Denník N

Popravovali, vypaľovali dediny – vojnové zverstvá našich vojakov v II. svetovej vojne

Foto – TASR/AP
Foto – TASR/AP

Druhá svetová vojna je plná príbehov zbabelých a neľudských popráv vojakov aj civilného obyvateľstva. V nedeľu od jej skončenia uplynie 71 rokov.

Výročia konca druhej svetovej vojny sú každý rok plné opisov hrdinstva jej víťazov. Vojaci však vždy páchali aj zverstvá a tí slovenskí neboli výnimkou. Naši navyše bojovali na strane víťazov i porazených a v oboch prípadoch sa dopúšťali aj vojnových zločinov, za ktoré zväčša neboli nikdy potrestaní.

Hoci kriminálnikov v uniforme bola výrazná menšina, história vojny zo slovenského pohľadu nie je bez nich kompletná.

V prvej línii

Vojaci vojnového slovenského štátu sa do bojov zapojili už na samom počiatku. Slovenská armáda sa po boku Hitlera zúčastnila v septembri 1939 útoku na Poľsko, ale z tohto obdobia sa nezachovali správy o ich prípadných zločinoch. Aj keby sa ich dopustili, v tom čase ešte neboli viazaní Ženevskou konvenciou, ku ktorej Slovensko pristúpilo v polovici septembra 1939; dohoda o tom nadobudla účinnosť presne o pol roka.

Historik Pavel Mičianik vo svojej štúdii o vojnových zločinoch slovenských vojakov v rokoch 1941 až 1944 píše, že prvýkrát konvenciu porušili už pár dní po tom, ako sa Slovensko pridalo k vojne proti Sovietskemu zväzu. Stalo sa to 1. júla 1941 na rozkaz veliteľa Rýchlej skupiny Rudolfa Pilfouska. Deň predtým vojaci zajali muža, o ktorom im údajne tvrdili, že je udavač, prípadne špión.

„So zviazanými rukami ležal celú noc na zemi, upieral na každého pohľady plné strachu, neprehovoril však nič. Nechal som mu povoliť putá, aby si mohol pohodlne ľahnúť. Pred naším odchodom plukovník Pilfousek po porade s miestnym starostom nechal ho za dedinou odstreliť,“ citoval Mičianik dobové spomienky jedného z vojakov.

Presne mesiac po začiatku vojny so Sovietskym zväzom slovenskí vojaci zažili najkrvavejšiu bitku, akú na východe vybojovali. Pri ukrajinskom Lipovci 22. júla jednotka medzičasom premenovaná na Rýchlu brigádu prišla o 75 vojakov, mala množstvo zranených aj nezvestných. Časť z nich bola obeťou prepadu zo zálohy. Podľa rôznych zdrojov ho uskutočnilo 10 alebo 12 sovietskych vojakov, ktorých po chvíli objavili a zajali. Nadporučík Leopold Ďurana ich vzápätí všetkých osobne zastrelil.

Mičianik sa v novembri 2007 rozprával s očitým svedkom Antonínom Žiškom, ktorý mu povedal: „Keby sme ich pobili v tých dierach, to by bolo v boji… ale toto bola vražda.“ Ďurana sa na fronte psychicky zrútil, po vojne ho pre nepríčetnosť zbavili obvinení.

Jozef Tiso na návšteve u r횹ského kancelára Adolfa Hitlera 13. marca 1939. Slovensko neskôr s Nemeckom bojovalo aj na východnom fronte. foto - archív TASR
Jozef Tiso na návšteve u r횹skeho kancelára Adolfa Hitlera 13. marca 1939. Slovensko neskôr po boku Nemecka bojovalo aj na východnom fronte. Foto – archív TASR

Major delostrelectva Jozef Vogl však za popravu sovietskych zajatcov dlho po vojne – v roku 1957 – dostal trest 12 rokov. Priťažilo mu aj krivé obvinenie zo sabotáže SNP. Naopak, komunistami dlho ospevovaný hrdina povstania Ján Stanek za svoje pôsobenie na východnom fronte nijako nestrádal. Sám sa pritom po návrate domov chválil, ako Nemcov učil mučiť zajatcov tým, že im medzi prsty dal hrubú ceruzku a potlačil ich k sebe.

