Andrej Bán
Je stred pracovného týždňa, ďalší úmorný deň na slovenskej politickej scéne sa chýli ku koncu a vy máte pocit, že nič úchylnejšie ako hodnoty Samuela Migaľa vás už nepostretne, keď vtom sa objaví rozhovor s jeho novopečenou dvojkou Radomírom Šalitrošom na ministerstve investícií, regionálneho rozvoja a informatizácie.
Toľká úprimnosť! Onen rozhovor je kaleidoskop nezmyslov, absurdít a oportunizmu, aký sa ani na Slovensku len tak nevidí.
Existuje v tejto krajine povolanie, a honelník na salaši to nie je, na ktorého výkon nepotrebujete žiadne, ale že vôbec žiadne predpoklady. Áno, reč je o parlamentnom poslancovi. Taký honelník musí poznať aspoň zvyklosti oviec, poslancovi stačí – citujúc Šalitroša – „puci palec“.
Pre nezainteresovaných: ide o kódové označenie operácie, keď poslanec klubu strany Hlas, kam pred vylúčením patrili aj obaja páni, hlasuje podľa toho, čo mu ukazuje pohybom svojho palca predseda poslaneckého klubu Róbert Puci.
Nijaká kvalifikácia či prepytujem schopnosti. Takému poslancovi stačí orlí zrak, aby v sále Národnej rady rozpoznal „puci palec“. Za – proti, hore – dole. Ako námorníkovi jasný lúč majáka na útesoch rozbúreného mora mu palec šéfa klubu ukazuje, kde sa v danej chvíli nachádza jeho vedomie a svedomie, ak teda citujeme zákon, čím sa má poslanec pri výkone funkcie riadiť.
