Denník N

Svadby a pohreby

Bas a Lisa. Foto - Illah Van Oijen
Bas a Lisa. Foto – Illah Van Oijen

Cvernovka zomrela, nech žije Cvernovka! Skutočná hodnota kultúry je viac než štyri eurá za štvorcový meter.

Kým som sa ešte živila ako svadobná fotografka, bola som na mnohých svadbách ľudí, ktorých som nepoznala, ale vždy ma dojali. Milujem ten okamih, keď si ľudia medzi priateľmi a rodinou vyznajú lásku. V živote sú iba dva také silné momenty, pohreb a svadba. Sú to transformačné chvíle, keď sa život prehlbuje a mení.

Minulý víkend som cestovala do Holandska za kamarátkou, ktorá sa vydávala v malej dedinke pri mori, v časti Holandska, kde sa duny stretávajú s kvetinovými poliami a zelené lúky s kravičkami a koňmi. Lisa a Bas pochádzajú z mesta, ale rozhodli sa žiť na vidieku. Ona je džezová speváčka a pedagogička, on reštaurátor a maliar. V posledných rokoch mali nomádsky život v rôznych dedinkách.

Bývali v stodolách, v cirkevných budovách, ak mal Bas reštaurátorskú prácu na kostole. Všade, kam chodili, sa niečo dialo vďaka nim. Koncertík v kostole, malý trh na námestí, alebo len to, že sa Bas skoro ráno objavil s maliarskym stojanom na poli. Takto žili štyri roky, kým sa im neozvala obec Egmond aan den Hoef.

V dedinke mali dvestoročný dom, ktorý je spojený so školou, dlhodobo neobývaný a v zlom stave. Hľadali preň nového nájomcu. Urobili malý konkurz a chceli, aby sa na ňom zúčastnili. Spolu s 30 kandidátmi museli najprv písomne ošetriť a neskôr aj na pohovore objasniť svoj plán, čo s tým majetkom ďalej robiť. Bas a Lisa uspeli. Takto sa stali obyvateľmi malej dedinky. Lisa si založila pedagogickú poradňu, začala organizovať malé džezové koncerty, Bas sa pustil do reštaurovania domu, začal organizovať výstavy s lokálnymi umelcami. Po roku sa rozprávali so susedkou Gijsje, ktorá viedla lokálnu pohrebnú službu, a Bas a Lisa sa spýtali, kto sa v dedinke špecializuje na svadby. Nikto. Susedka sa však rýchlo nechala prehovoriť na to, že zorganizuje pre Basa a Lisu svadbu. A tak sa stalo, že som sa najskôr zľakla, keď som dostala pozvánku na svadbu. Susedka ju poslala z e-mailu pohrebníctva.

V deň svadby som sa spolu s našimi mestskými kamarátmi ocitla v dedinke, v ktorej bol celý deň kultúrny program (otvorené ateliéry, bezplatný vstup do múzea…), na každom druhom dome visela holandská vlajka a obchody i reštaurácie mali vo výklade svadobné inštalácie s bábikami a fotky Basa a Lisy. Ľudia nadšene reagovali na výzvu susedky z pohrebníctva niečo pekné urobiť pre svadobný pár.

Keď bolo jasné, že plán mať svadobný žúr vonku v ich záhrade museli zrušiť pre zlé počasie, ponúkla im evanjelická obec kostol, v ktorom sa už dávno neslúžia omše a zvyčajne sa využíva pri karoch. A tak sa stalo, že prvý tanec svadobného páru sa uskutočnil v kostole, a keď sa žúr skončil, všetci sme ho spolu upratovali na pohreb, ktorý mal byť druhý deň. V noci na afterparty u nich doma som počula, ako mladomanžel, s fľašou whiskey na stole, sedel so susedmi a špekuloval o tom, ako by mohol organizovať maliarske kurzy. Jeden sused by mohol prenajímať svoju loď na prevoz kurzistov k druhému susedovi, kde by mohli byť ubytovaní. Bolo jasné, že sa stali neodeliteľnou súčasťou obce, obrovským prínosom pre obyvateľov, komunitu a aj ekonomiku.

Keď som sa vrátila naspäť do Bratislavy, ledva som stihla poslednú hodinu dňa otvorených dverí v Cvernovke. Posledný prvý máj v Cvernovke. Cvernovka, ktorá sa stala dočasným centrom kultúry vďaka lacnému nájmu, ktorý prilákal kreatívcov a umelcov. Nadácia Cvernovka napriek tomu, čo ľudia z Cvernovky vybudovali, nedostala možnosť odkúpiť časť areálu alebo sa dohodnúť na dlhodobom prenájme s novým majiteľom, hoci sa o to veľmi snažila a mala reálny plán. Nevedela som, s čím som sa mohla v ten deň stretnúť, ale smútok a apatia to neboli.

Bol to veselý kar, kde tisíce ľudí – susedia, rodiny s deťmi, bývalí robotníci z tovární, politici, ale aj umelci – sa stretli a spolu oslavovali to, čo sa tam za tie roky vybudovalo. Stretla som sa s tým, že cvernovkári majú obrovskú verejnú podporu a ľudia sú plní očakávania a nádeje, že nadácia dostane príležitosť uchádzať sa o krásny nevyužitý priestor, v ktorom ďalej môžu vytvárať pridanú hodnotu pre obyvateľov, komunitu a lokálnu ekonomiku. Samospráva alebo súkromný majiteľ azda pochopia, že skutočná hodnota kultúry je viac než štyri eurá za štvorcový meter.

A susedka z pohrebníctva už oznámila, že svoju firmu zmení na „svadby a kary“. Aj to niečo vypovedá o prínose umelcov pre obec.

 

Teraz najčítanejšie