Proti partizánom

Obzvlášť krutý príbeh opísal historik Mičianik v súvislosti s nadporučíkom Jánom Záhorákom zo Zaisťovacej divízie, ktorej úlohou bola ochrana zázemia pred partizánmi. „Po výsluchu obyčajne oprel vypočutému pištoľ na hlavu a chladne tohto odstrelil. Strieľal týchto nešťastníkov vlastnoručne bez súdu.“ Záhorák takto zastrelil prinajmenšom štyroch ľudí.

Jedným z nich bol sovietsky major, ktorý bojoval blízko svojej dediny. Záhoráka podľa Mičianika prosil, aby ho nezabil, pretože aj on ho v lesoch mohol viackrát zastreliť, ale z ľútosti to neurobil. Keď nepochodil, poprosil slovenského dôstojníka, aby mu aspoň dovolil rozlúčiť sa s najbližšími. Záhorák naozaj išiel so zajatcom k jeho rodine, „nechal sa u nej okázalo pohostiť a na spiatočnej ceste majora zastrelil, i keď mu prvýkrát zlyhala puška! Záhorák vzal od vojaka inú pušku a nešťastného majora surovo zastrelil!“

Veliteľ Rýchlej divízie (bývalá Rýchla brigáda), generál Jozef Turanec, v auguste 1942 pod dojmom množiacich sa útokov partizánov a špeciálnych záškodníckych jednotiek Červenej armády vydal pod hrozbou trestu za jeho nesplnenie rozkaz, že každého treba na mieste „bez milosti odpraviť“.

Nariadenie síce po krátkom čase zmiernil, ale za ten čas naň doplatilo jedenásť zajatcov. Niektorí z nich pritom boli oblečení v uniformách, čo bolo priamym porušením Ženevskej konvencie, podľa ktorej mali v takom prípade dostať ochranu ako iní vojnoví zajatci. Práve tento prípad po vojne Turancovi uškodil najviac a dostal vysoký trest.

Historik Peter Jašek v štúdii o činnosti Rýchlej divízie na Kaukaze citoval z Turancovho listu, ktorý poslal manželke z Ruska; vysvetľoval v ňom svoje pohnútky: „Sme v týchto nešťastných horách, kde za každým stromom číha smrť od partizána. Včera som musel dať aj niektorých povesiť a na krku im visí ceduľa Bol som partizán. Nemôžem si predsa dovoliť nechať svojich ľudí strieľať.“

Obete bez uniforiem

Predchádzajúce vraždy sa týkali buď zajatých vojakov, ktorí bojovali priamo na fronte, alebo partizánov. Teda ľudí, ktorí proti slovenským vojakom naozaj bojovali. Najmä v prípade Zaisťovacej divízie vyplývala z povahy jej určenia väčšia pravdepodobnosť, že spácha zločiny aj na civilistoch – vojaci o nich totiž predpokladali, že pomáhajú partizánom. Napriek tomu, že si pamätníci pochvaľujú veľmi dobré vzťahy medzi miestnymi a našimi vojakmi, takéto prípady vojenskej svojvôle sa stávali.

Pavel Mičianik podrobne opisuje jeden masaker, ktorý majú na svedomí Slováci zo Zaisťovacej divízie. Udial sa 2. augusta 1942 v ukrajinskej obci Maloduš a hlavný strojca vraždenia, nadporučík Ladislav Kleinert, v roku 1947 skončil na šibenici.

Detaily trestnej výpravy pripomínajú vojnové filmy o nacistických zverstvách či spomienky na náš Ostrý Grúň a Kľak. V tomto prípade ich však páchali slovenskí vojaci. Napríklad starec z Maloduše „na lavici pred chalupou, ešte nezachvátenou plameňmi, ktorý, hompáľajúc nohami, nepríčetným smiechom vyprevádzal jednotku zo spustošenej dediny“, veľmi pripomína desivú scénu zo slávneho filmu Choď a pozeraj sa.

