Svadby a pohreby

Kým som sa ešte živila ako svadobná fotografka, bola som na mnohých svadbách ľudí, ktorých som nepoznala, ale vždy ma dojali. Milujem ten okamih, keď si ľudia medzi priateľmi a rodinou vyznajú lásku. V živote sú iba dva také silné momenty, pohreb a svadba. Sú to transformačné chvíle, keď sa život prehlbuje a mení.

Minulý víkend som cestovala do Holandska za kamarátkou, ktorá sa vydávala v malej dedinke pri mori, v časti Holandska, kde sa duny stretávajú s kvetinovými poliami a zelené lúky s kravičkami a koňmi. Lisa a Bas pochádzajú z mesta, ale rozhodli sa žiť na vidieku. Ona je džezová speváčka a pedagogička, on reštaurátor a maliar. V posledných rokoch mali nomádsky život v rôznych dedinkách.

Bývali v stodolách, v cirkevných budovách, ak mal Bas reštaurátorskú prácu na kostole. Všade, kam chodili, sa niečo dialo vďaka nim. Koncertík v kostole, malý trh na námestí, alebo len to, že sa Bas skoro ráno objavil s maliarskym stojanom na poli. Takto žili štyri roky, kým sa im neozvala obec Egmond aan den Hoef.

V dedinke mali dvestoročný dom, ktorý je spojený so školou, dlhodobo neobývaný a v zlom stave. Hľadali preň nového nájomcu. Urobili malý konkurz a chceli, aby sa na ňom zúčastnili. Spolu s 30 kandidátmi museli najprv písomne ošetriť a neskôr aj na pohovore objasniť svoj plán, čo s tým majetkom ďalej robiť. Bas a Lisa uspeli. Takto sa stali obyvateľmi malej dedinky. Lisa si založila pedagogickú poradňu, začala organizovať malé džezové koncerty, Bas sa pustil do reštaurovania domu, začal organizovať výstavy s lokálnymi umelcami. Po roku sa rozprávali so susedkou Gijsje, ktorá viedla lokálnu pohrebnú službu, a Bas a Lisa sa spýtali, kto sa v dedinke špecializuje na svadby. Nikto. Susedka sa však rýchlo nechala prehovoriť na to, že zorganizuje pre Basa a Lisu svadbu. A tak sa stalo, že som sa najskôr zľakla, keď som dostala pozvánku na svadbu. Susedka ju poslala z e-mailu pohrebníctva.

V deň svadby som sa spolu s našimi mestskými kamarátmi ocitla v dedinke, v ktorej bol celý deň kultúrny program (otvorené ateliéry, bezplatný vstup do múzea…), na každom druhom dome visela holandská vlajka a obchody i reštaurácie mali vo výklade svadobné inštalácie s bábikami a fotky Basa a Lisy. Ľudia nadšene reagovali na výzvu susedky z pohrebníctva niečo pekné urobiť pre svadobný pár.

Keď bolo jasné, že plán mať svadobný žúr vonku v ich záhrade museli zrušiť pre zlé počasie, ponúkla im evanjelická obec kostol, v ktorom sa už dávno neslúžia omše a zvyčajne sa využíva pri karoch. A tak sa stalo, že prvý tanec svadobného páru sa uskutočnil v kostole, a keď sa žúr skončil, všetci sme ho spolu upratovali na pohreb, ktorý mal byť druhý deň. V noci na afterparty u nich doma som počula, ako mladomanžel, s fľašou whiskey na stole, sedel so susedmi a špekuloval o tom, ako by mohol organizovať maliarske kurzy. Jeden sused by mohol prenajímať svoju loď na prevoz kurzistov k druhému susedovi, kde by mohli byť ubytovaní. Bolo jasné, že sa stali neodeliteľnou súčasťou obce, obrovským prínosom pre obyvateľov, komunitu a aj ekonomiku.

Keď som sa vrátila naspäť do Bratislavy, ledva som stihla poslednú hodinu dňa otvorených dverí v Cvernovke. Posledný prvý máj v Cvernovke. Cvernovka, ktorá sa stala dočasným centrom kultúry vďaka lacnému nájmu, ktorý prilákal kreatívcov a umelcov. Nadácia Cvernovka napriek tomu, čo ľudia z Cvernovky vybudovali, nedostala možnosť odkúpiť časť areálu alebo sa dohodnúť na dlhodobom prenájme s novým majiteľom, hoci sa o to veľmi snažila a mala reálny plán. Nevedela som, s čím som sa mohla v ten deň stretnúť, ale smútok a apatia to neboli.

Bol to veselý kar, kde tisíce ľudí – susedia, rodiny s deťmi, bývalí robotníci z tovární, politici, ale aj umelci – sa stretli a spolu oslavovali to, čo sa tam za tie roky vybudovalo. Stretla som sa s tým, že cvernovkári majú obrovskú verejnú podporu a ľudia sú plní očakávania a nádeje, že nadácia dostane príležitosť uchádzať sa o krásny nevyužitý priestor, v ktorom ďalej môžu vytvárať pridanú hodnotu pre obyvateľov, komunitu a lokálnu ekonomiku. Samospráva alebo súkromný majiteľ azda pochopia, že skutočná hodnota kultúry je viac než štyri eurá za štvorcový meter.

A susedka z pohrebníctva už oznámila, že svoju firmu zmení na „svadby a kary“. Aj to niečo vypovedá o prínose umelcov pre obec.