Napunk
Márk Finta
Ágoston Renczes
Veľké prejavy sú asi najvýraznejším a najdôležitejším prvkom politického imidžu Viktora Orbána – azda žiadny iný politik v Európe nepoužíva tento nástroj s takou intenzitou. Maďarský premiér v nich predpovedá, vysvetľuje a často aj oznamuje stratégiu. Tentoraz zrejme v jednom z prejavov prekročil hranicu a svoje slová musel dodatočne vysvetľovať.
Orbánove prejavy sa stali rituálom v roku 2002: vtedy jeden predniesol na Univerzite telesnej výchovy medzi dvoma kolami prehratých parlamentných volieb. V tom období spolupracoval s členmi strany Forza Italia Silvia Berlusconiho, ktorí ho pravdepodobne inšpirovali pri myšlienke masových zhromaždení a pouličných mítingov.
Dôležitou funkciou jeho prejavov je diktovať politickú agendu a vnášať do verejného diskurzu posolstvá a frázy, o ktorých sa potom hovorí.
Škandálny prejav
Orbánov prejav z 15. marca, ktorý trval približne 20 minút, nepriniesol až do 18. minúty nič nečakané ani prekvapivé.
Predniesol ho pri príležitosti sviatku, ktorým si v Maďarsku pripomínajú revolúciu z roku 1848. Predseda vlády, ktorý vedie neustálu kampaň proti Európskej únii, v ňom povedal to, čo hovorí vždy: víťazstvo Donalda Trumpa posilnilo suverenistov, teraz im patrí budúcnosť a všetci sú zvedaví na Maďarsko. Sorosovo impérium chce vymeniť obyvateľstvo Európy, chce vziať národom suverenitu. Maďarsko je však nedobytné, bude bojovať proti Bruselu a porazí ho.
Každý z týchto motívov sa už aspoň raz vyskytol v niektorom z Orbánových prejavov za posledných 10 – 15 rokov. Na konci prejavu však maďarský premiér poslal trošku iný odkaz – ani to by nebolo nečakané, keďže je preňho bežným rétorickým nástrojom zaútočiť na opozíciu nejakým povýšeneckým obratom.
Tentoraz však Orbán nežartoval,
