pondelok

Jaskyniar: Pod zem si vybehnem, kedy chcem

Výzvou je objaviť jaskyňu tam, kde ju nik nepredpokladal, tvrdí Peter Holúbek.

Ilustračné foto - TASR

PETER HOLÚBEK sa narodil v roku 1966 v Martine, vyštudoval Vysokú školu dopravy a spojov v Žiline. Od roku 1985 sa venuje jaskyniarstvu, je predsedom Slovenskej speleologickej spoločnosti a členom Speleoklubu Nicolaus, pracuje v Slovenskom múzeu ochrany prírody a jaskyniarstva v Liptovskom Mikuláši. Má za sebou výpravy do jaskýň v Číne, Rusku, Mongolsku, Anglicku, Maďarsku, Poľsku, Česku a Rakúsku. Je autorom viac ako 500 článkov a štúdií o jaskyniach. Je ženatý, má dve deti, žije v Liptovských Behárovciach.

Pred tromi rokmi ste pre TASR uviedli, že v mladosti vás lákali rockové koncerty, mali ste dlhé vlasy, správali ste sa ako rebel. Priateľ vás však raz vzal do jaskyne a zmenil vám pohľad na život. Čo sa stalo?

Áno, osemdesiate roky boli pre mňa časom koncertov. Bolo to fajn, zašantili sme si tam, povystrájali rôzne veci, človeka to však nemá ako naplniť. Až v jaskyni som si uvedomil márnosť dovtedajšieho života. Koncerty sú prchavé okamihy, na ktoré si spomeniete aj po desiatkach rokov, jaskyne sú však dielom miliónov rokov.

Predstavte si, že idete dvadsať metrov podzemnou rúrovitou riečnou chodbou a zrazu narazíte na prekážku, tvorenú sedimentmi, ktoré sa tam zhromaždili za tisíce rokov.

Za nimi sa môžu nachádzať nové a úplne neznáme jaskynné priestory. Začnete kopať s cieľom odkryť toto tajomstvo a po ťažkej niekoľkodňovej práci viacerých ľudí objavíte nový svet. Úplne ma to zmenilo.

Stále si myslíte, že jaskyniarstvo je prostriedkom na čítanie ľudských duší?

Pred dvesto či tristo rokmi ľudia nemali žiadny voľný čas. Keď ho získali, jaskyniarstvo sa stalo jednou z jeho výplní, pričom každý, kto sa dostane pod zem, veľmi dobre spozná ľudí, ktorí tam s ním sú.

S množstvom priateľov sme tam totiž zažili aj mimoriadne extrémne situácie, v ktorých sa preukázali naše charaktery a duše. Záťažové situácie odhaľujú veľa.

Jaskyniar Peter Holúbek. Foto - Peter Vaněk
Jaskyniar Peter Holúbek. Foto – Peter Vaněk

V jaskyniach žili naši predkovia, vy sa do nich dobrovoľne vraciate. Čo vás láka na neznámych a často úzkych priestoroch, vlhku, chlade a úplnej tme?

Každý človek prišiel na tento svet z nejakého dôvodu. A tak ako nepovažujem za povolanie učiteľstvo, lebo ide o poslanie, na ktoré sa treba narodiť, aj jaskyniari azda majú poslanie vstupovať práve do neznámeho a temného sveta. Najmä preto, aby ho objavili pre ostatných.

Bez ich informácií a poznatkov by sme boli oveľa chudobnejší. Nezabúdajme, že mnohí ľudia sa pod zem z rôznych príčin nikdy nedostanú – buď trpia klaustrofóbiou, alebo na to nemajú fyzické sily, čas ani prostriedky.

V čom spočíva to poslanie?

Chceme kompletne spoznať podzemie, nie však len z pohľadu toho, aké je dlhé a hlboké, ale aj toho, čo všetko tam človek môže prežiť a objaviť.

Jaskyniarstvo totiž nie je len o mapovaní podzemného priestoru a fotografovaní scenérií, ale je aj informáciou o vlastných autentických pocitoch. Nie nadarmo v jaskyniach veľa času trávili aj veľkí umelci. Nachádzali tam inšpiráciu.

Konkrétne?

Básnik Ivan Laučík, ktorý v jaskyniach trávil dlhé hodiny pozorovaním, tam získaval iný pohľad na svet a dokázal ho transformovať do nádherných básnických opisov.

Hudobný skladateľ Leoš Janáček sa zase uzatváral v jaskyni slobody v Demänovskej doline. Počúval, ako tam kvapká voda, v hlave mu to krásne hralo a skomponoval tak hudobný fejtón Všudybyl.

Pre mňa sú jaskyne najmä niečím, kde môžem čas vnímať inak. V minulosti boli úkrytom pred vonkajšími nástrahami ako dravce či zlé počasie, dnes sa do nich ľudia schovávajú pred civilizáciou.

Nefungujú tam totiž ani mobily. A kým vonku nás obklopuje najmä neporiadok, neupravené cesty a chodníky, vo vnútri môže človek potichu viesť rozhovory s prírodou.

