad vami. Ďalším rizikom je voda. Preteká jaskyňou v nejakej výške, pri daždi alebo topení snehu však hladina stúpne. Občas až po strop.

Samozrejme, kamene a skaly padajú. Máme kamaráta, ktorý liezol z priepasti a na hlavu mu spadla skala tak nešťastne, že mu prebila lebku a bolo vidieť aj mozog. Keď prišiel k doktorovi, ten nechcel veriť vlastným očiam, že sa k nemu vôbec dopravil.

Voda po búrke je nebezpečná, rizikom sú však aj náhle udalosti, o ktorých sa jaskyniari nemusia dozvedieť, napríklad vypustenie jazera či rybníka. V podstate takmer všetky vážne úrazy, ktoré sa u nás stali, súviseli s vodou. V osemdesiatych rokoch sa takto dvaja kolegovia aj utopili.

V Rumunsku raz nečakane prišiel odmäk. Kým šli jaskyniari prielezom dole, všetko bolo v poriadku, kým však vyšli, už bol zatopený. Museli prečkať tri dni, kým voda opäť klesla.

Ešte horšia vec sa pred asi tridsiatimi rokmi stala v Južnej Afrike. Jaskyniar sa tam potápal, pokazil sa mu prístroj, vyšiel však do voľného priestoru. Žiaľ, nevedel sa dostať späť.

Jaskyniari ho začali hľadať, ale neúspešne, nepomohli ani potápači. Po niekoľkých dňoch úrady z obavy pred ďalšou tragédiou hľadanie amatérskym jaskyniarom zakázali, pátrať mohli iba profesionáli.

Až po niekoľkých týždňoch sa tam opäť vyskytli amatérski jaskyniari, ktorí objavili nové priestory, a tam aj telo hľadaného potápača. Zistili, že ten človek žil ešte možno 20 až 30 dní. Keby úrady nezakázali činnosť jaskyniarom, možno by ho objavili ešte živého.

Chodíte do neznámych priestorov aj sám?

Nemal by som, ale chodím. Podobne ako básnika Laučíka ma baví sadnúť si niekam do prieniku svetla a tmy a premýšľať. Zacitujem jeho slová, ktoré to vystihujú najviac: „Jaskyňa odkrýva, čo je v nás, čo si do nej nesieme. Uchyľujeme sa do nej aj kvôli skúške, či bude mať čo odkryť.“

Do akej najväčšej hĺbky sa dá u nás zostúpiť? V Abcházsku je jaskyňa hlboká viac ako dvetisíc metrov a speleológovia sa stále nedostali na dno.

U nás je najhlbší systém nazvaný Hipmanove jaskyne v Nízkych Tatrách, kde sa dá zísť až do hĺbky 499,9 metra. Bol som tam, je to pekná prechádzka. Zostupuje sa tam po rebríkoch, najdlhší má 35 metrov.

Ilustračné foto - TASR
Ilustračné foto – TASR

Keď som pozeral správu vášho speleoklubu za rok 2015, podľa počtu akcií to vyzerá, že ste asi stále pod zemou.

Kdeže, voľakedy som tam trávil ešte viac času, teraz som už starý ujko a pod zem nejdem viac ako stokrát ročne. Ak však mám voľné popoludnie, sadnem do auta a využijem to, lebo jaskyne mám za rohom.

Jaskyniari z Prahy či Moskvy to majú horšie, musia cestovať aj stovky kilometrov, takže sú odkázaní na expedície, kým ja si vybehnem pod zem, kedy chcem.

Zvykne vás tam ešte niečo prekvapiť?

Stále ma fascinuje charakter podzemných priestorov. Oblasť Zápoľnej na Čiernom Váhu vyzerala ako bezvýznamný kopec. Geológovia tam pred druhou svetovou vojnou objavili malú kavernu, z ktorej šiel prievan.