Všetko sa začalo 1. augusta, keď partizáni prepadli 11 vojakov a ôsmich z nich brutálne popravili. Kleinert sa rozzúril a zorganizoval odplatu, na ktorú nakoniec na druhý deň doplatila celkom iná obec, než sa pôvodne plánovalo. Napriek tomu, že obyvateľov Maloduše vojaci poznali „ako dobrosrdečných a pohostinných ľudí“, Kleinertova jednotka sa do nej vybrala vykonať pomstu. Už pred ich príchodom obec bombardovali slovenské lietadlá, ktoré si pomýlili obyvateľov, čo sa schádzali na omšu, s partizánmi, po ktorých mali zo vzduchu pátrať.

Kleinert najskôr od miestnych informátorov zisťoval, ktoré rodiny majú príbuzných u partizánov. Z nich dal oddeliť 15 ľudí, medzi ktorými „bolo viac žien s malými deťmi (1- až 2-ročnými) a niekoľko detí od desať do 15 rokov“, a v neďalekom dome ich rozkázal popraviť. Historik Mičianik opísal, ako medzi obeťami bola „26-ročná matka s dojčaťom v náručí“ či deväťročný chlapec, ktorý Kleinerta „na kolenách prosil, aby ho nedal zastreliť“.

Ukrajinskí kadeti pri pamätníku II. svetovej vojny. Práve na Ukrajine sa udialo množstvo vojnových zločinov. foto - TASR/AP
Ukrajinskí kadeti pri pamätníku II. svetovej vojny. Práve na Ukrajine sa udialo množstvo vojnových zločinov. Foto – TASR/AP

Podobné zločiny neboli až také výnimočné. Svedčí o tom aj obhajoba samotného Kleinerta priamo na mieste činu. Požiar v Maloduši prilákal ďalšiu slovenskú jednotku. Keď sa jej veliteľ pokúšal Kleinerta zastaviť, vysmial sa mu s tým, že v jeho pluku „to takto všade robia a tento spôsob je jedine správny“.

Naozaj, veliteľ Pešieho pluku 102 Michal Lokšík vydával rozkazy vypaľovať dediny a zabíjať ich obyvateľov. Aktívny bol pri tom aj už spomínaný Záhorák. Ako takéto prepady prebiehali, opísal Štefan Hanus, ktorý na ne vojakov vozil. Pred dedinou sa podľa neho vždy sústredilo delostrelectvo a vojaci. Granáty ju zapálili a v takomto stave do nej vstupovala pechota. „Všetko obyvateľstvo ušlo, jedine starci a deti zostali v dedine. Všetci boli pochytaní a zavretí do stodôl, stajní a podobne, ako rukojemníci. Pravda, dedina sa nehasila a rukojemníci boli ponechaní svojmu osudu.“

V Povstaní

Krvavé a dobre zdokumentované zločiny páchali aj povstalci, často partizáni pod velením sovietskych veliteľov, ktorí na povstalecké územie prenášali brutálne praktiky NKVD. Samozrejme, bolo by príliš jednoduché zvaliť všetky zverstvá páchané povstalcami na Sovietov. Aj bez ich pričinenia vraždili i Slováci.

K prvým zločinom došlo ešte pred vypuknutím SNP a tie vyprovokovali Nemcov, aby začali obsadzovať celé Slovensko. 27. augusta 1944 vojaci pod vedením Cyrila Kuchtu popravili 24 nemeckých dôstojníkov a ich príbuzných. Slovenskí vojaci ich na ceste z Rumunska do Nemecka zadržali na príkaz partizánskeho veliteľa Piotra Alexejeviča Velička, ktorý takto sabotoval snahu povstaleckého velenia utajiť do poslednej možnej chvíle vypuknutie Povstania. Na druhý deň partizáni popravili 18 bezbranných nemeckých vojakov, ktorí strážili detský tábor v Ľubochni.

Historik Marián Uhrin podrobne analyzoval zločiny členov II. partizánskej brigády M. R. Štefánika. Najznámejšie je vraždenie v Sklabini, na ktoré v dňoch 21. až 31. augusta 1944 doplatilo 119 civilistov. Väčšinou išlo o slovenských Nemcov a predstaviteľov režimu, ale zabili aj miestneho postihnutého chlapca.