Jaskyniar Peter Holúbek. Foto - Pavol Staník
Jaskyniar Peter Holúbek. Foto – Pavol Staník

Na Slovensku je evidovaných už viac ako sedemtisíc objavených jaskýň, najdlhšia na svete je Mammoth Cave v USA, ktorá má 600 kilometrov. Čo rozhodne, že niekam prídete a začnete kopať?

Jedným z častých spôsobov objavenia jaskyne je náhoda. Raz v zimnom období sme šli na turistický pochod po poľsko-slovenskej hranici a všimli si tam prievan. Neskôr v lete sme sa tam vrátili, začali kopať a zistili, že prievan vychádza z pukliny. Za ňou sme objavili jaskyňu.

Inokedy je objavenie jaskyne výsledkom systematickej práce. Napríklad v roku 1921 sa v Demänovskej doline objavil moravský učiteľ a jaskyniar Alois Král, ktorý vtedy náhodne objavil jaskyňu slobody.

Odvtedy tam však už desiatky rokov systematicky pracujú ďalší jaskyniari, vďaka ktorým je tam dnes známych už viac ako 50 kilometrov podzemných priestorov.

Dostávate tipy aj od laikov?

Veľakrát nám dajú informácie poľovníci či hubári, ktorí si v prírode všimnú niečo zaujímavé a netradičné. My už len prídeme, overujeme, skúmame a skladáme celú mozaiku. Za desiatky rokov sa mi takto s kamarátmi podarilo objaviť viac ako 20 kilometrov chodieb.

Podstata našej práce spočíva v tom, že po príchode na koniec jaskyne nás čaká zával alebo vodný sifón, teda prekážka, ktorú treba prekonať. Musíme sa tam opakovane vracať, až kým sa to nepodarí, inak ten stupeň poznania neposunieme.

Takto objavíme ďalšie desiatky až stovky metrov chodieb, aby sme nakoniec prišli k novej prekážke a začínali odznovu.

Nikdy ste nepociťovali strach, že vás v neprebádanom priestore zavalí?

Obavy, samozrejme, vždy boli a sú, jaskyniarstvo však nie je žiadny adrenalínový šport. Potrebujete len rozvahu a všetko si vopred premyslieť, oťukať a zabezpečiť. Určite sa pri ňom stáva menej úrazov ako pri futbale.

Navyše, je rozdiel medzi kopaním a kopaním. Ak sa kope trebárs kanálová rúrovitá diera s dĺžkou štyridsať metrov, pričom sú tam piesočné sedimenty, nehrozí vám prakticky nič. A ak, tak jedine tenisový lakeť z prepracovania pri dlhom kopaní.

Iné je zase pohybovať sa v rozsiahlych závaloch z nespevnených hornín, kde je mimoriadne náročné prebíjať sa blokmi skál. Vtedy potrebujeme výkop zabezpečovať drevom či dokonca aj betónovaním.

Jaskyniar Peter Holúbek. Foto - Miroslava Haršaníková
Jaskyniar Peter Holúbek. Foto – Miroslava Haršaníková

Jaskyniar Pavol Kočiš mi hovoril aj o rizikách pádu kameňov pri preliezaní šachtami. Môžu padnúť pri nevhodnom pohybe lanom, prípadne tým, že ich zhodí niekto nad vami. Ďalším rizikom je voda. Preteká jaskyňou v nejakej výške, pri daždi alebo topení snehu však hladina stúpne. Občas až po strop.

Samozrejme, kamene a skaly padajú. Máme kamaráta, ktorý liezol z priepasti a na hlavu mu spadla skala tak nešťastne, že mu prebila lebku a bolo vidieť aj mozog. Keď prišiel k doktorovi, ten nechcel veriť vlastným očiam, že sa k nemu vôbec dopravil.

Voda po búrke je nebezpečná, rizikom sú však aj náhle udalosti, o ktorých sa jaskyniari nemusia dozvedieť, napríklad vypustenie jazera či rybníka. V podstate takmer všetky vážne úrazy, ktoré sa u nás stali, súviseli s vodou. V osemdesiatych rokoch sa takto dvaja kolegovia aj utopili.

V Rumunsku raz nečakane prišiel odmäk. Kým šli jaskyniari prielezom dole, všetko bolo v poriadku, kým však vyšli, už bol zatopený. Museli prečkať tri dni, kým voda opäť klesla.

Ešte horšia vec sa pred asi tridsiatimi rokmi stala v Južnej Afrike. Jaskyniar sa tam potápal, pokazil sa mu prístroj, vyšiel však do voľného priestoru. Žiaľ, nevedel sa dostať späť.

Jaskyniari ho začali hľadať, ale neúspešne, nepomohli ani potápači. Po niekoľkých dňoch úrady z obavy pred ďalšou tragédiou hľadanie amatérskym jaskyniarom zakázali, pátrať mohli iba profesionáli.

Až po niekoľkých týždňoch sa tam opäť vyskytli amatérski jaskyniari, ktorí objavili nové priestory, a tam aj telo hľadaného potápača. Zistili, že ten človek žil ešte možno

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Rozhovory

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |

Už viac ako 103230 z vás dostáva správy e-mailom