Po desiatkach rokov sme tam začali kopať a objavili dvojkilometrovú jaskyňu, respektíve trojrozmerný labyrint. Dnes sú tam navešané desiatky metrov rebríkov a lán, po ktorých treba dlho chodiť hore a dole, aby ste sa vôbec dostali na koniec jaskyne.

Raz ste však v podzemí objavili aj hubu, ktorá syčala ako had.

Pritom sme v jaskyni čakali na medveďa, lebo tam mal brloh. Predstavte si, že sa plazíte, je úplné ticho a zrazu začujete zvláštne syčanie. Na povrchu by sme si to v tom hluku ani nevšimli. Nakoniec sme zistili, že zvuk vydáva huba, ktorá vyrastá z jaskynnej hliny.

Najviac sa ozývala po mechanickom podnete, takže sme ju dráždili a počúvali zvuk podobný syčaniu hada alebo bublinkám unikajúcim zo sódovky. Ozývala sa dokonca aj vtedy, keď sme na ňu zasvietili svetlo. Človek by si myslel, že ryby a huby sú iba nemé, občas to však neplatí.

Sokolovej jaskyni v Jánskej doline v Nízkych Tatrách sa zase pri vchode našli ľudské kosti.

Prekvapení býva stále dosť, lebo jaskyne sú konzervou času. Nepôsobia tu vonkajšie činitele ako slnko, vietor a mráz, je tu stabilná klíma, takže všetko, čo do podzemia príde, sa tam aj zachová.

Napríklad aj početné kosti medveďov, ktoré sa chodia do podzemia ukrývať pred vonkajšími drsnými klimatickými podmienkami. Často tam ostanú navždy.

Ilustračné foto - TASR
Ilustračné foto – TASR

Vo Francúzsku či v Česku sa jaskyne používajú na dozrievanie syrov. Spolupracujete aj vy s inými brandžami?

Najmä s geológmi a hydrológmi, lebo jaskyne ako konzervy času majú v sebe zakódované množstvo unikátnych informácií potrebných na ich výskum.

S tými syrmi je to zaujímavé, lebo viem, že v demänovskej jaskyni Vyvieranie sa svojho času skladovala bryndza. Prišla však veľká povodeň a bolo po nej. Do dnešných dní sa v jaskyni Skladisko v Nízkych Tatrách skladujú trebárs stromčeky pripravené na sadenie.

Stretávate sa s vykrádačmi jaskýň?

Zatiaľ som nemal tú česť, hoci nepochybujem, že po jaskyniach sa pohybujú aj nelegálni výskumníci. Skôr sa kradnú mince z jazier vo verejne prístupných jaskyniach, to je však nič.

Keď sprievodcovia nemajú na pivo, možno si vylovia pár kusov. V podstate každý, kto vytiahne mincu z takého jazierka, nie je ani tak zlodej, ako skôr záchranca, lebo zabraňuje jej korózii a znečisťovaniu vody.

Škodí ľudstvo jaskyniam ako takým?

Samozrejme, veď najväčším likvidátorom jaskýň sú kameňolomy, nevnímam to však až tak tragicky, lebo človek potrebuje aj materiály z prírody vrátane dreva z lesov. Súčasťou tejto civilizácie jednoducho sú aj nejaké obete prírody.

Myslel som skôr narúšanie biotopov jaskýň poľnohospodárstvom. Znečistené vodné toky všetko prenášajú aj do podzemia.

Áno, pre Slovensko to však nie je typický príklad, ide o obmedzené prípady typu Domica či Poniky v okolí Banskej Bystrice. Veľké vyvieračky máme čisté, dokonca sa z nich bez úpravy môže aj piť. Len v Strážovských vrchoch, Veľkej a Malej Fatre, ako aj v Nízkych Tatrách sú desiatky kvalitných prameňov.

Ak nejaký nadšenec narazí na jaskyňu, môže začať kopať, alebo to musí nahlásiť?

