Ženy sú čoraz viac nahnevané, no majú problém to prejaviť. Prečo im odmala hovoríme, že to nie je pekné a že sa zlostia len fúrie?

V pracovný deň som sa zastavila v obchode na stredne veľký nákup. Až pri samoobslužných pokladniciach som si uvedomila, že som si nevzala nákupnú tašku. Pod pokladnicou som objavila papierové tašky so širokým dnom, ale nemohla som na nich nájsť čiarový kód. Po chvíli skúmania som usúdila, že sú asi zadarmo, zaplatila som tovar, naukladala nákup do dvoch tašiek a zamierila som k východu.

V tej chvíli ma chytil za lakeť „sekuriťák“. Na displeji samoobslužnej pokladnice si dal zobraziť moju účtenku a víťazoslávne odhalil, že som nezaplatila za tašky.

„Prepáčte, myslela som si, že sú zadarmo,“ začala som koktať. Niekoľko okoloidúcich zákazníkov sa na mňa prekvapene pozrelo.

„Tu nie je nič zadarmo,“ uškrnul sa pracovník SBS. Z vrecka vytiahol papierik s čiarovým kódom, naúčtoval mi sedem korún a išla som domov, ochromená hanbou.

Až oveľa neskôr mi došlo, že som vlastne naštvaná, a dala som dohromady vety, ktoré by som mu v tej chvíli bola rada povedala: „Pane, ja v tomto obchode nakupujem už pätnásť rokov. Len za tento jeden nákup som zaplatila päťsto korún. Naozaj si myslíte, že vás potrebujem okradnúť o sedem korún? Nemusíte sa ku mne správať ako k zlodejovi. Rada by som za tašky zaplatila, ak by bolo jasné, ako to mám urobiť.“

Nebolo to zďaleka prvýkrát, čo sa mi stalo niečo podobné: niekto ma jemne ranil alebo si do mňa rypol a namiesto toho, aby som sa za seba postavila, som sa ešte ospravedlnila alebo som cítila povinnosť „zasmiať sa sama sebe“. Nie som predsa netýkavka, ktorá si zo seba nevie robiť žarty. „Môžem sa hnevať len sama na seba!“ hovorila som nahlas.

O veľa hodín, dní alebo aj mesiacov neskôr som si však túto situáciu stále premietala v hlave a môj potlačený hnev