Ruská propaganda ide na plné obrátky, Amerika ustupuje

Autor je bývalý poradca predsedu vlády a bývalý redaktor RFE/RL

Z nedávneho prieskumu vyšlo, že takmer 71 percent občanov si želá, aby Slovensko zostalo v NATO, ale až polovica ľudí je za vojenskú neutralitu. Je to protirečenie a môžeme za ním vidieť slabú informovanosť obyvateľstva, posilňovanú silou dezinformácií. Možno najmä tých. Im treba prisúdiť potom aj to, že zhruba 65 percent ľudí odmieta dodávky zbraní na Ukrajinu, čo je ďalšia ukážka, ako mnohým na Slovensku chýbajú elementárne rozlišovacie schopnosti vo fundamentálnych otázkach.

Na tento domáci názorový guľáš sa dá, pravdaže, pozrieť aj z druhej strany. Práve vďaka sile informácií je väčšina stále za NATO, väčšina si želá orientáciu na Západ a za najväčšiu hrozbu sa tu považuje Rusko. No ak sa pre spestrenie našej úvahy prenesieme do obdobia pandémie, tak „len“ pätina opýtaných si v roku 2020 myslela, že cieľom vakcinácie je implantovať ľuďom čipy. Nakoniec to dopadlo tak, že len polovica ľudí sa dala zaočkovať a v covidovej úmrtnosti Slovensko patrilo v EÚ k „topke“.

Ak to zhrnieme, informácie a dezinformácie sú pre bezpečnosť ľudí zásadné a v tom, aby sa teda človek naučil medzi nimi rozlišovať, zohrávajú kľúčovú rolu seriózne médiá. Čo sú seriózne médiá? Povedzme to pre zjednodušene tak, že deň čo deň poctivo hľadajú pravdu. Takým médiom bolo aj americké Rádio Slobodná Európa (RFE/RL). Spolu s Hlasom Ameriky počas existencie socialistického tábora šírilo informácie, odhaľovalo dezinformácie, skrátka demaskovalo komunistickú propagandu. Po páde Železnej opony Rádio Slobodná Európa pomáhalo budovať demokraciu najmä v bývalých sovietskych satelitoch a robí to dodnes v tých krajinách, kde sa to pre rôzne dôvody nedarí. Napríklad preto, že sú pri moci diktátori ako Putin v Rusku či Lukašenko v Bielorusku alebo Taliban v Afganistane.

Malá, nenávidená a zlá

Zo Slovenska sa Rádio Slobodná Európa stiahlo koncom roka 2003. Aj my sme už boli akože demokracia s pevne zapustenými koreňmi i s pluralitným mediálnym trhom. Tak rozhodla administratíva pod vedením republikánskeho prezidenta Georgea Busha jr. Uvoľnené zdroje zo zatvorených servisov sa mali a aj sa presunuli do redakcií, ktoré vysielajú do štátov, kde je to s demokraciou, právnym štátom a rešpektovaním ľudských práv neporovnateľne horšie. Áno, toto dávalo zmysel. Ale keď je dnes americká administratíva pod vedením iného republikána Donalda Trumpa blízko k zrušeniu Rádia Slobodná Európa i Hlasu Ameriky, tak to už veľmi zmysel nedáva, pretože ťažko hovoriť o demokratickom pokroku v Rusku, Bielorusku, Afganistane alebo Iráne.

Oficiálnym dôvodom sú rozpočtové úspory. Inými slovami, Spojené štáty rezignujú na šírenie informácií, potieranie dezinformácií, podporu demokracie vo svete preto, aby ročne usporili z pohľadu amerických verejných financií bagateľ. Napríklad ročná prevádzka RFE/RL, ktorá vysiela do 23 krajín sveta, má približne 500 stálych zamestnancov a viac ako tisícku externých reportérov v teréne vyjde amerických daňových poplatníkov približne 125 miliónov dolárov. A toto akože sporenie sa deje v čase, keď ruská propaganda ide na plné obrátky, v ľudských hlavách sa množí zmätok, diktatúry triumfujú a na slobodu systematicky útočí celá armáda dezinformátorov a pokútnych médií, ktoré rozoštvávajú spoločnosť. Je vysoko nepravdepodobné, že nahrávanie diktatúram je cestou k naplneniu Trumpovho sna: Urobme Ameriku znova veľkou. Bude skôr malá, ešte viac nenávidená a zlá.

EÚ, hýb sa

Isteže existuje relevantná námietka, že médium napojené na verejný rozpočet, a teda s väzbami na vlády, stráca na svojej dôveryhodnosti, aj keď sú tieto vlády demokratické. Jeden totiž nikdy nevie; aj demokraticky zvoleným politikom, všakáno, neraz napadne manipulovať cez médiá verejnú mienku (ako nám to ukazuje trebárs seriál House of Cards.)

Moja osobná skúsenosť počas niekoľkých rokov pôsobenia v RFE/RL je však taká, že jej americké vedenie do našej redakčnej práce nijako nezasahovalo. Mali sme vysoký stupeň autonómie a prípadné vnútroredakčné spory typu, či bude lepším predsedom SDK Mikuláš Dzurinda alebo Ján Čarnogurský, či je vo vojne proti terorizmu udržateľné počas amerických výsluchov legálne využívať mučenie, sme riešili medzi sebou. Bolo nám však všetkým jasné, že sa Slovensko musí zbaviť mečiarizmu, vstúpiť do NATO a EÚ, vybudovať pevnú demokraciu, právny štát, občiansku spoločnosť, čo znamená aj dostatok zručností u ľudí pri rozlišovaní medzi informáciami a dezinformáciami. A rovnako nám bolo jasné, že naším spoločným nepriateľom je korupcia. Za Mečiara i za Dzurindu.

Preto, poznajúc žurnalistické kvality Rádia Slobodná Európa, jej redakčnú nezávislosť, historickú pamäť, ale aj preto, lebo mnohí redaktori sa nemôžu vrátiť do svojej domoviny, fandím Európskej únii, aby si RFE/RL adoptovala. Tým by ako na podnose získala silný nástroj v boji s dezinformáciami a nepriateľmi slobody v rámci svojej „mäkkej sily“. Tej mäkkej sily, ktorej sa Američania nepochopiteľne chcú vzdať. Som však zároveň skeptický, že sa to podarí. V EÚ sa totiž zvykne viac rečniť ako konať, čo je, mimochodom, dôsledok toho, že nie je taká integrovaná ako USA.