Člen brigády Ján A. Sitár, ktorý so zločinmi nemal nič spoločné, na to spomínal: „Milka tam v doline zastrelili, počul som pri nejakej príležitosti počas bojov od Strečna po Priekopu rozprávať tých, čo pri tom boli; spolu sme vedľa seba boli zakopaní. Počul som od toho človeka, že Milko plakal, držal sa jednou rukou za svrčinovú haluz a druhou si utieral slzy.“

Uhrin zodpovednosť za tieto násilnosti pripisuje sovietskemu partizánskemu štábu a jeho kontrarozviedke vedenej kapitánom Černogorovom. Štáb si „vyhradil právo vyšetrovať a trestať všetky osoby nemeckej národnosti“. Veliteľ slovenského štábu Viliam Žingor v jednom prípade podľa toho istého historika na poslednú chvíľu zabránil poprave nevinného človeka.

Brigáda sa neskôr presúvala cez obce obývané karpatskými Nemcami. Napríklad z Kľačna a Nemeckého Pravna odvliekli 27 (29) mužov a v okolitých lesoch ich zastrelili. Zločinov, a nielen tejto partizánskej jednotky, bolo viac. Marián Uhrin však píše aj to, že po potlačení Povstania do hôr z jednotky odišli rôzne „kriminálne a dobrodružné živly“ a neskôr už jej členovia žiadne zločiny nepáchali.

Viliam Žingor v roku 1947 pripustil, že partizáni zabíjali aj nevinných: „Takýchto prípadov bolo však veľmi málo a dajú sa vysvetliť popri neobjektívnej predpojatosti obyvateľstva k tomu alebo onomu jednotlivcovi aj veľkou nenávisťou k Nemcom…“

O niektorých zločinoch povstaleckej armády zanechal svedectvo vojenský prokurátor Samuel Karol Korbel. Medzi Banskou Bystricou a Mičinou napríklad v priekope objavil 80 až 90 mŕtvych, vraj to boli nemeckí špióni. Korbelovi však pri odchode z miesta popravy dvaja ľudia s plačom povedali, že to všetko boli Slováci. Pred koncom Povstania zas tento prokurátor podľa vlastných slov zachránil pred popravou sto nemeckých zajatcov. Keď sa dopočul, že ich chcú zabiť, išiel za generálom Viestom, ktorý to zakázal.

Korbel vo svojich pamätiach, na ktoré sa odvolával Pavel Mičianik, spomína aj vraždu 50 ľudí vrátane žien a detí v Kováčovej, za ktorú mohol akýsi kapitán Šagát. Na inom mieste zas zavraždili šesť dôstojníkov, ktorí sa odmietli pridať k Povstaniu.

Slovenská rota protipartizánskej jednotky-Edelweis v Ostrom Grúni s veliteľom majorom Nižňanským. foto - Múzeum SNP
Slovenská rota protipartizánskej jednotky Edelweiss v Ostrom Grúni s veliteľom majorom Nižňanským. Foto – Múzeum SNP

Po Povstaní a vojne

Po porážke SNP prišli dobre známe represie, na ktoré doplatili tisíce ľudí. Ich páchateľmi boli Nemci, ale aj členovia Hlinkovej gardy a ďalší. Do tejto kategórie patrí aj vypálenie dedín Ostrý Grúň a Kľak.

Určiť celkový počet obetí a ich vrahov je už dnes s veľkou pravdepodobnosťou nemožné. Historici z opatrnosti spomínajú len čísla, ktoré sú podložené jednoznačnými dôkazmi. Pavel Mičianik napríklad píše o deviatich dôstojníkoch a siedmich radových vojakoch, ktorí sa preukázateľne dopustili zločinov počas ťaženia v Sovietskom zväze. V prípade Slovenského národného povstania sú známe mená piatich dôstojníkov. Kým za zverstvá na východnom fronte aspoň niektorých páchateľov potrestali, nečestným povstalcom sa trest vyhol.

Výpočet násilností v tomto článku zďaleka nie je kompletný a z popisu udalostí je zrejmé, že páchateľov aj obetí muselo byť omnoho viac, než dnes poznáme.

Slovensko

Teraz najčítanejšie