Do jaskýň je vstup zo zákona zakázaný, každý na to musí mať špeciálne úradné povolenie, čo je pomerne zdĺhavý proces. Samozrejme, ak idete po hore a začne liať, nik vám nemôže vytknúť, že ste sa schovali v najbližšej jaskyni.

Ak objavíte dieru, z ktorej ide prievan, a prichytia vás, že ste do nej vliezli a skúmali jaskyňu, môžete mať síce problém, viete však, ako to je – jedna vec je zákon, iná reálny život.

Ilustračné foto - TASR
Ilustračné foto – TASR

Jaskyne stále vznikajú a zanikajú, každá po čase vyzerá inak. Ako prebieha ich vznik?

Proces vzniku vápencových jaskýň, ktorých je na Slovensku aj v Európe väčšina, začal už v mori počas druhohôr. Pôsobením času a prírodných procesov vznikali vápence tým, že sa na koralových útesoch milióny rokov zhromažďovali vápencotvorné sedimenty.

Horotvorné pohyby ich potom vyzdvihli do vysokých nadmorských výšok a začal prebiehať takzvaný krasový proces. V rámci neho na vápenec pôsobí voda a rozpúšťa ho.

Vniká do puklín vzniknutých pri horotvorných procesoch, v ktorých voda postupne vytvára podzemné priestory – priepasti, chodby, ale aj prekážky ako napríklad vodné sifóny. Ide o mimoriadne dlhý časový cyklus, v rámci ktorého je dĺžka ľudského života úplne zanedbateľná.

Vznikajú jaskyne aj po výbuchoch sopiek?

Áno. Láva, ktorá sa valí po brehoch sopky, na povrchu stuhne. Vnútri sopky sa vtedy tvoria takzvané lávové jaskyne, ktoré sú dlhé aj niekoľko desiatok kilometrov. Najbližšie od nás sú na Islande, ich fragmenty sa však dajú nájsť aj na Slovensku.

Jaskyne sa tvoria aj gravitáciou, keď erózia podreže masív a ten vplyvom gravitačných procesov, ľudovo povedané, praskne. Vznikajú tak desiatky metrov dlhé a hlboké trhliny. Najvýznamnejšie u nás sú v Poloninách alebo Levočských vrchoch.

Čo ľadové jaskyne?

Ľad je tam iba sekundárna výplň, pričom ich vznik závisí od mikroklímy. Predstavte si priestor, v ktorom je prievan. Pri jeho vhodných parametroch sa v zime priestor jaskyne podchladí a na jar, keď sa do nej dostane voda, táto zamrzne. Takto vznikla trebárs aj Demänovská ľadová jaskyňa.

Na Slovensku je okolo 800 jaskyniarov. Je o to záujem aj medzi mladými?

Pôsobí tu viac ako 40 oblastných skupín. Medzi mladými síce už niekoľko rokov badáme útlm, nejakí však stále pribúdajú. Problém je, že v ére digitálnych technológií strácajú záujem o reálny svet, stačí im ten virtuálny. Nejde však o nič dramatické, zrejme je to len prechodné obdobie.

Čo je najväčším potešením jaskyniara?

Nemôžem, samozrejme, hovoriť za všetkých, ale podľa mňa je to objav jaskyne na mieste, kde by to nik nepredpokladal. Je to veľká výzva, na konci ktorej je nádherný pocit.

Kamarátovi Ivanovi Demovičovi sa to napríklad podarilo pri obci Modrová v Považskom Inovci, keď objavil Modrovskú jaskyňu. Nik by ju tam nečakal, len on mal šťastie a vytrvalosť. Túto neznámu oblasť nakoniec ozdobil pozoruhodnou jaskyňou s dĺžkou viac ako 600 metrov.

Rozhovor bol v skrátenej podobe publikovaný v aprílovom čísle pouličného mesačníka Nota bene. Staršie čísla si môžete zdarma prečítať na www.notabene.sk/archiv.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie